Mozart

V priebehu 18.storočia dochádza v západnej Európe k podstatnej premene v štruktúre politických a kultúrnych vzťahov. Spoločným menovateľom týchto vývojových zmien je vzostup meštianskych vrstiev, ktorý na základe svojho rastúceho vplyvu hospodársky presadzujú svoje ideály a názory politické, filozofické aj umelecké. V každom európskom štáte prebieha však tento proces inak, vývoj nie je rovnomerný. Intenzívny myšlienkový a bádateľský ruch je po prvom anglickom impulze zvlášť príznačný pre predrevolučné Francúzsko, kde už v polovici storočia ovláda buržoázia rozhodujúce hospodárske pozície a kde sa okolo D.Diderota sústredí duchovná elita k vydávaniu epochálnej Encyklopédie alebo Racionálneho slovníka vied, umenia a remesiel (1.zväzok vyšiel v roku 1751).

Z tohto kruhu vzišli aj rozhodujúce nové ideové podnety pre ďalší vývoj hudby, tu sa formulovali - často v podobe vzrušenej a duchaplnej pamfletovej literatúry - požiadavky novej spoločnosti na hudbu, nová estetická orientácia. Myšlienky J.J.Rousseaua o návrate k prirodzenému životu a jeho podmanivé líčenie dedinskej idyly mali ďalekosiahly ohlas, a to aj mimo Francúzska. Zvlášť nemecká aristokracia, vychovaná a konverzujúca francúzsky, čerpala námety pre svoje salónne debaty z parížskych zdrojov. Umelecké ideály bezprostrednosti, nevyumelkovanosti, spontánnosti, zrozumiteľnosti boli všeobecne prijaté a stali sa spoločným vyznaním aj pre hudobnú tvorbu Európy 2.polovice 18.storočia.

V Nemecku, doteraz rozdrobenom do mnohých štátov, sa osvietenecké myšlienky spojili s rodiacim sa úsilím o národnú jednotu a národnú kultúru. Odlišnosť nemeckého severu s prevažne protestantskou tradíciou a južných oblastí, poznamenaných hlavne talianskymi vplyvmi, toto zjednocovanie vo sfére hudobnej sťažovala. Hudobná tradícia bola novým vzorom najskôr v Taliansku, ktorá si tiež v tejto dobe svojou produkciou a hudobníkmi podmanila prakticky celú Európu. Mnohonárodnostná habsburgovská monarchia poskytovala vo svojich kultúrnych centrách, predovšetkým v rezidenčnej Viedni, možnosti najživších umeleckých stykov, ťažiac výhradne zo svojich talianskych provincií.

České krajiny, hoci politicky nesamostatné, mohli zohrať v tejto etape európskeho hudobného vývoja dôležitú úlohu vďaka sile a charakteru hudobnej tvorivosti ľudových vrstiev, k nej v mene svojich ideálov obrátila kultúrna Európa svoju pozornosť. Vo všetkých krajinách bol nástup a rozvoj nového slohu sprevádzaný (a súčastne vynucovaný) zmenou foriem hudobného života. Ťažisko sa prenášalo z chrámu do opery, z kláštorných a zámočných priestorov do koncertnej sály. Hudba, zbavená iných účelov a podpory slova ( inštrumentálna hudba), dotvára vlastné, špecifické hudobné prostriedky, ktoré dovolia komponovať všeobecne zrozumiteľné, vnútorne zložité členené formy. Nutnou požiadavkou pre túto stavbu je vzťah symetrie, pravidelných proporcií. Je daný princípom periodicity, ktorý sa presadzuje v klasicizme. Perióda sa stáva základom klasického hudobného myslenia.

