Prostredníctvom tejto postavy sa snaží autor poučiť ľudí, aby sa vyvarovali prehnanej naviazanosti na peniaze. Lakomstvo vôbec nie je na smiech, ale tak, ako ho v Harpagonovi stvárnil Moliére je až smiešne a čitateľ či divák sa môže dobre pobaviť.


Rozbor

Lakomec je klasicistická dráma – konkrétne komédia. Zápletka v tejto hre nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú toto dielo má odkázať čitateľom. Kompozične je komédia rozdelená do piatich dejstiev, čím je dosť rosziahle. Zároveň zrovnoprávňuje komédiu s tragédiou, pretože dovtedy mali päť dejstiev len tragédie. Moliére takisto nedodržal veršovanú formu a nebál sa porušiť klasicistickú normu. Je tu však dodržaná jednota miesta, času aj deja.

V hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo – keď Harpagon hovorí o strachu z krádeže truhličky. Moliére používa väčšinou jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, aby mu pochopili aj jednoduchí ľudia, ktorým je toto dielo venované. No nezabúda aj na vznešené vyjadrovanie, keď napríklad Kleant vyznáva lásku Mariane.

Z výrazových prostriedkov sa tu vyskytujú miernejšie vulgarizmy, ktoré používa Harpagon. ,,Odroň, oplan, šibenec, galgan, kmín bohov..." Autor sa nevyhýba ani frazeologizmom, ktoré sú blízke ľudu - ,,Opovažuješ sa mi liezť do kapusty?" ,,Ste stará hus na šklbanie" Najčastejšie sú metafory – ,,Aspoň zo seba strasieme tie neznesiteľné okovy, ktoré už toľké roky vláčime." ,,Z kože vyletím." Valér použil tento výrok, keď sa snažil imponovať Harpagonovi: ,,Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili." Ďalej tu nájdeme bežné prostriedky ako zdrobneniny, prirovnania, epitetá a i.

Moliére využíva obidva druhy humoru – situačný – takmer fraška. Nájdeme ho v scéne, kedy Jakub mení svoju podobu (kuchár a kočiš). Druhý je slovný humor používajúci hyperbolu - Frozína lichotí Harpagonovi a neuveriteľne zveličuje jeho neexistujúce prednosti. Moliére využíva komiku gesta, oblečnia a celkového výzoru postavy. Lakomec sa končí ako väčšina Moliérových hier – buď zasiahne kráľ (v tomto prípade Anzelm), alebo prídu listy, ktoré celkom menia situáciu, neznámi rodičia spoznávajú svoje deti. Je tu využitá zámena postáv – Valér sa vydáva za sluhu, Anzelm je neapolský šľachtic. Hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov (Šidlo, Jakub, Frozína), ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu.


Vlastný názor

Túto knihu som dostal s odporučením od predošlých čitateľov, a tak som mal istú záruku dobrého čítania. A táto skvelá komédia ma nesklamala. Pri pousmievaní sa, ba až nechápavom krútení hlavou nad lakomcovým konaním, som si uvedomil, ako zle peniaze dokážu ovplyvniť človeka. Ničia rebríček hodnôt a ak si to sám neuvedomí, je proti nim bezmocný.

Zistil som, že táto zlá vlastnosť je častá aj u dnešných ľudí. Tým, že Moliére zosmiešnil Harpagona ako otroka peňazí, núti aj nás vyvarovať sa prílišnej naviazanosti na peniaze. Toto dielo dokáže osloviť čitateľa a vrelo ho odporúčam.