Historickou metropolou Spiša, jeho niekdajším administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom, je Levoča. Nachádza sa približne uprostred regiónu, na križovatke významných európskych obchodných ciest. V stredoveku jej početné výsady umožnili dostať sa medzi popredné európske mestá, mestá s veľkorysou urbanistikou, architektúrou i kultúrnym životom. Levoča sa zaradila medzi mestá významné aj z hospodárskej stránky, jednak ako stredisko remeselnej výroby, ako aj stredisko medzinárodného i vnútorného obchodu. Mnoho dokladov svedčiacich o významnom postavení tohto mesta sa zachovalo dodnes. Patrí sem meštianska architektúra, ktorej historické hodnoty sa potvrdzujú až teraz, v súvislosti s reštaurovaním jednotlivých budov. Tak isto sem zaraďujeme architektúru sakrálnu, udivujúcu rozmermi i kvalitou. Zásluhou nej sa Levoča v minulosti často nazývala slovenským Norimbergom. K najvýznamnejším klenotom patrí Chrám sv. Jakuba - mestský farský kostol, obsahujúci unikátnu zbierku stredovekých gotických krídlových oltárov, ktorých časť je zahrnutá do dvoch národných kultúrnych pamiatok. Málokto si uvedomuje, že zbierkou dvanástich gotických oltárov vlastnej proveniencie, stojacich zväčša na pôvodných miestach, sa môže v Európe , pochváliť len Levoča a Bardejov. Ani najväčšie svetové galérie nevlastnia takéto množstvo gotických oltárov, pričom hlavný oltár je nielen dokonalým umeleckým dielom, ale aj najvyšším gotickým oltárom na svete.
Okrem oltárov má Chrám sv. Jakuba ešte mnoho epitafov a iných umeleckých diel. Jeho skutočnú hodnotu pozná len užší okruh milovníkov umenia, ale vo všeobecnosti nie je ešte docenená.

Písomné dokumenty o dejinách Levoče sa zachovali len od polovice 16. storočia. Od tohto obdobia môžeme pomerne presne sledovať tak stavebný vývoj, ako aj dejiny kostola. Dovtedy sme odkázaní len na jednotlivé údaje, na tradíciu a na výsledky archeologického výskumu, ktorý však bol urobený len v sakristii a čiastočne v okolí chrámu. Doterajšia literatúra kladie vznik terajšieho Kostola sv. Jakuba zhruba do rokov 1290-1400. Vychádza sa pritom väčšinou len z rozboru architektonických prvkov. Je známe, že Levoča sa po prvý raz písomne spomína roku 1249 a že roku 1271 sa stala hlavným mestom - civitas capitalis - Spoločenstva spišských Sasov. Z tradície i z archeologického výskumu vieme, že Levoča už predtým mala aspoň dva kostoly: Kostol sv. Ducha - románska rotunda z 11. storočia stojaca na mieste dnešného minoritského kostola pri Košickej bráne, a Kostol sv. Mikuláša nachádzajúci sa južne od dnešného mesta, pri lokalite nazvanej Stará Levoča. Druhý kostol pochádza z konca 11. a začiatku 12. storočia a stavebne bol zväčšený ešte v polovici 13. storočia a v 14., prípadne 15. storočí. Na základe doterajšieho historického a archeologického výskumu možno lokalizovať základy Levoče na dnešné miesto a približne jej súčasný urbanizmus zaradiť do obdobia po tatárskom vpáde, asi do roku 1245. Keď v tom čase vzniklo mesto, musel vzniknúť aj tento farský kostol, pretože starý Kostol sv. Ducha sa na tomto mieste nenachádzal. Je isté, že dnešná sakristia stojí na murive z polovice 13. storočia. Okolo roku 1270 bola prebudovaná. Keďže niektoré jej hlavice s románskymi motívmi sa opakujú aj v sanktuáriu dnešného kostola, nie je vylúčené, že v tom čase sakristia tvorila súčasť samostatného pôvodného kostola stojaceho na mieste dnešnej svätyne, alebo bola samostatnou kaplnkou, prípadne dnešná sakristia tvorila presbytérium vlastného kostola. Isté je, že rozvoj mesta, najmä po udelení rozsiahleho práva skladu roku 1321, si vyžiadal postavenie väčšieho a honosnejšieho kostola. Podľa toho možno konštatovať, že dnešný Chrám sv. Jakuba bol postavený asi v rokoch 1330-1350 až 1370. Z tohto obdobia sa totiž zachovali nástenné maľby, ktoré predstavujú terminus ad quem. Či bola stavba postavená odrazu, alebo v dvoch etapách, nie je podstatné. Dôležité je, že v poslednej tretine 14. storočia kostol už stál a že ďalšie stavebné zásahy tvorili len prístavby a stavby empor.

