Levoča - Majster Pavol

Historickou metropolou Spiša, jeho niekdajším administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom, je Levoča. Nachádza sa približne uprostred regiónu, na križovatke významných európskych obchodných ciest. V stredoveku jej početné výsady umožnili dostať sa medzi popredné európske mestá, mestá s veľkorysou urbanistikou, architektúrou i kultúrnym životom. Levoča sa zaradila medzi mestá významné aj z hospodárskej stránky, jednak ako stredisko remeselnej výroby, ako aj stredisko medzinárodného i vnútorného obchodu. Mnoho dokladov svedčiacich o významnom postavení tohto mesta sa zachovalo dodnes. Patrí sem meštianska architektúra, ktorej historické hodnoty sa potvrdzujú až teraz, v súvislosti s reštaurovaním jednotlivých budov. Tak isto sem zaraďujeme architektúru sakrálnu, udivujúcu rozmermi i kvalitou. Zásluhou nej sa Levoča v minulosti často nazývala slovenským Norimbergom. K najvýznamnejším klenotom patrí Chrám sv. Jakuba - mestský farský kostol, obsahujúci unikátnu zbierku stredovekých gotických krídlových oltárov, ktorých časť je zahrnutá do dvoch národných kultúrnych pamiatok. Málokto si uvedomuje, že zbierkou dvanástich gotických oltárov vlastnej proveniencie, stojacich zväčša na pôvodných miestach, sa môže v Európe , pochváliť len Levoča a Bardejov. Ani najväčšie svetové galérie nevlastnia takéto množstvo gotických oltárov, pričom hlavný oltár je nielen dokonalým umeleckým dielom, ale aj najvyšším gotickým oltárom na svete.
Okrem oltárov má Chrám sv. Jakuba ešte mnoho epitafov a iných umeleckých diel. Jeho skutočnú hodnotu pozná len užší okruh milovníkov umenia, ale vo všeobecnosti nie je ešte docenená.

Písomné dokumenty o dejinách Levoče sa zachovali len od polovice 16. storočia. Od tohto obdobia môžeme pomerne presne sledovať tak stavebný vývoj, ako aj dejiny kostola. Dovtedy sme odkázaní len na jednotlivé údaje, na tradíciu a na výsledky archeologického výskumu, ktorý však bol urobený len v sakristii a čiastočne v okolí chrámu. Doterajšia literatúra kladie vznik terajšieho Kostola sv. Jakuba zhruba do rokov 1290-1400. Vychádza sa pritom väčšinou len z rozboru architektonických prvkov. Je známe, že Levoča sa po prvý raz písomne spomína roku 1249 a že roku 1271 sa stala hlavným mestom - civitas capitalis - Spoločenstva spišských Sasov. Z tradície i z archeologického výskumu vieme, že Levoča už predtým mala aspoň dva kostoly: Kostol sv. Ducha - románska rotunda z 11. storočia stojaca na mieste dnešného minoritského kostola pri Košickej bráne, a Kostol sv. Mikuláša nachádzajúci sa južne od dnešného mesta, pri lokalite nazvanej Stará Levoča. Druhý kostol pochádza z konca 11. a začiatku 12. storočia a stavebne bol zväčšený ešte v polovici 13. storočia a v 14., prípadne 15. storočí. Na základe doterajšieho historického a archeologického výskumu možno lokalizovať základy Levoče na dnešné miesto a približne jej súčasný urbanizmus zaradiť do obdobia po tatárskom vpáde, asi do roku 1245. Keď v tom čase vzniklo mesto, musel vzniknúť aj tento farský kostol, pretože starý Kostol sv. Ducha sa na tomto mieste nenachádzal. Je isté, že dnešná sakristia stojí na murive z polovice 13. storočia. Okolo roku 1270 bola prebudovaná. Keďže niektoré jej hlavice s románskymi motívmi sa opakujú aj v sanktuáriu dnešného kostola, nie je vylúčené, že v tom čase sakristia tvorila súčasť samostatného pôvodného kostola stojaceho na mieste dnešnej svätyne, alebo bola samostatnou kaplnkou, prípadne dnešná sakristia tvorila presbytérium vlastného kostola. Isté je, že rozvoj mesta, najmä po udelení rozsiahleho práva skladu roku 1321, si vyžiadal postavenie väčšieho a honosnejšieho kostola. Podľa toho možno konštatovať, že dnešný Chrám sv. Jakuba bol postavený asi v rokoch 1330-1350 až 1370. Z tohto obdobia sa totiž zachovali nástenné maľby, ktoré predstavujú terminus ad quem. Či bola stavba postavená odrazu, alebo v dvoch etapách, nie je podstatné. Dôležité je, že v poslednej tretine 14. storočia kostol už stál a že ďalšie stavebné zásahy tvorili len prístavby a stavby empor.

Najstaršou prístavbou je kaplnka sv. Juraja umiestnená na severnej strane kostola. Vznikla asi roku 1390 ako pohrebná kaplnka košického mešťana Juraja Ulenbacha, ktorý bol v nej roku 1392 pochovaný. Vysvätená bola pravdepodobne roku 1414.

V druhej polovici 15. storočia bola Levoča v najväčšom rozmachu. Roku 1474 ju navštívil kráľ Matej Korvín a predpokladá sa, že z tejto príležitosti vznikla južná predsieň s kaplnkou umiestnenou nad ňou, nazývanou korvínovské oratórium. Približne v tom istom čase bola postavená aj severná predsieň, možno na náklady rodiny Turzovcov, a západná organová empora. Interiér kostola už bol zariadený oltármi a mal aj organ. Na čele hlavnej lode boli umiestnené sarkofágy rodiny Turzovcov.

Ďalšia veľká udalosť Levoče a aj tohto chrámu bola roku 1494, keď sa stretli štyria bratia Jagelovci, medzi nimi uhorský a poľský kráľ. So svojimi sprievodmi tu strávili dlhší čas. Pamiatkou na to stretnutie je lavica umiestnená vzadu strednej lode, a tiež oltár Panny Márie Snežnej. Krátko potom nastal veľký ruch v zariaďovaní kostola. Spôsobili ho nielen vynikajúce ekonomické podmienky mesta, ale aj skutočnosť, že mesto dostalo vysoko vzdelaných farárov, na čele s dr. Jánom Henckelom, významným humanistom. Vznikali nové bočné oltáre, ale mesto pritom objednalo aj nový hlavný oltár. Kostol dostáva nový organ a vznikajú nástenné maľby. Roku 1519 je postavená účelová budova knižnice, tvoriaca nadstavbu nad severným portálom a na kostole sú umiestnené aj nové vežové hodiny. V tomto období prichádza do mesta vynikajúci rezbár Majster Pavol z Levoče, ktorý je autorom mnohých výtvarných diel v meste a okolí. Možno povedať, že najvýznamnejšie diela, ktoré kostol má, vznikli práve v prvej štvrtine 16. storočia. Je to šťastná náhoda, že sa zachránili počas požiarov v rokoch 1538 a 1550 i v neskorších rokoch. Ani reformácia, ktorá v meste zvíťazila roku 1544, sa na zariadení kostola neprejavila. Krídla oltárov ostali zatvorené, a tak nebol dôvod odstraňovať z nich sochy. Roku 1622 sa začala stavať nová organová empora za severným vchodom a krátko nato dostal kostol aj bohato zdobený organ, zavesený na empore zvonka. Oproti organu vznikla drevená kazateľnica. Je samozrejmé, že kostol bol po celý čas podľa potreby opravovaný (krytina, zvony, strecha), len poškodenie veže bolo tak závažné, že v polovici 17. storočia bola pre zvony postavená osobitná zvonica a vežu neskôr rozobrali. Roku 1667 bola stará organová empora prepojená s novou emporou, tzv. obuvníckym chórom.

Pre mesto i kostol bola veľmi pohnutým obdobím posledná štvrtina 17. storočia. Roku 1674 bol kostol, v rámci rekatolizácie, odňatý evanjelikom a katolíci ho začali nanovo zariaďovať. Stavovské povstania spôsobili, že kostol v priebehu rokov niekoľkokrát zmenil majiteľa, pričom nejeden pôvodný oltár bol poškodený, prípadne vyhodený. Odstránené boli tiež svetské zástavy, brnenia, štíty, ostrohy a podobne, ktoré boli zavesené nad hrobmi. Koncom 17. storočia niektorí farári umiestňovali na prázdne miesta po zničených oltároch barokové oltáre. Ani po týchto zásahoch v interiéri kostola to nebol stav konečný, pretože v rokoch 1706-1710 bol kostol rozdelený medzi evanjelikov a katolíkov. Od roku 1710 ostal kostol nepretržite v správe katolíkov, ktorí ho postupne doplňovali ďalšími novými oltármi a lavicami, takže roku 1731 mal 15 oltárov.