Jedným z hlavných predstaviteľov nemeckej klasickej hudby je Wolfgang Amadeus Mozart. Wolfgang Amadeus Mozart sa narodil v roku 1756 v Salzburgu, kde bol jeho otec Leopold skladateľom a huslistom v arcibiskupskom dvore. Od najútlejšieho veku prejavoval zázračné nadanie. Cieľavedome cvičený otcom na husle a klavír mohol už ako 7 ročný zbierať so staršou sestrou úspech v Mníchove a Viedni a trojročnou cestou po Nemecku, Francúzsku a Anglicku získať na jednej strane medzinárodnú slávu, na druhej strane prehľad o súčastnej európskej hudobnej tvorbe a cenné životné skúsenosti. Sedemročnému vyšli po prvýkrát skladby tlačou, v dvanástich napísal prvú buffu a prvý singspiel pre Viedeň. Teoretickú prípravu prehĺbil štúdiom Fuxova Gradus ad Parnassum, celkový rozhľad rozšíril (1769/73) tromi umeleckými cestami do Talianska, kde skvele obstál (zvl. Operou Mitridate, Miláno 1770) v umeleckej súťaži s osvedčenými skladateľmi.

Od roku 1769 bol arcibiskupským koncertným majstrom a po tretej talianskej ceste ostal v Salzburgu 4 roky, venované pilnej skladateľskej práci. Nová umelecká a študijná cesta do Mníchova, Mannheimu a Paríža (1777/79), zvlášť bohatá na osobné citové zážitky (láska, smrť matky v Paríži) aj prvé sklamanie, podstatne obohatila jeho osobnosť. Ujal sa opäť svojich salzburgských funkcií, ale v roku 1781 sa v zlom rozišiel so svojim despotickým pánom a žil potom ako slobodný umelec vo Viedni, nehľadiac k niektorým umeleckým zájazdom, hlavne do Prahy, Berlína a Frankfurtu nad Mohanom. Bol síce po Gluckovej smrti a po svojich veľkých úspechoch v Prahe menovaný v roku 1787 cisárskym dvorným hudobníkom (s neveľkým platom), zostal však aj ďalej odkázaný na kolísavé odmeny za skladateľské, koncertné a učiteľské činnosti. Stiesnené pomery, rodinné problémy aj malicherné intrigy mu strpčovali život. V roku 1791 v tridsiatich šiestich rokoch zomrel.

Hoci išlo o dvorana, boli jeho pozostatky uložené na viedenskom cintoríne do spoločného hrobu pre chudobných. Mozartove detstvo uplynulo hlavne v ovzduší juhonemeckej dvorskej hudobnej kultúry, ktorá stála pod rozhodujúcim talianskym vplyvom. Na jeho skladateľské začiatky pôsobili Ph.E.Bach, Joh.Christian Bach, zaujalo ho aj Myslivečkova tvorba, rovnako ako operný skladatelia Piccini a Paisielo, v nástrojovom obore Sammartini, v teórii Padre Martini. Prijal podnety mannheimskej školy, bol svedkom sporov podnietených Gluckovými dielami, obdivoval melodrámy Jiřího Bendy. Vo Viedni zosilnel Haydnou vplyv, pozorovateľný už skôr, prejavilo sa aj štúdium J.S.Bacha a Händela. Vedľa toho sa v jednotlivých oboroch uplatnili ešte špeciálne vplyvy. Tak vplynuli postupom doby do Mozartovej osobnosti najcennejšie výsledky celej vtedajšej aj staršej tvorby.
Od mladosti bolo jeho pýchou, že dokázal hravo napodobiť ktorýkoľvek štýl a komponovať v ňom. Roky tieto schopnosti využíval a plnil otcove priania, ktorý mu chcel zaistiť dobré kapilnícke miesto pri niektorom dvore a umelecké otázky staval až za existenčné potreby, komponoval v tzv. populárnom štýle. Rastúce vedomie veľkosti vlastných schopnosti a spontánne demokratické cítenie priviedlo umelca v jeho 25 rokoch k ostrej roztržke s feudálnym pánom, k rozchodu s otcom a k rozhodnutiu neustupovať umeleckým plánom vládnucich vrstiev. Odvtedy strmo stúpa umelecký význam jeho diel a naopak klesá spoločenský ohlas. Od mladosti hýčkaný na panovníckych dvoroch, nemá neskôr Mozart nikdy dosť prostriedkov, aby úplne zaistil svoju rodinu, zadlžuje sa.