Najstaršou prístavbou je kaplnka sv. Juraja umiestnená na severnej strane kostola. Vznikla asi roku 1390 ako pohrebná kaplnka košického mešťana Juraja Ulenbacha, ktorý bol v nej roku 1392 pochovaný. Vysvätená bola pravdepodobne roku 1414.

V druhej polovici 15. storočia bola Levoča v najväčšom rozmachu. Roku 1474 ju navštívil kráľ Matej Korvín a predpokladá sa, že z tejto príležitosti vznikla južná predsieň s kaplnkou umiestnenou nad ňou, nazývanou korvínovské oratórium. Približne v tom istom čase bola postavená aj severná predsieň, možno na náklady rodiny Turzovcov, a západná organová empora. Interiér kostola už bol zariadený oltármi a mal aj organ. Na čele hlavnej lode boli umiestnené sarkofágy rodiny Turzovcov.

Ďalšia veľká udalosť Levoče a aj tohto chrámu bola roku 1494, keď sa stretli štyria bratia Jagelovci, medzi nimi uhorský a poľský kráľ. So svojimi sprievodmi tu strávili dlhší čas. Pamiatkou na to stretnutie je lavica umiestnená vzadu strednej lode, a tiež oltár Panny Márie Snežnej. Krátko potom nastal veľký ruch v zariaďovaní kostola. Spôsobili ho nielen vynikajúce ekonomické podmienky mesta, ale aj skutočnosť, že mesto dostalo vysoko vzdelaných farárov, na čele s dr. Jánom Henckelom, významným humanistom. Vznikali nové bočné oltáre, ale mesto pritom objednalo aj nový hlavný oltár. Kostol dostáva nový organ a vznikajú nástenné maľby. Roku 1519 je postavená účelová budova knižnice, tvoriaca nadstavbu nad severným portálom a na kostole sú umiestnené aj nové vežové hodiny. V tomto období prichádza do mesta vynikajúci rezbár Majster Pavol z Levoče, ktorý je autorom mnohých výtvarných diel v meste a okolí. Možno povedať, že najvýznamnejšie diela, ktoré kostol má, vznikli práve v prvej štvrtine 16. storočia. Je to šťastná náhoda, že sa zachránili počas požiarov v rokoch 1538 a 1550 i v neskorších rokoch. Ani reformácia, ktorá v meste zvíťazila roku 1544, sa na zariadení kostola neprejavila. Krídla oltárov ostali zatvorené, a tak nebol dôvod odstraňovať z nich sochy. Roku 1622 sa začala stavať nová organová empora za severným vchodom a krátko nato dostal kostol aj bohato zdobený organ, zavesený na empore zvonka. Oproti organu vznikla drevená kazateľnica. Je samozrejmé, že kostol bol po celý čas podľa potreby opravovaný (krytina, zvony, strecha), len poškodenie veže bolo tak závažné, že v polovici 17. storočia bola pre zvony postavená osobitná zvonica a vežu neskôr rozobrali. Roku 1667 bola stará organová empora prepojená s novou emporou, tzv. obuvníckym chórom.