Veľký požiar mesta roku 1747 vnikol troma južnými vchodmi aj do kostola, pričom na zariadení spôsobil len menšie škody. Vchody do kostola, potom boli, okrem jedného, zamurované. Najväčším zásahom do interiéru po tomto požiari bolo odstránenie turzovských hrobiek spred hlavného oltára a vydláždenie kostola pieskovcovou dlažbou. Koncom 18. storočia bola rozobraná, až po úroveň strechy, kostolná veža a začalo sa uvažovať o výstavbe novej veže. Došlo k tomu až v rokoch 1852-1857 a následne boli postavené bočné zadné kaplnky. V týchto rokoch prvý raz upozornil Václav Merklas svet na hodnotu interiéru levočského chrámu. Identifikovaný bol aj autor hlavného oltára, ktorým bol Majster Pavol z Levoče. Do kostola pribudol neogotický oltár sv. Alžbety s uplatnením pôvodných tabuľových malieb z konca 15. storočia. V rokoch 1866-1867 bol reštaurovaný slávny organ, pričom bol aj premiestnený na svoje terajšie miesto. Pri tejto príležitosti boli objavené a reštaurované aj nástenné maľby na severnej stene a neskôr aj v presbytériu. V súvislosti s generálnymi opravami dostal kostol v sedemdesiatych a potom v deväťdesiatych rokoch 19. storočia nové farebné okná a roku 1911 aj súčasnú dlažbu.

Po vzniku ČSR bola plánovaná väčšia oprava kostola. Začalo sa s ňou po roku 1923 po požiari mesta, kedy zhorela strecha kostola. Opravy sa predĺžili až do konca tridsiatych rokov 20. storočia.

Nová generálna oprava kostola sa začala v rokoch 1948-1949. Vymenená bola krytina strechy, očistené stĺpy a klenby kostola, opravený bol krov i kamenné články. Pôvodne sa plánovalo s rekonštrukciou elektroinštalácie a so zavedením vykurovania kostola, tiež sa mala vymeniť dlažba. Proticirkevné opatrenia štátu však rekonštrukciu interiéru kostola znemožnili. Dlhodobejšie organizovanie reštaurátorských prác sa začalo roku 1952. Bratia Kotrbovci takto zreštaurovali na náklady štátu hlavný oltár. Od tohto obdobia sa práve oni sústavne podieľali na reštaurátorských prácach a aj iní reštaurátori boli zapojení do prác na ostatných oltároch, sochách, tabuľových a nástenných maľbách, ktoré boli hradené z prostriedkov farského úradu a z popudu levočského farára Štefana Kluberta.

Ďalšie oltáre boli zreštaurované farárom Františkom Dlugošom po roku 1989. Možno teda povedať, že sú zreštaurované všetky oltáre, kazateľnica i organ, prakticky celý interiér kostola. Reštaurovanie vonkajšej časti kostola ďaleko presahuje možnosti farského úradu. Deje sa postupne s účasťou štátu, mesta i rôznych nadácií.

Farský Kostol sv. Jakuba v Levoči je dôležitým článkom v dejinách slovenskej architektúry. Umeleckohistorická analýza dokazuje, že touto stavbou prišiel na Slovensko vyspelý typ gotickej sieňovej architektúry v modifikácii stupňovitého trojlodia, t. j. pseudobazilikálnej haly. Medzi strednou loďou a bočnými loďami je určitý výškový rozdiel, ktorý je však podstatne menší ako majú baziliky. Pôdorysná dispozícia levočského chrámu pôsobí neobyčajne vyváženým dojmom a tak isto aj jeho architektúra. Je výsledkom činnosti jednej alebo viacerých veľmi vyspelých stavebných hút, pravdepodobne ovplyvnených architektúrou Podunajska. Vyváženosť architektúry, pomerne jednoduché stĺpy štvorcového pôdorysu i jednoduchá krížová klenba vytvárajú dojem jednoduchosti tejto stavby. V skutočnosti ide o dielo naozaj vyspelej huty, čo dokazuje nielen dôsledná práca staviteľov, ale aj skutočnosť, že tento chrám je postavený podľa zásad stredovekej symboliky čísel, ktoré možno obdivovať najmä na francúzskych katedrálach. Trojlodie, symbol najsvätejšej Trojice, je bežné aj v iných kostoloch. Dôležitejšie je, že klenba chrámu (symbol neba) spočíva na dvanástich stĺpoch, tak ako spočíva Cirkev na dvanástich apoštoloch. V latinčine sa význam slov ecclesia - kostol stotožňuje aj so slovom cirkev. Do chrámu sa vchádzalo pôvodne piatimi portálmi - symbol piatich rán Kristových. Vnútorné rozmery kostola sú: dĺžka 49,5 m, šírka 22 m a výška strednej lode 19 m, zásluhou ktorých patrí levočský chrám medzi priestorovo najväčšie na Slovensku. Je zaujímavé, že pritom svätyňa je pomerne malá a tiež tri predné a posledné klenbové polia sú užšie ako tri v strednej časti lodí. Môže, ale nemusí to mať súvislosti so zmenou stavebného plánu počas stavby. Samostatný celok tvorí dnešná sakristia, tvorená tiež ako svätyňa majúca klenbové polia. Kostol je osvetlený trojdielnymi gotickými oknami vyplnenými rôznymi geometrickými kružbami, zloženými z trojlistov a štvorlistov. Nad južným portálom je gotická rozeta. Z dvoch hlavných portálov je honosnejší južný, ktorým vstupoval do kostola mestský magistrát i významné návštevy. Je bohato profilovaný a na hlaviciach stĺpov sú umiestnené maskaróny s ľudskou a zvieracou podobou, ktoré mali symbolicky zabrániť vniknutiu nečistých síl do chrámu. Južná predsieň z druhej polovice 15. storočia má zaujímavú hviezdicovú klenbu, ktorej rebrá boli zvýraznené maľovaným ornamentom. Severná predsieň mala pôvodne trámový strop, ale v prvej štvrtine 16. storočia dostala sieťovú klenbu, postavenú pravdepodobne na náklady vtedajšieho farára Jána Henckela. On dal postaviť aj účelovú budovu knižnice nachádzajúcu sa nad vchodom a kaplnkou sv. Juraja. Predpokladá sa, že erb na konzole patrí jemu a nie Turzovcom, ktorým sa pôvodne pripisoval. Severný portál má jednoduchšiu profiláciu ako južný. Z jeho predsiene vedie jednak gotický portál do kaplnky sv. Juraja a sú tu tiež renesančné portály vedúce k emporám a do knižnice. Hviezdicovú klenbu má aj západná empora.

Najmladšími prístavbami kostola sú zadné kaplnky stojace po oboch stranách veže. Postavili ich v rokoch 1859-1860 a klenby i okná majú pseudogotické.
Kostolná veža, ktorá musela byť koncom 18. storočia demolovaná pre svoj zlý stavebno-technický stav, bola nanovo postavená v neogotickom slohu v rokoch 1852-1858 podľa plánov levočského architekta Fridricha Mücka. Práce viedol kamenársky majster Ľudovít Schmidt. Nový krov a krytinu dostala po svojom zničení požiarom roku 1923.

Hlavný oltár sv. Jakuba s presbytériom (svätyňa)
Je najvyšším gotickým oltárom na svete. Jeho výška je 18,62 m, čo zodpovedalo 60 levočským stopám, šírka je 20 levočských stôp. Zapĺňa priestor svätyne od podlahy až po klenbu. Vznikol v dielni Majstra Pavla z Levoče ako jeho chef d'oeuvres okolo rokov 1508-1510. Potom dlhšie "stál v dreve", teda nepomaľovaný a nepozlátený. Dokončený bol roku 1517.

Obdivuhodný je nielen pre svoje rozmery. Vidieť na ňom, že Majster Pavol dokonale ovládal geometrickú harmóniu gotickej architektúry. Celý je komponovaný podľa sústavy kružníc a trojuholníkov, a preto pôsobí neobyčajne vyvážene. Každá vec má svoje presne určené miesto. Okrem toho majster celkom geniálne osadil tento obrovský oltár do priestoru pomerne malého presbytéria, čím sa zdá, že oltár s architektúrou splýva. Vytvára s ňou harmonický celok, dotvára ju. Zvláštnosťou tohto oltára je, že sa pri práci na ňom zišli viacerí vynikajúci umelci. Vynikajúci bol Majster Pavol, ktorý oltár navrhol, prepočítal a zhotovil hlavné sochy. Tak isto boli na úrovni aj jeho tovariši, ktorí vyrezávali veľmi jemnú ornamentiku či fiály. Odbornosťou vynikali aj maliari, ktorí oltár pozlacovali - v hlavnej časti pravým lístkovým zlatom a štít "falošným zlatom", to znamená, že ho postriebrili a striebro pretreli priesvitným lakom, ktorý vzbudzuje dojem zlátenia. Profesionálnu úroveň mali aj maliari tabuľových obrazov.

Oltár, hoci je zasvätený patrónovi mesta a kostola sv. Jakubovi Apoštolovi, je v podstate oltárom apoštolov. Oni sú základom jeho ikonografie, vytvárajúcej uzavretý ikonografický program. Po prvý raz sa s nimi stretávame na predele, predstavujúcej Poslednú večeru v okamihu, keď Kristus prednáša tragické slová: "Jeden z vás ma zradí".

