V priebehu 18.storočia dochádza v západnej Európe k podstatnej premene v štruktúre politických a kultúrnych vzťahov. Spoločným menovateľom týchto vývojových zmien je vzostup meštianskych vrstiev, ktorý na základe svojho rastúceho vplyvu hospodársky presadzujú svoje ideály a názory politické, filozofické aj umelecké. V každom európskom štáte prebieha však tento proces inak, vývoj nie je rovnomerný. Intenzívny myšlienkový a bádateľský ruch je po prvom anglickom impulze zvlášť príznačný pre predrevolučné Francúzsko, kde už v polovici storočia ovláda buržoázia rozhodujúce hospodárske pozície a kde sa okolo D.Diderota sústredí duchovná elita k vydávaniu epochálnej Encyklopédie alebo Racionálneho slovníka vied, umenia a remesiel (1.zväzok vyšiel v roku 1751).

Z tohto kruhu vzišli aj rozhodujúce nové ideové podnety pre ďalší vývoj hudby, tu sa formulovali - často v podobe vzrušenej a duchaplnej pamfletovej literatúry - požiadavky novej spoločnosti na hudbu, nová estetická orientácia. Myšlienky J.J.Rousseaua o návrate k prirodzenému životu a jeho podmanivé líčenie dedinskej idyly mali ďalekosiahly ohlas, a to aj mimo Francúzska. Zvlášť nemecká aristokracia, vychovaná a konverzujúca francúzsky, čerpala námety pre svoje salónne debaty z parížskych zdrojov. Umelecké ideály bezprostrednosti, nevyumelkovanosti, spontánnosti, zrozumiteľnosti boli všeobecne prijaté a stali sa spoločným vyznaním aj pre hudobnú tvorbu Európy 2.polovice 18.storočia.

V Nemecku, doteraz rozdrobenom do mnohých štátov, sa osvietenecké myšlienky spojili s rodiacim sa úsilím o národnú jednotu a národnú kultúru. Odlišnosť nemeckého severu s prevažne protestantskou tradíciou a južných oblastí, poznamenaných hlavne talianskymi vplyvmi, toto zjednocovanie vo sfére hudobnej sťažovala. Hudobná tradícia bola novým vzorom najskôr v Taliansku, ktorá si tiež v tejto dobe svojou produkciou a hudobníkmi podmanila prakticky celú Európu. Mnohonárodnostná habsburgovská monarchia poskytovala vo svojich kultúrnych centrách, predovšetkým v rezidenčnej Viedni, možnosti najživších umeleckých stykov, ťažiac výhradne zo svojich talianskych provincií.

České krajiny, hoci politicky nesamostatné, mohli zohrať v tejto etape európskeho hudobného vývoja dôležitú úlohu vďaka sile a charakteru hudobnej tvorivosti ľudových vrstiev, k nej v mene svojich ideálov obrátila kultúrna Európa svoju pozornosť. Vo všetkých krajinách bol nástup a rozvoj nového slohu sprevádzaný (a súčastne vynucovaný) zmenou foriem hudobného života. Ťažisko sa prenášalo z chrámu do opery, z kláštorných a zámočných priestorov do koncertnej sály. Hudba, zbavená iných účelov a podpory slova ( inštrumentálna hudba), dotvára vlastné, špecifické hudobné prostriedky, ktoré dovolia komponovať všeobecne zrozumiteľné, vnútorne zložité členené formy. Nutnou požiadavkou pre túto stavbu je vzťah symetrie, pravidelných proporcií. Je daný princípom periodicity, ktorý sa presadzuje v klasicizme. Perióda sa stáva základom klasického hudobného myslenia.

Jedným z hlavných predstaviteľov nemeckej klasickej hudby je Wolfgang Amadeus Mozart. Wolfgang Amadeus Mozart sa narodil v roku 1756 v Salzburgu, kde bol jeho otec Leopold skladateľom a huslistom v arcibiskupskom dvore. Od najútlejšieho veku prejavoval zázračné nadanie. Cieľavedome cvičený otcom na husle a klavír mohol už ako 7 ročný zbierať so staršou sestrou úspech v Mníchove a Viedni a trojročnou cestou po Nemecku, Francúzsku a Anglicku získať na jednej strane medzinárodnú slávu, na druhej strane prehľad o súčastnej európskej hudobnej tvorbe a cenné životné skúsenosti. Sedemročnému vyšli po prvýkrát skladby tlačou, v dvanástich napísal prvú buffu a prvý singspiel pre Viedeň. Teoretickú prípravu prehĺbil štúdiom Fuxova Gradus ad Parnassum, celkový rozhľad rozšíril (1769/73) tromi umeleckými cestami do Talianska, kde skvele obstál (zvl. Operou Mitridate, Miláno 1770) v umeleckej súťaži s osvedčenými skladateľmi.

Od roku 1769 bol arcibiskupským koncertným majstrom a po tretej talianskej ceste ostal v Salzburgu 4 roky, venované pilnej skladateľskej práci. Nová umelecká a študijná cesta do Mníchova, Mannheimu a Paríža (1777/79), zvlášť bohatá na osobné citové zážitky (láska, smrť matky v Paríži) aj prvé sklamanie, podstatne obohatila jeho osobnosť. Ujal sa opäť svojich salzburgských funkcií, ale v roku 1781 sa v zlom rozišiel so svojim despotickým pánom a žil potom ako slobodný umelec vo Viedni, nehľadiac k niektorým umeleckým zájazdom, hlavne do Prahy, Berlína a Frankfurtu nad Mohanom. Bol síce po Gluckovej smrti a po svojich veľkých úspechoch v Prahe menovaný v roku 1787 cisárskym dvorným hudobníkom (s neveľkým platom), zostal však aj ďalej odkázaný na kolísavé odmeny za skladateľské, koncertné a učiteľské činnosti. Stiesnené pomery, rodinné problémy aj malicherné intrigy mu strpčovali život. V roku 1791 v tridsiatich šiestich rokoch zomrel.

Hoci išlo o dvorana, boli jeho pozostatky uložené na viedenskom cintoríne do spoločného hrobu pre chudobných. Mozartove detstvo uplynulo hlavne v ovzduší juhonemeckej dvorskej hudobnej kultúry, ktorá stála pod rozhodujúcim talianskym vplyvom. Na jeho skladateľské začiatky pôsobili Ph.E.Bach, Joh.Christian Bach, zaujalo ho aj Myslivečkova tvorba, rovnako ako operný skladatelia Piccini a Paisielo, v nástrojovom obore Sammartini, v teórii Padre Martini. Prijal podnety mannheimskej školy, bol svedkom sporov podnietených Gluckovými dielami, obdivoval melodrámy Jiřího Bendy. Vo Viedni zosilnel Haydnou vplyv, pozorovateľný už skôr, prejavilo sa aj štúdium J.S.Bacha a Händela. Vedľa toho sa v jednotlivých oboroch uplatnili ešte špeciálne vplyvy. Tak vplynuli postupom doby do Mozartovej osobnosti najcennejšie výsledky celej vtedajšej aj staršej tvorby.