Pre mesto i kostol bola veľmi pohnutým obdobím posledná štvrtina 17. storočia. Roku 1674 bol kostol, v rámci rekatolizácie, odňatý evanjelikom a katolíci ho začali nanovo zariaďovať. Stavovské povstania spôsobili, že kostol v priebehu rokov niekoľkokrát zmenil majiteľa, pričom nejeden pôvodný oltár bol poškodený, prípadne vyhodený. Odstránené boli tiež svetské zástavy, brnenia, štíty, ostrohy a podobne, ktoré boli zavesené nad hrobmi. Koncom 17. storočia niektorí farári umiestňovali na prázdne miesta po zničených oltároch barokové oltáre. Ani po týchto zásahoch v interiéri kostola to nebol stav konečný, pretože v rokoch 1706-1710 bol kostol rozdelený medzi evanjelikov a katolíkov. Od roku 1710 ostal kostol nepretržite v správe katolíkov, ktorí ho postupne doplňovali ďalšími novými oltármi a lavicami, takže roku 1731 mal 15 oltárov.

Veľký požiar mesta roku 1747 vnikol troma južnými vchodmi aj do kostola, pričom na zariadení spôsobil len menšie škody. Vchody do kostola, potom boli, okrem jedného, zamurované. Najväčším zásahom do interiéru po tomto požiari bolo odstránenie turzovských hrobiek spred hlavného oltára a vydláždenie kostola pieskovcovou dlažbou. Koncom 18. storočia bola rozobraná, až po úroveň strechy, kostolná veža a začalo sa uvažovať o výstavbe novej veže. Došlo k tomu až v rokoch 1852-1857 a následne boli postavené bočné zadné kaplnky. V týchto rokoch prvý raz upozornil Václav Merklas svet na hodnotu interiéru levočského chrámu. Identifikovaný bol aj autor hlavného oltára, ktorým bol Majster Pavol z Levoče. Do kostola pribudol neogotický oltár sv. Alžbety s uplatnením pôvodných tabuľových malieb z konca 15. storočia. V rokoch 1866-1867 bol reštaurovaný slávny organ, pričom bol aj premiestnený na svoje terajšie miesto. Pri tejto príležitosti boli objavené a reštaurované aj nástenné maľby na severnej stene a neskôr aj v presbytériu. V súvislosti s generálnymi opravami dostal kostol v sedemdesiatych a potom v deväťdesiatych rokoch 19. storočia nové farebné okná a roku 1911 aj súčasnú dlažbu.

Po vzniku ČSR bola plánovaná väčšia oprava kostola. Začalo sa s ňou po roku 1923 po požiari mesta, kedy zhorela strecha kostola. Opravy sa predĺžili až do konca tridsiatych rokov 20. storočia.

Nová generálna oprava kostola sa začala v rokoch 1948-1949. Vymenená bola krytina strechy, očistené stĺpy a klenby kostola, opravený bol krov i kamenné články. Pôvodne sa plánovalo s rekonštrukciou elektroinštalácie a so zavedením vykurovania kostola, tiež sa mala vymeniť dlažba. Proticirkevné opatrenia štátu však rekonštrukciu interiéru kostola znemožnili. Dlhodobejšie organizovanie reštaurátorských prác sa začalo roku 1952. Bratia Kotrbovci takto zreštaurovali na náklady štátu hlavný oltár. Od tohto obdobia sa práve oni sústavne podieľali na reštaurátorských prácach a aj iní reštaurátori boli zapojení do prác na ostatných oltároch, sochách, tabuľových a nástenných maľbách, ktoré boli hradené z prostriedkov farského úradu a z popudu levočského farára Štefana Kluberta.