Keďže scéna je podaná už v renesančnom duchu, tieto tragické slová vnímajú iba dvaja apoštoli: Peter, sediaci vedľa Krista, a Judáš, ktorému boli slová adresované. Ostatní apoštoli sa navzájom bavia, jedia a pijú, akoby sa nič nedialo. Aj to svedčí o genialite Majstra Pavla, že dokázal, pre kresťanov takú významnú scénu, zasadiť decentne do úzadia. Intímnosť tejto inak verejnej scény ešte zvýrazňuje ornamentika viniča, visiaceho zhora ako záclona. Z technického hľadiska je zaujímavé, že skupiny dvoch alebo troch apoštolov vyrezal Majster Pavol z jedného kusa dreva.

Ikonografia apoštolov pokračuje na zatvorených krídlach oltára maľbami. Maľby sú urobené podľa predlôh Lukasa Cranacha a Scheufeleina. Predstavujú Getsemanskú záhradu a Judášovu zradu, Bičovanie, Korunovanie tŕním, výjav Ajhľa človek (Ecce homo), Krista pred Pilátovým súdom, Nesenie kríža, Ukrižovanie a Zmŕtvychvstanie.

Dej ďalej pokračuje na otvorených krídlach oltára, nie je však podaný v maľbe, ale reliéfne. Po nesmieme ľudsky podanej scéne Rozoslania apoštolov do sveta, pri ktorej Majster Pavol použil ako predlohu prírody Marianskú horu vypínajúcu sa nad Levočou, zachytáva sťatie sv. Jakuba v Jeruzaleme, mučenie sv. Jána varením v oleji a jeho víziu pri písaní Apokalypsy na ostrove Patmos.

Všetko vrcholí hlavnými sochami v oltárnej skrini, ktoré predstavujú Madonu s dieťaťom v náručí, stojacu na polmesiaci s hlavou démona, sv. Jakuba a sv. Jána, už v nebi. Vážnosť postavenia sôch zdôrazňujú aj ich rozmery. Madona je vysoká 2,47 m, sv. Jakub 2,32 m a sv. Ján 2,30 m. Madonu predstavuje prekrásna žena v najzrelšom veku. Štíhlosť jej postavy ešte zdôrazňuje bravúrne riasenie jej plášťa a splývajúce dlhé vlasy. Madoninu korunu nesú dvaja lietajúci anjeli. Ježiško drží v jednej ruke jablko, druhou žehná. Jemnú, takmer dievčenskú tvár má aj sv. Ján Apoštol, držiaci v ruke kalich s hadom. Napriek týmto znakom sú obe tieto postavy podané trochu manieristicky.

Hlavná postava, patrón kostola sv. Jakub, je podaná ako živý človek s červenou tvárou. Držiac pútnickú palicu v ruke akoby vykračoval a chcel niečo povedať Madone. V takomto pohybe ho Majster Pavol zdôraznil bez toho, aby bol ostatné postavy nejako potlačil do úzadia. Treba poznamenať, že aj tieto obrovské sochy sú vytvorené vždy z jedného kusa lipového dreva.

Pretože si výška klenby svätyne vyžadovala vyššiu skriňu, ktorú by nemohli sochy zaplniť, Majster Pavol nadstavec oltára zaplnil bohatými fiálami, vimperkami a baldachýnmi, v ktorých sú malé sošky cirkevných otcov: sv. Augustína, Ambróza, Hieronyma a Gregora Veľkého. Sošky symbolizujú, že učenie Cirkvi vychádza jednak zo zjavenia sprostredkovaného apoštolmi, ale aj z tradície. Apoštoli sa na oltári vyskytujú ešte raz - vo fiálovom štíte. Tieto sochy sú však podstatne staršie ako oltár. Zvyčajne sa datujú asi do roku 1370 a je možné, že boli na pôvodnom hlavnom oltári.

Je takmer neuveriteľné, že také obrovské dielo, vyhotovené z horľavého a škodcami ľahko napadnuteľného dreva, prežilo na svojom mieste takmer 500 rokov. Pritom viackrát horel aj kostol, neraz ho ohrozovali vojny a povstania a vážne ho poškodila črvotoč. Opravovaný bol v rokoch 1654,1752 a 1861.
Pretože črvotoč ho v priebehu rokov tak narušila, že hrozilo jeho zrútenie, dal ho štát v povojnových rokoch reštaurovať. Túto zodpovednú a záslužnú prácu vykonali v rokoch 1952-1954 bratia František, Herman, Karol a Jozef Kotrbovci s kolektívom. Po rozobratí oltára črvotoč vyničili plynom cyklón B, následne drevo petrifikovali napustením tekutinou obsahujúcou živice. Odstránili premaľby, celý oltár zreštaurovali a znova poskladali. Pri tomto reštaurovaní bol od svojho postavenia po prvý raz rozobratý. Za túto prácu bol kolektív reštaurátorov roku 1956 vyznamenaný štátnou cenou.

Oltár sv. Jánov
Najvýznamnejším levočským humanistom bol Dr.Ján Henckel. Študoval na univerzitách vo Viedni, Padove, Benátkach, Boloni a Krakove a v rokoch 1513-1522 bol levočským farárom. Neskôr sa stal spovedníkom kráľovnej a vratislavským kanonikom. Dopisoval si s Erazmom Rotterdamským. On bol objednávateľom oltára sv. Jánov, datovaného nápisom do roku 1520. Jeho majstrom je Majster Pavol z Levoče. Spolu s oltárom sv. Anny je zhotovený v duchu talianskej renesancie. Je dôkazom toho, že Pavol z Levoče bol umelcom, ktorý poznal umelecké prúdenie svojej doby a konzervatívnejšie diela vykonával len na želanie objednávateľov. Henckel mu dal voľnosť, a tak Majster Pavol ukázal, ako hlboko prenikol do podstaty renesančného umenia.
Stvárnenie oltára a jeho dekorácie sú výsostne renesančné. Na tej úrovni je aj jeho skladba a umelecká výzdoba. Oltár je venovaný piatim Jánom, ako to dokazuje nápis na zadnej strane jeho pevného krídla: In honorem sanctorum Joannis baptiste, evangeliste, elemoisinarii et chrisosthomi et huius Gersonis, Joannes Henckel anno millesimo 520 posuit (Na česť sv. Jána Krstiteľa, Evanjelistu Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona postavil Ján Henckel roku 1520).

Dvaja z nich - Ján Krstiteľ a Ján Evanjelista - boli uctievaní v celej Cirkvi. Na oltári sú predstavení plastikami umiestnenými v skrini. Sv. Ján Almužník a Zlatoústy sú skôr uctievaní vo východnej cirkvi. Stoja po stranách a sú zobrazení reliéfne na pohyblivých krídlach. Každý z nich však bol do istej miery priekopníkom viery, náuky, charitatívnej činnosti a stálosti vo viere.

Spoločnosť svätých Jánov dopĺňa jeden nesvätý - Ján Gerson, kancelár parížskej Sorbonny, ktorý žil na prelome 14. a 15. storočia. Aj on túžil po reforme Cirkvi, bojoval proti deformáciám v jej živote, ale len v rámci samej Cirkvi. Proti pápežskej moci obhajoval moc cirkevných snemov. Je možné, že bol vzorom aj Jánovi Henckelovi, ktorý jeho prostredníctvom, tri roky po vystúpení Martina Lutera, vyjadril svoje krédo. Bolo v tom čase neobvyklé, že človek nevyhlásený oficiálne za svätého, mohol byť zobrazený na oltári, aj keď len na zadnej strane krídla.

Maľby na krídlach vyhotovil zatiaľ nie celkom presne identifikovaný monogramista TH. Predstavujú: Tanec Salome pred Herodesom, sťatie sv. Jána Krstiteľa, prinesenie jeho hlavy Herodesovi na mise a Kristov krst v Jordáne. Na druhej strane krídiel sú maľby: vzkriesenie Drusiany sv. Jánom Evanjelistom, Ján Evanjelista s pohárom jedu, zjavenie sa Krista Jánovi Evanjelistovi a Ján Evanjelista kľačiaci pred hrobom. Na tomto obraze vidíme aj predstavu, ako mal oltár vyzerať.

Veľmi hodnotná je predela oltára s plastickou skupinou Oplakávania Krista. Uprostred štítu je umiestnená Mária Magdaléna, na vrchu sv. Michal Archanjel a po stranách štítu stoja postavy sv. Juraja a asi sv. Štefana - uhorského kráľa. Zaujímavá, na svoj čas vyspelá, je ornamentika oltára. Vytvárajú ju akanty, kvety, delfíny, ktorých chvosty sa končia kvetmi, a detské tváričky, ktoré však už nepredstavujú anjelikov, ale putti.
Oltár bol opravovaný v rokoch 1873-1875. V rokoch 1953-1954 ho zreštaurovali bratia Kotrbovci a roku 1983 hlavné sochy ošetrila M.Spoločníková.