V symfonickom obore sa prvýkrát odvážil tvoriť v roku 1764. Podlieha tvorbe Joh. Christ. Bacha, kým sa neprikloní k Haydnovi. Rýchlo ho prekoná hudobnosťou tematiky a jej pôsobivejšími kontrastmi, umeleckejšou harmóniou a jemnejším zvukom. Korunou Mozartovej symfonickej tvorby sú štyri skladby z posledných rokov jeho života. Je to symfónia D dur, označovaná ako Pražská a tri diela, ktoré vznikli v letných mesiacoch v roku 1778. Je to G moll, Es dur a C dur „Jupiter“. V serenádach a divertimentách podal Mozart v Salzburgu nezáväznou formou množstvo jemnej, veľakrát vtipnej hudby (najznámejšia tzv. Haffnerova serenáda D dur a dve Lodronské divertimentá).

V koncertnej skladbe s orchestrom zaujímajú prvé miesto sólové klavírne koncerty. Zvlášť vo Viedni vzniklo niekoľko prác, ktoré spájajú nástrojovú vďačnosť s rýdzim hudobným obsahom (D moll, C moll, A dur a D dur „Korunovačná“). Napísal tiež skladby pre dve a koncertne pre tri klavíry.

Sólovými koncertmi sú u Mozarta ešte zastúpené flauty (2), hoboj, klarinet, lesný roh (4) a fagot. V sláčikových kvartetách, z ktorých prvé vzniklo v roku 1770, nadviazal Mozart najprv na Samartiniho, ale rýchlo sa stal rozhodujúcim Haydnov príklad. Naznačuje to venovanie šiestich zrelých prác tohto oboru z rokov 1782-85, v ktorých však už Mozart prekonal Haydna. Zo sláčikových kvintet vyniká G moll (piaty). Uvoľnením vedenia ostatných nástrojov zo závislosti na klavíri, sa Mozart stal slohovým zakladateľom komornej hudby s klavírom. Zvlášť vyniká klavírne trio E dur (1788) a kvinteto Es dur s dychovými nástrojmi (1784).

Dramatická tvorba je venovaná všetkým dobovým typom. Zo skladieb, ktoré vznikli pred presídlením do Viedne, sú najznámejšie singspiel Bastien und Bastiennne (1768), La finta giardiniera (1775), opera Idomeneo (1781), balet Les petits riens (1778). Vrcholné opery spojujú verné vystihnutie dramatickej podstaty, prenikavosť charakteristiky a rýdza slohovosť. K týmto dielam patrí Únos zo serailu (1782), Figarová svadba (1785), Don Giovanni (1787), Cosi fan tutte (1790), Kúzelná flauta (1791), La clemenza di Tito (1791) a Divadelný riaditeľ (1786).

Piesne sú takmer všetky strofické a s prostým klavírnym doprovodom. Ďaleko najprecítenejším je Fialka (Goethe). Dve kantáty sú ohlasom Mozartového slobodomurárstva, ktoré sa oveľa viac prejavujú v Kúzelnej flaute. V kanónoch sa často bujne vybíja Mozartov humor, obidve oratória sú iba priemernými prácami (Betulia liberata - Oslobodenie Betúlie, Davidde penitente - Dávidové pokánie). V cirkevnej skladbe, ku ktorej bol vedený salzburgským úradom, sa riadil miestnymi podmienkami a záľubami, ako svedčí aj jeho najznámejšia omša C dur, Korunovačná (1779). V poslednom roku jeho života vznikli dve diela, ktoré patria k najlepším skladbám tohto oboru a k najznámejším prácam veľkého majstra. V júni napísal sladké Ave verum corpus pre štyri hlasy s doprovodom sláčikov a varhanov. Pracoval až do posledných chvíľ na svojom rekviem. V predtuche smrti vytvoril dielo tragickej veľkosti. Smrť mu vytrhla pero z ruky a skladbu dokončil podľa náčrtov jeho žiak.

Najlepší obraz bohatého vnútorného Mozartového života podáva vedľa hudby jeho korešpondencia, ktorá sama o sebe predstavuje cenné literárne dielo. Je prejavom jemného a citlivého človeka, ktorý vidí svet úplne reálne a bez ilúzií, avšak svojím umením sa snaží naplniť ho krásou. V Kúzelnej flaute hovorí múdry Sarastro, že Tamino je viac než princ, že je - človek. To bolo Mozartové vyznanie, na ktorom postavil svoje dielo, stelesňujúce vznešené osvietenecké ideály.