Ďalšie oltáre boli zreštaurované farárom Františkom Dlugošom po roku 1989. Možno teda povedať, že sú zreštaurované všetky oltáre, kazateľnica i organ, prakticky celý interiér kostola. Reštaurovanie vonkajšej časti kostola ďaleko presahuje možnosti farského úradu. Deje sa postupne s účasťou štátu, mesta i rôznych nadácií.

Farský Kostol sv. Jakuba v Levoči je dôležitým článkom v dejinách slovenskej architektúry. Umeleckohistorická analýza dokazuje, že touto stavbou prišiel na Slovensko vyspelý typ gotickej sieňovej architektúry v modifikácii stupňovitého trojlodia, t. j. pseudobazilikálnej haly. Medzi strednou loďou a bočnými loďami je určitý výškový rozdiel, ktorý je však podstatne menší ako majú baziliky. Pôdorysná dispozícia levočského chrámu pôsobí neobyčajne vyváženým dojmom a tak isto aj jeho architektúra. Je výsledkom činnosti jednej alebo viacerých veľmi vyspelých stavebných hút, pravdepodobne ovplyvnených architektúrou Podunajska. Vyváženosť architektúry, pomerne jednoduché stĺpy štvorcového pôdorysu i jednoduchá krížová klenba vytvárajú dojem jednoduchosti tejto stavby. V skutočnosti ide o dielo naozaj vyspelej huty, čo dokazuje nielen dôsledná práca staviteľov, ale aj skutočnosť, že tento chrám je postavený podľa zásad stredovekej symboliky čísel, ktoré možno obdivovať najmä na francúzskych katedrálach. Trojlodie, symbol najsvätejšej Trojice, je bežné aj v iných kostoloch. Dôležitejšie je, že klenba chrámu (symbol neba) spočíva na dvanástich stĺpoch, tak ako spočíva Cirkev na dvanástich apoštoloch. V latinčine sa význam slov ecclesia - kostol stotožňuje aj so slovom cirkev. Do chrámu sa vchádzalo pôvodne piatimi portálmi - symbol piatich rán Kristových. Vnútorné rozmery kostola sú: dĺžka 49,5 m, šírka 22 m a výška strednej lode 19 m, zásluhou ktorých patrí levočský chrám medzi priestorovo najväčšie na Slovensku. Je zaujímavé, že pritom svätyňa je pomerne malá a tiež tri predné a posledné klenbové polia sú užšie ako tri v strednej časti lodí. Môže, ale nemusí to mať súvislosti so zmenou stavebného plánu počas stavby. Samostatný celok tvorí dnešná sakristia, tvorená tiež ako svätyňa majúca klenbové polia. Kostol je osvetlený trojdielnymi gotickými oknami vyplnenými rôznymi geometrickými kružbami, zloženými z trojlistov a štvorlistov. Nad južným portálom je gotická rozeta. Z dvoch hlavných portálov je honosnejší južný, ktorým vstupoval do kostola mestský magistrát i významné návštevy. Je bohato profilovaný a na hlaviciach stĺpov sú umiestnené maskaróny s ľudskou a zvieracou podobou, ktoré mali symbolicky zabrániť vniknutiu nečistých síl do chrámu. Južná predsieň z druhej polovice 15. storočia má zaujímavú hviezdicovú klenbu, ktorej rebrá boli zvýraznené maľovaným ornamentom. Severná predsieň mala pôvodne trámový strop, ale v prvej štvrtine 16. storočia dostala sieťovú klenbu, postavenú pravdepodobne na náklady vtedajšieho farára Jána Henckela. On dal postaviť aj účelovú budovu knižnice nachádzajúcu sa nad vchodom a kaplnkou sv. Juraja. Predpokladá sa, že erb na konzole patrí jemu a nie Turzovcom, ktorým sa pôvodne pripisoval. Severný portál má jednoduchšiu profiláciu ako južný. Z jeho predsiene vedie jednak gotický portál do kaplnky sv. Juraja a sú tu tiež renesančné portály vedúce k emporám a do knižnice. Hviezdicovú klenbu má aj západná empora.