Oltár sv. Anny
Je to renesančný oltár, podobný oltáru sv. Jánov, lenže komponovaný o niečo jednoduchšie. Pochádza tiež z dielne Majstra Pavla a musel vzniknúť pred rokom 1516, pretože vtedy sa už spomína. Jeho základným motívom je sv. Anna, sediaca so svojou dcérou Pannou Máriou a s vnukom Ježiškom pred závesom, ktorý drží zozadu anjel. Sochy sú rezané do istej miery plošne, ale pôsobenie svetla a tieňov vyvoláva dojem plnej plastickosti. Všetky postavy sú zobrazené veľmi realisticky. Sedia pod baldachýnom, na ktorom šantia dvaja anjelici. Sošky z predely - pravdepodobne Zvestovanie - chýbajú. V nadstavci je motív Kristovho krstu v Jordáne.

Značnú umeleckú úroveň majú maľby na krídlach oltára. Znázorňujú sv. Príbuzenstvo s veľmi dobre živenými postavami detí: Eliud, Emerius a Memeria, Zachariáš a Alžbeta. V dolnom rade sa nachádzajú: Ismeria a Alžbeta, Mária Kleofášova s deťmi a Mária Salome s deťmi. Jedno zadné krídlo oltára chýba. Ornamentika je o niečo skromnejšia ako pri oltári sv. Jánov, ale pozostáva tiež z rastlinných motívov, akantov a delfínov. Oltár reštauroval Herman Kotrba roku 1965 a jeho tabuľové obrazy M. Spoločníková roku 1970-1973.

Oltár sv. Petra a Pavla
Pochádza z rezbárskej dielne, ktorá pracovala v Levoči pred príchodom Majstra Pavla. Vznikol asi v rokoch 1495-1500. V predele má v stredoveku obľúbený motív "Corpus Domini" Kristus vstávajúci z hrobu, sprevádzaný po stranách reliéfmi Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. V oltárnej skrini stoja sochy sv. Petra s kľúčmi v ruke a sv. Pavla s mečom.

Maľby na oltárnych krídlach obsahujú výjavy z ich života. Na otvorenej strane sa nachádza sv. Pavol na ceste do Damašku, návšteva sv. Barnabáša u sv. Pavla, obrátenie sv. Pavla a sv. Pavol káže v chráme. Zatvorené krídla v hornom rade znázorňujú: stretnutie sv. Pavla so sv. Petrom, kázeň sv. Petra, obaja svätci pred cisárom Nerónom a povolanie sv. Petra za apoštola. Spodný rad vypĺňajú maľby: Sv. Pavol pri starcovej posteli, sv. Peter a Pavol pred vežou, sťatie sv. Pavla a ukrižovanie sv. Petra. Obrazy ani oltár ešte nie sú reštaurované. Predpokladá sa, že na ich výmaľbe sa podieľal Majster Mikuláš z Levoče a jeden maliar z Pavlovej dielne.

Štíhly fiálový nadstavec má bohatú figurálnu výzdobu umiestnenú v troch rovinách nad sebou. Nachádzajú sa tu sošky: sv. Šebastián, Panna Mária, dvaja apoštoli bez atribútu a sv. Ondrej. Jedna soška chýba. Oltár bol opravovaný roku 1873 a reštaurovaný v roku 1993 odborníkmi Štátnych reštaurátorských ateliérov v Levoči.

Oltár sv. Mikuláša
Patrí medzi tie oltáre, ktoré sú priamo datované a zároveň je jedným z oltárov, ktoré sa nezachovali kompletne a ich dnešný výzor nezodpovedá celkom pôvodnému stavu.  Oltár vznikol roku 1507 v dielni Majstra Pavla. Z Pavlových rúk pochádzajú bravúrne rezané sochy sv. Jána Almužníka s palicou a mešcom a sv. Leonarda. Stredná socha sv. Mikuláša je však podstatne staršia a pochádza pravdepodobne z roku 1360-1370. Nie je isté, či bola pôvodne vo farskom kostole. Levoča totiž mala aj kostol sv. Mikuláša, južne od dnešného mesta, ktorý v stredoveku zanikol. Je preto možné, že sa socha v 15. storočí dostala do tzv. špitálskeho kostola a roku 1507, možno aj neskôr, bola postavená do dnešného oltára. Vieme totiž, že oltár sv. Mikuláša bol počas rekatolizácie rozobraný a okolo roku 1702 slúžil v Závade.

Dnešný oltár bol zostavený a konsekrovaný roku 1731. Pri jeho sťahovaní sa fiálový nadstavec zrejme poškodil, a preto dostal oltár miesto neho barokový štít. Taktiež predela mohla byť pôvodne súčasťou iného oltára. Zobrazuje 14 pomocníkov v núdzi: sv. Juraj, Krištof, Blažej, Egid, Pantaleon, Erazmus, Vít, Dionýz, Cyriak, Achát, Eustach, Katarína, Barbora a Margita. Na predných stranách krídel sú výjavy z legendy o sv. Jánovi Almužníkovi: sediac na tróne dáva chudobným almužnu, po smrti pomáha vdove vracajúc jej dlžobný úpis, ktorý jej manžel uhradil; na druhej strane krídel sv. Leonard oslobodzuje väzňov.

Zaujímavý je obsah spodného obrazu na pravom krídle. Zobrazuje legendu o založení Klosterneuburgu pri Viedni. Sv. Leopold s manželkou sa dívajú z okna hradu. Prievan odnesie manželke závoj. Po istom čase ide sv. Leopold na poľovačku do podunajských lužných lesov a tam nachádza stratený závoj. Považuje to za znamenie, že na tomto mieste má založiť kláštor. Obraz sa dostal na tento oltár asi tak, že objednávateľom oltára mohol byť bohatý kupec pochádzajúci z okolia Viedne. V Levoči vtedy takí žili. Ide o jedno z mála vyobrazení tejto legendy v stredoveku. Oltár reštaurovali bratia Kotrbovci roku 1955 a v roku 1991 Štátne

Oltár sv. Kataríny
Je jedným z najstarších zachovaných oltárov kostola. Predelu tvorí triptych patriaci medzi najstaršie tabuľové maľby na Slovensku. Pochádza asi z roku 1400 a zobrazuje uprostred tróniaceho Krista medzi anjelmi, vpravo Jakubov sen a na ľavej strane novší výjav sv. Žofie s dcérami: Viera, Nádej a Láska (pôvodný výjav bol odstránený). Obrazy akoby pripomínali vplyv ikonového maliarstva z východu. V oltárnej skrini je najcennejšou socha sv. Kataríny, asi z roku 1460. Ostatné postavy sú maľované: sv. Margita a sv. Barbora. Oltárne krídla sú opatrené maľovanými trojuholníkovými štítmi. Výjavy na krídlach spredu zobrazujú dišputu sv. Kataríny, sťatie sv. Kataríny, mučenie sv. Kataríny a jej lámanie v kolese. V štítoch sú portréty prorokov Samuela a Izaiáša a na zadnej strane krídel je Bolestná Panna Mária a Bolestný Kristus. Maľby reštaurovala A. Darolová, sochu H. Kotrba roku 1961.

Oltár Michala Archanjela
Pôvodný oltár, pred ktorým skladal po zvolení prísahu levočský richtár, bol počas protireformačných bojov zničený. Ostala z neho len socha, ktorá bola upravená na sochu sv. Floriána a v tejto podobe slúžila najskôr na samostatnom oltári a potom v štíte Korvinského oltára. Počas jeho reštaurovania reštaurátori zistili, že nejde o sochu Floriána, ale Michala Archanjela. Zreštaurovali ju a postavili na novší oltár sv. Michala Archanjela, ktorý dal vyhotoviť v rokoch 1719-1731 levočský farár M. Frivaisz. Autora oltárneho obrazu nepoznáme.

Oltár 14 pomocníkov v núdzi
Pozostáva z veľkého obrazu v umelecky vyrezávanom ráme, stojacom na menze, z ktorej bol pôvodný oltár odstránený počas Tökölyho povstania roku 1683. Dal ho vyhotoviť levočský farár Štefan Györfy roku 1696 a konsekrovaný bol roku 1715. Roku 1875 bol renovovaný. Obraz obsahuje tých istých svätých, ktorí sú vyobrazení na predele oltára sv. Mikuláša.

Oltár Dobrého pastiera
Oltár zaujíma miesto oltára odstráneného roku 1683. Oltár dal vyhotoviť farár Štefan Györfy roku 1696 a konsekrovaný bol roku 1715. Oltárny obraz zobrazuje Krista ako Pastiera. Jeho krásny hodnotný rám má na vrchu anjela, pôvodne tam boli umiestnené aj dve koruny s českými granátmi. Na bočnej scéne lezie zlodej do okna pastierne. Renovovaný bol roku 1875.

Intarzovaná lavica Krupekovcov
Lavice boli v stredoveku dôležitou súčasťou chrámov. Najmä v období reformácie mali významnejšie rodiny rezervované svoje miesta alebo si dali vyhotoviť vlastné lavice. V Levoči sa zachovala časť stredovekých lavíc, z ktorých mnohé majú historickú a umeleckú hodnotu. Z 15. storočia sa zachovali dve lavice. Prvá je tzv. senátorská lavica umiestnená celkom vzadu kostola a tzv. lavica Levočskej bielej panej, ktorá je síce podstatne menšia, ale je krajšia a bohatšie zdobená. Senátorská lavica je datovaná na stuhe rokom 1494 a bola pravdepodobne zhotovená pre štyroch bratov Jagelovcov, ktorí sa v tomto roku v Levoči stretli na tajnej porade. Lavica má skutočne štyri oddiely. Nad každým sedadlom - okrem stredného - je ornament iného kvetu. Výzdoba sa nezachovala celá. Od roku 1538 slúžila pre levočskú mestskú radu. Predná, kľakadlová časť, je z roku 1615. Obe lavice boli v 60. rokoch reštaurované. Zo 16. storočia sa zachovalo viac pozoruhodných lavíc. Jedna je pri stĺpe vedľa severného vchodu v strednej lodi. Je bohato zdobená intarziou. Výjavy na obrazoch predstavujú mestá a chrámy a majú vyspelý renesančný charakter. Podľa pôvodného nápisu ju zhotovil kežmarský majster Gregor, asi začiatkom 16. storočia. Vedľa je lavica patriaca podľa erbu najbohatšej levočskej kupeckej rodine pôvodom z Krakova, Krupekovcom. Je datovaná rokom 1542 a má tiež bohatú intarziu z rôznych druhov dreva. Jej krása vynikla najmä po roku 1968, keď ju zreštauroval Herman Kotrba.
Po kostole sú roztratené viaceré lavice alebo ich časti zo 17. storočia. Väčšina lavíc však pochádza z minulého storočia. Lavice v zadnej časti strednej lode boli vyhotovené roku 1845, menšie lavice v prednej časti lode roku 1862.

Epitaf Alexia II. Turzu
Chrám sv. Jakuba v Levoči je známy predovšetkým svojím hlavným oltárom od Majstra Pavla. Menej už prenikol do všeobecného povedomia skutočne jedinečný súbor gotických oltárov. K menej známym pamiatkam patrí tiež rozsiahly súbor epitafov a mortuárií pochádzajúcich z obdobia od 14. do 18. storočia, azda najväčší súbor v našej vlasti. Obsahuje vyše štyridsať náhrobných kameňov, tabúľ a štítov, majúcich síce rôznu umeleckú úroveň, pritom však obrovskú kultúrnu a historickú hodnotu. Pozornosť človeka sa v období renesancie a reformácie odvrátila od Boha a transcedentna na človeka. Človek začal prenikať so svojimi pomníkmi aj do chrámových priestorov. Oltáre sa už nezhotovovali, ale pritom neustále pribúdali náhrobné pomníky, štíty a kamene patriace zomrelým, ktorí boli v kostole pochovaní, či už do samostatnej krypty, alebo len pod podlahu. Takéto pochovávanie bolo bežné až do doby panovania Jozefa II., ktorý to zakázal. Neskôr sa však všeobecne ľudia k tomuto spôsobu pochovávania vrátili a krypty sa ojedinele na cintorínoch používajú aj dnes. Počas rekatolizácie či protireformácie sa však mnohé epitafy z kostolov odstraňovali ako veci profánne, nepatriace do sakrálnych priestorov. O kultúrnosti Levočanov svedčí i to, že tak ako si po reformácii zachovali staré oltáre, aj po rekatolizácii ponechali v kostole mnohé epitafy a náhrobky. Odstránené boli len zástavy, brnenia a zbrane, ktoré ich sprevádzali. Pravda, mnohé náhrobné kamene sa tým, že boli osadené do podlahy kostola, chodením vyhladili a tým zničili. Mnohé však zachránili tak, že boli v minulom storočí osadené k múrom kostola. Niektoré epitafy sú dodnes na tom mieste, kde pôvodne stáli. Ide najmä o epitafy kamenné, ktoré boli hneď pri inštalovaní dobre upevnené či už k múrom, alebo k stĺpom. Mnohé epitafy sa však počas maľovania chrámu, alebo v dôsledku opravy či reštaurovania preniesli na iné miesto. Premiestňovali sa predovšetkým do zadných kaplniek, ktoré mali dostať charakter akýchsi galérií. Treba poznamenať, že mnoho epitafov dal na vlastné náklady reštaurovať farský úrad. Iba v poslednom období prispieval na reštaurátorské práce aj štát.

Epitafy a mortuáriá majú predovšetkým vysokú umeleckú hodnotu. Na mnohých z nich vyniká maľovaný obraz, sochárska výzdoba alebo sú umeleckým dielom zásluhou architektúry i umeleckého riešenia. Väčšina z nich má erby príslušných rodín. Sú teda nenahraditeľným prameňom šľachtickej a meštianskej heraldiky. Prakticky všetky majú nápisy obsahujúce meno zosnulého, vek pri jeho úmrtí, dátum smrti, ale aj tituly, z ktorých sa dá vydedukovať jeho spoločenské postavenie. Epitafy nepatria len mešťanom, ale aj vysokej šľachte, najmä Turzovcom, ktorí zohrávali v našich dejinách významnú úlohu aj ako hodnostári štátu. Nejeden epitaf informuje, odkiaľ príslušná rodina do Levoče prišla alebo čím sa zaoberala. Časté sú aj citáty z Biblie, ale aj z básní, čo svedčí o kultúrnej úrovni, ale aj o kultúrnych vplyvoch. Nápisy sú väčšinou latinské, vyskytujú sa však aj nemecké, a to treba považovať za nemeckú jazykovú pamiatku. Väčšinu epitafov zhotovili domáci rezbári a kamenári. Niektoré sú však aj importom, zhotovené na objednávku a sem dovezené. Preto za pozornosť stoja aspoň najvýznamnejšie z nich.

Najstarší náhrobný kameň sa nachádza v kaplnke sv. Juraja, pravdepodobne na svojom pôvodnom mieste. Je z červeného mramoru a patrí staviteľovi tejto kaplnky, košickému mešťanovi Jurajovi Ulenbachovi, ktorý zomrel roku 1392. Okrem kruhopisu obsahuje kameň aj jeho erb, štít s obráteným dvojkrížom preťatým vlnovkou. Klenot na prilbe tvorí sova, nemecky Eule (Eulenbach, Ulenbach).

V severnej predsieni sú umiestnené dva okrúhle pohrebné štíty - mortuáriá. Jeden patrí kapitánovi nemeckých landsknechtov Wilhelmovi von Reichenburgovi a je z roku 1538, druhý patrí kapitánovi Spišského hradu Krištofovi Pernerovi, ktorý zomrel roku 1528. Zhotovil ho levočský rezbár a maliar Valentín.

Najvýznamnejším rodom, ktorý má súčasne v kostole najviac epitafov a mortuárií, sú Turzovci. Pochádzali z Betlanoviec a v 15.-16. storočí bývali v Levoči. Mnohí z nich sa, aj keď vykonávali rôzne funkcie mimo Levoče, dávali pochovávať v Chráme sv. Jakuba, kde mali v strednej lodi pred hlavným oltárom krypty a sarkofágy. Tieto boli na príkaz mesta roku 1753 zlikvidované, pričom sa z hrobov vybralo množstvo krásnych šperkov. Predané boli aj rakvy zhotovené z cínu, medi alebo striebra. Náhrobné kamene sa dostali približne na to miesto, kde sú dnes, do zadnej krstnej kaplnky. Niektoré sú umiestnené inde. Na vonkajšej strane južnej lode sa nachádza najstarší turzovský epitaf z červeného mramoru, datovaný asi do druhej polovice 15. storočia. V krstnej kaplnke je viac turzovských epitafov s erbom, ale aj s postavou zomrelého. Najstarším je epitaf Jána l. Turzu, banského odborníka a krakovského mešťana, ktorý zomrel roku 1508. Ďalším je epitaf Jána II. Turzu, hlavného župana Spiša, zomrelého roku 1558. Umelecky najhodnotnejší je epitaf Alexia l. Turzu nachádzajúci sa v krstnej kaplnke. Alexius bol majiteľom baní a finančníkom, napokon zastával vysoký úrad kráľovského taverníka a tiež kráľovského sudcu. Epitaf je nádhernou ukážkou nemeckej renesancie a pravdepodobne vznikol v Augsburgu. Je z bieleho mramoru a zobrazuje kríž, pod ktorým kľačí on s manželkou a troma dcérami. Zomrel roku 1543. Veľmi hodnotný je aj epitaf Alexia II. Turzu z roku 1594. Je umiestnený v hlavnej lodi kostola pri štvrtom pilieri. Predstavuje kľačiacu postavu nebohého, ktorá dostáva dušu - dieťa - od Boha. V dolnej časti epitafu je mŕtve telo Turzu, z ktorého duša v podobe dieťaťa vychádza. V štíte nad epitafom sú dva delfíny, typické pre Levoču. Mramorový epitaf i drevené mortuárium má v krstnej kaplnke hlavný župan Spiša a Šariša Krištof III. Turzo, ktorý zomrel roku 1614. Taký istý epitaf, ale na vyššej umeleckej úrovni, má hlavný župan Spiša a palatín Stanislav Turzo. Epitaf zhotovil sochár zo Spišských Vlách Hans Weinhardt roku 1626. Je to zároveň posledný turzovský epitaf v levočskom kostole, pretože rod Turzovcov krátko nato vymrel.