Najmladšími prístavbami kostola sú zadné kaplnky stojace po oboch stranách veže. Postavili ich v rokoch 1859-1860 a klenby i okná majú pseudogotické.
Kostolná veža, ktorá musela byť koncom 18. storočia demolovaná pre svoj zlý stavebno-technický stav, bola nanovo postavená v neogotickom slohu v rokoch 1852-1858 podľa plánov levočského architekta Fridricha Mücka. Práce viedol kamenársky majster Ľudovít Schmidt. Nový krov a krytinu dostala po svojom zničení požiarom roku 1923.

Hlavný oltár sv. Jakuba s presbytériom (svätyňa)
Je najvyšším gotickým oltárom na svete. Jeho výška je 18,62 m, čo zodpovedalo 60 levočským stopám, šírka je 20 levočských stôp. Zapĺňa priestor svätyne od podlahy až po klenbu. Vznikol v dielni Majstra Pavla z Levoče ako jeho chef d'oeuvres okolo rokov 1508-1510. Potom dlhšie "stál v dreve", teda nepomaľovaný a nepozlátený. Dokončený bol roku 1517.

Obdivuhodný je nielen pre svoje rozmery. Vidieť na ňom, že Majster Pavol dokonale ovládal geometrickú harmóniu gotickej architektúry. Celý je komponovaný podľa sústavy kružníc a trojuholníkov, a preto pôsobí neobyčajne vyvážene. Každá vec má svoje presne určené miesto. Okrem toho majster celkom geniálne osadil tento obrovský oltár do priestoru pomerne malého presbytéria, čím sa zdá, že oltár s architektúrou splýva. Vytvára s ňou harmonický celok, dotvára ju. Zvláštnosťou tohto oltára je, že sa pri práci na ňom zišli viacerí vynikajúci umelci. Vynikajúci bol Majster Pavol, ktorý oltár navrhol, prepočítal a zhotovil hlavné sochy. Tak isto boli na úrovni aj jeho tovariši, ktorí vyrezávali veľmi jemnú ornamentiku či fiály. Odbornosťou vynikali aj maliari, ktorí oltár pozlacovali - v hlavnej časti pravým lístkovým zlatom a štít "falošným zlatom", to znamená, že ho postriebrili a striebro pretreli priesvitným lakom, ktorý vzbudzuje dojem zlátenia. Profesionálnu úroveň mali aj maliari tabuľových obrazov.

Oltár, hoci je zasvätený patrónovi mesta a kostola sv. Jakubovi Apoštolovi, je v podstate oltárom apoštolov. Oni sú základom jeho ikonografie, vytvárajúcej uzavretý ikonografický program. Po prvý raz sa s nimi stretávame na predele, predstavujúcej Poslednú večeru v okamihu, keď Kristus prednáša tragické slová: "Jeden z vás ma zradí".

Keďže scéna je podaná už v renesančnom duchu, tieto tragické slová vnímajú iba dvaja apoštoli: Peter, sediaci vedľa Krista, a Judáš, ktorému boli slová adresované. Ostatní apoštoli sa navzájom bavia, jedia a pijú, akoby sa nič nedialo. Aj to svedčí o genialite Majstra Pavla, že dokázal, pre kresťanov takú významnú scénu, zasadiť decentne do úzadia. Intímnosť tejto inak verejnej scény ešte zvýrazňuje ornamentika viniča, visiaceho zhora ako záclona. Z technického hľadiska je zaujímavé, že skupiny dvoch alebo troch apoštolov vyrezal Majster Pavol z jedného kusa dreva.

Ikonografia apoštolov pokračuje na zatvorených krídlach oltára maľbami. Maľby sú urobené podľa predlôh Lukasa Cranacha a Scheufeleina. Predstavujú Getsemanskú záhradu a Judášovu zradu, Bičovanie, Korunovanie tŕním, výjav Ajhľa človek (Ecce homo), Krista pred Pilátovým súdom, Nesenie kríža, Ukrižovanie a Zmŕtvychvstanie.