Z historického hľadiska je naj hodnotnejší v kostole epitaf, ktorý vyhotovil kamenár a murár Martin Urbanovitz svojej manželke Margite, vnučke Majstra Pavla z Levoče roku 1621. Práve z jeho nápisu sa dozvedáme, že autorom hlavného oltára v Levoči bol Majster Pavol. Epitaf bol pôvodne umiestnený na vonkajšej stene južnej predsiene kostola, ale pretože sa vplyvom poveternostných podmienok veľmi poškodil, bol v rokoch 1989-1990 zreštaurovaný a čiastočne umiestnený do vnútra kostola. Kópia je v miestnosti na prízemí zvonice.

Vedľa oltára Panny Márie Snežnej, pri vchode do sakristie, stoja dva mramorové epitafy. Ten jednoduchší z roku 1593 ratrí obchodníkovi medzinárodného významu Gregorovi Tribelovi "de Jarisch in Ivanovics". Druhý, honosnejší, z roku 1612 má viacero plastík z alabastru. Patrí významnému banskému odborníkovi Antonovi Rhaelovi z bavorského mesta Schrobenhausen, predkovi Rollovcov, podľa ktorých je pomenovaná Rolová Huta.

Na druhom stĺpe lode je upevnený kamenný epitaf Juraja Engelharta s erbom z roku 1598. Nad severným vchodom do kostola zvnútra vidíme krásne zdobené mortuárium z roku 1649 s erbom známeho mecéna kostola Fridricha Pobsta, ktorý dal postaviť organ i kazateľnicu. Podobné mortuárium s erbom, ale celé pozlátené, je aj na organovej empore oproti kazateľnici. Patrí známemu obchodníkovi Jeremiasovi Ammanovi.

V zadnej časti severnej lode nachádzame jednoduchý epitaf Matúša Rompauera z roku 1640. Priestor zadnej kaplnky severnej lode sa využil na zavesenie viacerých drevených epitafov, ktoré predtým viseli na rôznych miestach kostola. Na dvoch sú reliéfy - Nanebovstúpenie na epitafe obchodníka Jána Schwaba z roku 1670 a Posledný súd na epitafe Mateja Gosnovicera z roku 1669; Na dvoch sú hodnotné obrazy - Vzkriesenie Lazara a Narodenie (Narodenie na epitafe senátora mesta Juraja Girschnera z roku 1672).

Krstná kaplnka v južnej bočnej lodi je preplnená epitafmi a pohrebnými štítmi. Dominujú pamiatky na rod Turzovcov. Okrem toho sú tu však aj epitafy s hodnotnými obrazmi, napr. Jakubov sen na epitafe Juraja Buchwalda z roku 1602, Posledný súd na epitafe senátora Vavrinca Greffa z roku 1609, ďalšie dva na protiľahlej stene sú s motívmi Getsemanskej záhrady a Judášovej zrady.

Viac významných epitafov sa nachádza aj v južnej lodi. Najväčší epitaf kostola vôbec je pri krstnej kaplnke a patrí Jánovi Wolfovi, ktorého prepadli zbojníci na ceste do Prešova, keď ta niesol mestské peniaze a po návrate domov zraneniu podľahol. Epitaf je z roku 1625 a obsahuje motív Kristus v hrobe. Vedľa vchodu je kamenný epitaf Daniela Putischera z roku 1652 s erbom, na druhej strane vchodu pekný epitaf s reliéfom Vzkriesenia Lazara patriaci Mikulášovi Hainovi, otcovi známeho levočského kronikára, z roku 1659. Nasleduje epitaf levočského evanjelického farára Hioba Zablera s reliéfom zobrazujúcim Vzkriesenie dievčaťa z roku 1663, zhotovený pre jeho manželku.

K najbohatším levočským rodinám patrili Langovci, ktorí sa priženili aj do zámožných levočských kupeckých rodín. O ich zámožnosti svedčia aj dva honosné epitafy z čierneho mramoru doplnené alabastrovými sochami, nachádzajúce sa úplne vpredu južnej lode, pri oltári sv. Anny a sv. Jánov. Na epitafe Krištofa Langa z Krakova je ústredným motívom kríž, kým hlavnú plochu epitafu Jána Langa vypÍňa nápis. Druhý epitaf je z roku 1639. Pri jeho osádzaní sa muselo demontovať zadné pevné krídlo oltára sv. Anny, ktoré sa aj kvôli tomu medzičasom stratilo.

Viaceré epitafy sú umiestnené aj z vonkajšej strany kostola, mnohé z nich sú však v dôsledku poveternostných vplyvov už nečitateľné. Roku 1988 bol reštaurovaný epitaf Michala Eicklera z roku 1629 a na jeho mieste, západnej stene južnej predsiene, je jeho kópia.
Oltár Panny Márie Snežnej
Patrí medzi najhodnotnejšie a historicky najcennejšie oltáre. Stojí na čelnom mieste severnej lode. V predele má reliéf Tróniaceho Krista a po stranách dva erby: erb Levoče a poľskú orlicu. Z nich možno usúdiť, že peniaze na postavenie tohto oltára dali bratia Jagelovci, keď sa roku 1494 zišli v Levoči na tajnej porade. Podľa toho sa niekedy nazýva aj oltárom trinástich spišských miest.

Vznikol v levočskej rezbárskej dielni, ktorá tu pracovala pred príchodom Majstra Pavla a v ktorej vznikol aj oltár sv. Petra a Pavla. Mohutnú skriňu zapĺňa socha Panny Márie v mierne nadživotnej veľkosti (180 cm) s korunou na hlave a Ježiškom v náručí. Jej splývajúci plášť držia dvaja anjeli. Po stranách skrine sú štyri sošky svätíc: Barbory, Doroty, Kataríny a Margity. Niekoľko menších sôch je aj v bohatom fiálovom štíte. Je to Bolestný Kristus medzi dvoma anjelmi a sv. Jakub Apoštol.

Ucelený ikonografický program mariologického cyklu majú tabuľové obrazy na krídlach. Na otvorenej strane pozostáva zo Zvestovania, Navštívenia Alžbety, Narodenia a Klaňania sa troch kráľov. Na zatvorenej strane sú výjavy z Obrezania Krista, úteku do Egypta, vraždy Neviniatok, dvanásťročného Krista v chráme, zo zjavenia sa Krista Panne Márii po Zmŕtvychvstaní, z Nanebovstúpenia Krista, Smrti Panny Márie a z jej Korunovania. Autorom malieb bol vynikajúci maliar. Reštauroval ich v rokoch 1872-1873 František Storno v Šoprone, oltárnu architektúru vtedy opravil Ľudovít Belický. Oltár bol v medzivojnovom období na výstave slovenskej gotiky v Prahe. V rokoch 1995-1997 ho reštaurovali Anna Svetková, Ladislav Székely, Juraj Maták a Štefan Siváň v rámci Štátnych reštaurátorských ateliérov v Levoči.

Cyklus nástenných malieb moralít a legendy sv.Doroty
Chrám sv. Jakuba v Levoči je známy predovšetkým svojimi gotickými tabuľovými oltármi. Popri nich akosi zanikajú nástenné maľby. Okrem toho, že ich je tu celý rad, mnohé z nich sú aj historicky a umelecky cenné. Väčšina z nich pochádza zo 14.-15. storočia. V stredoveku pomáhali vzdelávať sa negramotným obyvateľom mesta v oblastiach viery a mravov, a tak zohrávali významnú úlohu v prehlbovaní kresťanského vedomia a života veriacich. V 17. a 18. storočí stratili svoju funkciu a prakticky všetky boli prekryté výmaľbou kostola, prípadne novými omietkami. Objavené boli začiatkom 60. rokov minulého storočia, počas generálnej opravy kostola a postupne boli zreštaurované.

Najstaršie nástenné maľby nachádzame v presbytériu za hlavným oltárom. Zachoval sa z nich však len fragment postáv dvoch žencov nachádzajúci sa pod novšími maľbami a možno ho datovať ešte pred rok 1350. Krátko potom dostalo presbytérium novú výzdobu. Maľby idú vo viacerých pásoch nad sebou. Spodný pás asi z roku 1390 prechádza celým presbytériom a tvoria ho maľby apoštolov striedané s maľbami prorokov. Apoštoli majú okolo hlavy gloriolu a držia v rukách pásy s vetami z Creda - vyznania viery. Pásy s textom majú v rukách aj proroci. Výroky na nich sú analógiami zo Starého zákona k vyznaniu viery. Nad nimi, okolo pastofória, sú maľby obsahujúce v jednom páse naj svätejšiu Trojicu, Narodenie Krista a Ukrižovanie s postavou Piláta na boku. V strednom páse sú postavy sv. Margity, Jána Evanjelistu, žehnajúceho Krista a kňaza pozdvihujúceho Eucharistiu. Z oboch strán týchto svätcov kľačí manželský pár donátorov. Najvyšší rad vypĺňajú postavy sv. Apolónie, Agnesy, Doroty a Barbory. Je pravdepodobné, že všetky tieto maľby boli komponované okolo pôvodného malého pastofória a výstavbou nového pastofória v 15. storočí stratili čiastočne svoju funkciu a sčasti boli prekryté. Na okrúhlych príporách sú postavy Trpiaceho Krista, sv. Kataríny, Doroty, Margity a Barbory, ďalej sv. Peter a Boh Otec. Po stranách prípor pokračuje kristologický cyklus zobrazujúci Zmŕtvychvstanie, Krista v predpeklí, Nanebovstúpenie, Posledný súd a Zoslanie Ducha svätého. Na južnej stene je Kristus symbolicky znázornený ako palmový strom, spod ktorého vyteká voda. Z jeho plodov sa sýtia jelene a vodou sa napájajú baránky. Tieto nástenné maľby boli objavené roku 1862 pri reštaurovaní pastofória. Reštauroval ich však až v rokoch 1889-1890 z prostriedkov Spišského dejepisného spolku reštaurátor František Storno zo Šopronu.

Počas reštaurovania hlavného oltára odkryli bratia Kotrbovci pôvodnú výmaľbu kamenných článkov svätyne a klenby. Klenbu pokrývajú štvorcové kazety vyplnené štvorlístkovou kružbou s drevenou šesťcípou hviezdou uprostred. Aj víťazný oblúk je pomaľovaný motívom viniča, ktorý symbolizuje Krista. Tieto maľby boli aj zreštaurované a sú dôkazom toho, že aj v gotike sa kamenné články pokrývali maľbami.

Klasickým miestom pre nástenné maľby v kostoloch bývajú ich severné steny, ktoré nemávali okná. Aj v tomto levočskom chráme bola severná stena využitá na namaľovanie dvoch rozsiahlych cyklov mravoučného charakteru. V oboch sú obrazy zoradené do dvoch radov a navzájom sú spojené rámom. Reštauroval ich tiež František Storno. Morality roku 1872 a legendu o sv. Dorote roku 1873.

Kresťanskými mravmi sa zaoberajú cykly nad dnešnou sakristiou: "Sedem skutkov milosrdenstva" a "Sedem hlavných hriechov". Čítajú sa sprava doľava. Skutky milosrdenstva sú komponované pre ľudí vzdelaných, pre mešťanov, ktorí poznali ich symboliku. Dobrý skutok sa vždy koná postave, ktorú symbolizuje Kristus (podľa jeho výroku: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Matúš, 25, 40). Symbolické je aj to, že Kristus je orientovaný k hlavnému oltáru. Dobré skutky konajú muž a žena v meštianskych oblekoch. V pozadí sú meštianske domy a chrámy, nad nimi sa vznášajú anjeli, ktorí sa ich skutkom tešia. Nad každým obrazom je nemecký nápis hovoriaci o príslušnom skutku. Ide o nasledovné skutky milosrdenstva: zarmútených potešovať, pocestných prijímať, hladných kŕmiť, smädných napájať, nahých zaodievať, väzňov navštevovať a mŕtvych pochovávať. Odmenou za tieto skutky je nebo symbolizované chrámom. Prezentujú vlastne kresťanský sociálny program. Spodný rad malieb predstavu je hlavné hriechy. Opäť ich páchajú dvaja ľudia. Sedia však na zvierati, ktoré je symbolom príslušného hriechu. Nad nimi sa vznášajú čertíci tešiaci sa z ich zlých skutkov a pomáhajúci im pri tom. Ide o tieto hriechy: Pýcha - postavy sa dívajú do zrkadiel, či sú dosť pekné; symbol: lev. Lakomstvo - napĺňajú si pokladničku a mešec zlatom, čertíci im pri tom pomáhajú výkalmi; symbol: ropucha. Smilstvo - aktívna je žena štekliaca muža; symbol: sviňa. Nemiernosť v jedení a pití - odutá tvár opitého muža a nenásytnosť tučnej ženy; symbol: vlk odnášajúci si hus. Závisť - muž si od závisti trhá vlasy, žena cerí zuby; symbol: pes, ktorý kosť radšej zožerie, ako by ju dal. Hnev - muž pácha samovraždu, žena vraždí svoje vlasté dieťa; symbol: medveď. Lenivosť - postavy sú také lenivé, že sa im nechce ani držať hore hlavy, podopierajú im ich vankúše; symbol: somár. Zlé skutky, orientované smerom von z kostola, končia v tlame draka, symbole pekla. Obrazy sa poväčšine datujú asi do roku 1390. Vznikli pod vplyvom českej maľby 14. storočia.
Tak ako je neustále v dejinách aktuálny sociálny program a morálny kódex, aktuálna je aj otázka slobody myslenia a vyjadrovania názoru. Túto oblasť veľmi naliehavo prízvukuje cyklus legendy o sv. Dorote, ktorý glorifikuje stálosť vo viere a v názore napriek najukrutnejšiemu prenasledovaniu. Dorote, dcére vysokého rímskeho hodnostára vyhnaného pre kresťanský svetonázor do Kapadócie, sa núka manželstvo a šťastie za cenu, že sa zriekne kresťanstva. Napriek mučeniu si svoju vieru zachová. Obrazy, ktoré tvoria najrozsiahlejší cyklus tejto legendy v strednej Európe, sú zoradené v dvoch radoch nad sebou. Vrchný rad sa číta sprava doľava, spodný opačne. Význam obrazov: 1. Dorotin otec Dorus odmieta prijať pohanstvo, za čo ho cisár posiela ako vyhnanca do Kapadócie. 2. Dorus s manželkou Theou a dcérami Kristínou a Kalixtou opúšťajú Rím. 3. Narodenie Doroty. 4. Krst Doroty. 5. Miestodržiteľ Kapadócie Fabrícius sa uchádza o ruku Doroty s podmienkou, že sa stane pohankou. Ona odmieta. 6. Dorotu mučia v kotle s vriacim olejom. 7. Na deväť dní je uväznená. 8. Fabrícius ju opäť prehovára. 9. Mučenie Doroty bičovaním a pálením. 10. Dorota prosí Krista o znamenie. 11. Pri prehováraní Doroty Fabríciom, aby sa klaňala modle na stĺpe, modlu zhadzujú anjeli. 12. Fabrícius prehovára obe Dorotine sestry. 13. Dorota obracia svoje sestry vo väzení späť na kresťanskú vieru. 14. Bičovanie Doroty. 15. Upálenie Dorotiných sestier. 16. Kat vyvádza Dorotu z väzenia. 17. Posledné prehováranie Doroty Fabríciom. 18. Sťatie sv. Doroty. Kristus v podobe dieťaťa jej prináša v košíčku ruže a jablká z rajskej záhrady. 19. Dieťa prináša ruže a jablká pisárovi miestodržiteľa Teofilovi, ktorý sa Dorote pred smrťou vysmieval a žiadal ju, aby mu poslala plody z rajskej záhrady. 20. Anjeli ukladajú mŕtve telo Doroty do hrobu. Legenda bola v stredoveku veľmi rozšírená. Maliar nástenných malieb pochádzal pravdepodobne zo západnej časti Nemecka a namaľoval ich okolo roku 1420.

Roku 1956 objavili bratia Kotrbovci na klenbe pod organovou emporou za severným vchodom zaujímavé neskororenesančné nástenné maľby. Mohli vzniknúť po stavbe tejto empory okolo roku 1625 a obsahujú vyslovene svetské motívy: alegorické postavy Viery, Nádeje, Lásky a Spravodlivosti, erby rodiny Bobestovcov, uhorský a rakúsky znak, figúry faunov, morských panien, Neptúna, nájdeme tu zajačika, arabesky, grotesky, motívy ovocia a pod. Bohato zastúpený je motív ruže. Takéto maľby sú v sakrálnom interiéri zvláštnosťou. Kotrbovci ich roku 1956 zreštaurovali.

Pomerne bohatá na nástenné maľby je aj severná predsieň. Žiaľ, poveternostné podmienky i vlhkosť stien na ne veľmi nepriaznivo pôsobia. Roku 1955 objavili Kotrbovci v pravom hornom rohu dve postavy svätcov, ktoré čiastočne zakrýva klenba. Ide o sv. Erazma biskupa a o sväticu s rakom v ruke. Pochádzajú z obdobia okolo roku 1410 a považujú sa za jednu z najkrajších ukážok krásneho slohu v nástennej maľbe na Slovensku. Na tej istej stene, pri vchode do kaplnky sv. Juraja, je nástenná maľba asi z rokov 1370-1380, zobrazujúca Madonu s dieťaťom, sv. Antona Pustovníka a postavu neznámej svätice. Tympanón nad vchodom do kaplnky sv. Juraja obsahuje maľbu Kristus v hrobe, ktorá je datovaná rokom 1515. Priamo v kaplnke sv. Juraja je jazdecká socha sv. Juraja. Jej pozadie tvorí nástenná maľba asi z toho istého obdobia.