Dej ďalej pokračuje na otvorených krídlach oltára, nie je však podaný v maľbe, ale reliéfne. Po nesmieme ľudsky podanej scéne Rozoslania apoštolov do sveta, pri ktorej Majster Pavol použil ako predlohu prírody Marianskú horu vypínajúcu sa nad Levočou, zachytáva sťatie sv. Jakuba v Jeruzaleme, mučenie sv. Jána varením v oleji a jeho víziu pri písaní Apokalypsy na ostrove Patmos.

Všetko vrcholí hlavnými sochami v oltárnej skrini, ktoré predstavujú Madonu s dieťaťom v náručí, stojacu na polmesiaci s hlavou démona, sv. Jakuba a sv. Jána, už v nebi. Vážnosť postavenia sôch zdôrazňujú aj ich rozmery. Madona je vysoká 2,47 m, sv. Jakub 2,32 m a sv. Ján 2,30 m. Madonu predstavuje prekrásna žena v najzrelšom veku. Štíhlosť jej postavy ešte zdôrazňuje bravúrne riasenie jej plášťa a splývajúce dlhé vlasy. Madoninu korunu nesú dvaja lietajúci anjeli. Ježiško drží v jednej ruke jablko, druhou žehná. Jemnú, takmer dievčenskú tvár má aj sv. Ján Apoštol, držiaci v ruke kalich s hadom. Napriek týmto znakom sú obe tieto postavy podané trochu manieristicky.

Hlavná postava, patrón kostola sv. Jakub, je podaná ako živý človek s červenou tvárou. Držiac pútnickú palicu v ruke akoby vykračoval a chcel niečo povedať Madone. V takomto pohybe ho Majster Pavol zdôraznil bez toho, aby bol ostatné postavy nejako potlačil do úzadia. Treba poznamenať, že aj tieto obrovské sochy sú vytvorené vždy z jedného kusa lipového dreva.

Pretože si výška klenby svätyne vyžadovala vyššiu skriňu, ktorú by nemohli sochy zaplniť, Majster Pavol nadstavec oltára zaplnil bohatými fiálami, vimperkami a baldachýnmi, v ktorých sú malé sošky cirkevných otcov: sv. Augustína, Ambróza, Hieronyma a Gregora Veľkého. Sošky symbolizujú, že učenie Cirkvi vychádza jednak zo zjavenia sprostredkovaného apoštolmi, ale aj z tradície. Apoštoli sa na oltári vyskytujú ešte raz - vo fiálovom štíte. Tieto sochy sú však podstatne staršie ako oltár. Zvyčajne sa datujú asi do roku 1370 a je možné, že boli na pôvodnom hlavnom oltári.

Je takmer neuveriteľné, že také obrovské dielo, vyhotovené z horľavého a škodcami ľahko napadnuteľného dreva, prežilo na svojom mieste takmer 500 rokov. Pritom viackrát horel aj kostol, neraz ho ohrozovali vojny a povstania a vážne ho poškodila črvotoč. Opravovaný bol v rokoch 1654,1752 a 1861.
Pretože črvotoč ho v priebehu rokov tak narušila, že hrozilo jeho zrútenie, dal ho štát v povojnových rokoch reštaurovať. Túto zodpovednú a záslužnú prácu vykonali v rokoch 1952-1954 bratia František, Herman, Karol a Jozef Kotrbovci s kolektívom. Po rozobratí oltára črvotoč vyničili plynom cyklón B, následne drevo petrifikovali napustením tekutinou obsahujúcou živice. Odstránili premaľby, celý oltár zreštaurovali a znova poskladali. Pri tomto reštaurovaní bol od svojho postavenia po prvý raz rozobratý. Za túto prácu bol kolektív reštaurátorov roku 1956 vyznamenaný štátnou cenou.