Za drobný skvost nástenného maliarstva sa považuje malá skupina Ukrižovania za oltárom Mateja Korvína, pochádzajúca asi z roku 1380. Po vážnom poškodení ju roku 1962 zreštaurovali bratia Kotrbovci. Reprezentuje neskorú fázu tzv. mäkkého slohu a farebnou kompozíciou i kresbou dosahuje vysoký stupeň odhmotnenia.

Pri oprave kostola v tridsiatych rokoch bola objavená rozsiahla nástenná maľba v južnej predsieni, predstavujúca Posledný súd. Reštauroval ju roku 1935 P. Kern, ale poveternostné vplyvy ju odvtedy takmer úplne zničili. Nepomohlo ani reštaurovanie v rokoch 1969-1971. V súčasnosti sú opäť pokusy o jej záchranu. Ide o monumentálny obraz, obsahujúci okrem iného bohaté ukážky z denného života stredovekého človeka, orbu, hostinu a pod. Vznikla pravdepodobne okolo roku 1520.

Oproti Poslednému súdu je namaľovaný nápis z konca 15. storočia. Obsahuje údaje o pobyte bratríkov na Zelenej hore i o pobyte Jagelovcov v Levoči roku 1494. Vznikol asi v tom čase. Roku 1962 ho reštaurovali M. Spoločníková a F. Sysel.

Treba sa ešte zmieniť o dvoch nápisoch zo stredoveku, nachádzajúcich sa v miestnosti bývalej knižnice. Jeden obsahuje kronikárske záznamy z dejín Levoče, druhý je zoznamom levočských farárov. Nie sú úplne zachované. V týchto priestoroch sa nachádza ešte kresba ideálnej genealógie.

Oltár Narodenia a kaplnka Narodenia
Dňa 14. novembra 1698 sa našla v levočskej radnici zamurovaná skupina sôch pozostávajúca z kľačiacej Madony, sv. Jozefa, troch anjelov a dvoch pastierov. Sochy doniesli do kostola a postavili ich vedľa hlavného oltára. Šlo o sochy vynikajúcej umeleckej úrovne. Neskôr sa zistilo, že sú dielom Majstra Pavla. Pre sochy, predstavujúce scénu Narodenia Krista, dal roku 1752 zhotoviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Csáky barokový oltár, na ktorý sa ako na javisko umiestnili sochy. Oltár stál dlho na čele južnej lode. Madona veľmi pripomína Madonu zo slávneho oltára Víta Stwosza z Krakova a aj ostatné sochy majú nadpriemernú umeleckú úroveň. Reštauroval ich roku 1935 akad. maliar Jordán z Prešova a roku 1955 bratia Kotrbovci, ktorí vtedy preniesli celý oltár na dnešné miesto v zadnej kaplnke.

Oltár sv. Alžbety
Je umiestnený v zadnej krstnej kaplnke južnej lode. Pôvodné z neho sú len tabuľové maľby z roku 1493. Pravdepodobne boli určené na hlavný oltár kostola sv. Alžbety, ktorý stál pred levočskými hradbami, ale zo strategických dôvodov bol v prvej polovici 16. storočia zbúraný. Vtedy sa obrazy dostali do farského kostola sv. Jakuba a určitý čas tvorili oltár. Neskôr sa už nepoužívali. Roku 1857 ich objavil profesor Václav Merklas a podľa jeho návrhu zhotovil pre ne levočský stolár Širokovský novogotický oltár. Konsekrovaný bol roku 1875. Na dnešnom mieste stál už od čias dokončenia tejto kaplnky roku 1861. Peniaze na zhotovenie oltára dal spišský biskup Záboyský, preto je na ňom umiestnený jeho erb. Autorom malieb oltárnych krídel spredu je pravdepodobne Mikuláš z Levoče. Na jednej z predných strán sú znázornené udalosti zo života sv. Štefana: jeho zajatie a ukameňovanie, na druhej strane udalosti zo života sv. Alžbety: zázrak s krížom a ošetrovanie chorého. Na zadnej strane krídel sú maľby postáv sv. Bernarda, Alexia, Hedvigy a Heleny. Uprostred oltárnej skrine je postava sv. Alžbety, po jej stranách stoja sv. Štefan Prvomučeník a sv. Florián. Oltárny obraz reštauroval roku 1937 B. Slánsky. Celý oltár je pred reštaurovaním.

Oltár Vianočnej predely
Pred zamurovaným vchodom južnej steny stojí oltár, poskladaný z častí viacerých oltárov. Pozoruhodná je najmä predela, predstavujúca vynikajúcu maľbu Klaňania sa troch kráľov, ovplyvnená maľbou podunajskej školy. Väčšinu plochy maľby zaberajú pohľady do nádhernej dunajskej krajiny. Pochádza z neznámeho oltára. Roku 1957 ju zreštauroval František Kotrba. Na nej stojí oltárna skrinka asi zo začiatku 16. storočia, so štyrmi sochami z obdobia okolo roku 1420, predstavujúcimi sv. Jakuba st., Jána Evanjelistu, Jána Krstiteľa a sv. Juraja. Ukrižovaný nad nimi je tiež z tohto obdobia. Maľby oltárnych krídel sú z mladšieho obdobia. Na prednej strane zobrazujú sv. Hieronyma a Bartolomeja a na zadnej Bolestného Krista a Bolestnú Pannu Máriu. Oltárik, ktorého sochy zreštaurovali roku 1961 H. Kotrba a maľby A. Darolová, bol vtedy zostavený do jedného celku.

Oltárna skriňa dvoch Márií z Kuriman
Ide o skriňu oltára dvoch Márií, ktorá sa pôvodne nachádzala v Kurimanoch. Predstavuje Márie idúce ku Kristovmu hrobu s voňavkami. Pochádza z dvadsiatych rokov 16. storočia a zdá sa, že autorom plastík je tovariš z Pavlovej dielne, ktorý uňho pracoval na rúchach. Tie sú totiž perfektne prepracované, kým tváre a ruky sú zvládnuté pomerne primitívne.

Oltár Vir dolorum Mateja Korvína
Stojí pri čelnej stene južnej lode a patrí k najväčším oltárom chrámu. Svoj názov - oltár Mateja Korvína - dostal podľa toho, že v predele má erb tohto panovníka a jeho druhej manželky Beatrice z Neapolu. Znamená to, že ide o dar uvedeného panovníckeho manželského páru mestu Levoča. Matej Korvín navštívil Levoču roku 1474, pričom s Beatricou sa oženil len roku 1476. Podľa toho, že v štíte oltára je socha sv. Ondreja, je možné, že ide o votívny oltár, ktorým si chcel panovník vyprosiť mužského potomka. Oltár sa svojím chápaním vymyká ostatným levočským oltárom. Má skôr dvorský ako meštiansky charakter. Nevieme, či vznikol v Levoči, alebo či bol dovezený.

Keďže okolo roku 1480, keď oltár vznikol, žil v Levoči rezbár menom Ján, dá sa predpokladať, že on je autorom oltára. Nevieme tiež, či jeho dnešné krídla boli jeho pôvodnou súčasťou alebo pochádzajú z iného oltára, pretože sú o niečo menšie ako oltárna skriňa. Aj poloha tohto oltára v kostole sa často menila. Roku 1700 mal stáť v hlavnej lodi. Zdá sa, že bol tiež roku 1683 z chrámu odstránený a potom dodatočne poskladaný, lebo ho roku 1731 konsekrovali. Po jeho stranách boli figúry s pašiovým motívom, ktoré však boli roku 1784 odstránené.

Oltár dlho stál pri južnej stene južnej lode, oproti zamurovanému malému portálu. Až po zreštaurovaní bratmi Kotrbovcami v rokoch 1955-1956 bol umiestnený na dnešné miesto. V skrini stojí plastika Muža bolestí ukazujúceho svoje rany a po stranách sú o niečo menšie sochy Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. Vyskytla sa domnienka, či tváre týchto dvoch postáv nie sú portrétmi kráľovského páru. Zdá sa, že je tomu skutočne tak. Najmä na tvári sv. Jána sa objavujú mnohé črty Mateja Korvína.

V jemne vypracovanom nadstavci dominuje monštrancia, ktorú adorujú dvaja anjeli a vrch uzatvára socha sv. Ondreja. Na ľavej strane oltára je menšia soška, pôvodne považovaná za kráľovho dvorného blázna. Pri reštaurovaní sa však našiel nápis identifikujúci plastiku ako proroka Izaiáša.
Mimoriadne umelecky hodnotné sú maľby na oltárnych krídlach. Autorom predných malieb je pravdepodobne maliar Mikuláš z Levoče. Zadné maľby majú mnoho spoločného s autorom podobných výjavov na oltári v Zápoľského kaplnke v Spišskej Kapitule a zdá sa, že boli ovplyvnené Schongauerom. Predná strana krídel zobrazuje dvojice svätých a svätíc: sv. Šebastiána a sv. Krištofa, sv. Jána Krstiteľa a sv. Jakuba Apoštola, sv. Barboru a sv. Katarínu a sv. Dorotu a sv. Margitu. Na zatvorených krídlach sú výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie, Navštívenie, Narodenie Krista a Klaňanie sa troch kráľov.