Suchá nad Parnou

Dejiny obce od stredoveku po súčasnosť

Obec Suchá nad Parnou leží v Trnavskej pahorkatine sčasti v doline potoka Podháj a Parná. Chotár obce o rozlohe 1438 ha sa rozkladá v nadmorskej výške 161 – 231 m, stred obce v nadmorskej výške 174 m. Kataster obce hraničí na východe so Šelpicami, juhovýchodne a južne je Zvončín a Ružindol, západne obec Dlhá, na severe Košolná a Boleráz a na severovýchode Klčovany. Je vzdialená 7 km od Trnavy.

Podľa niektorých archeologických nálezov predpokladá sa osídlenie už v neolite. Nájdené boli aj predmety z volutovej kultúry, paleontologické a potvrdené rímsko-barbarské sídlisko. Vznik obce nemožno určiť. Prvá písomná doložená správa o obci je síce z roku 1251, ale v nej sa hovorí o odpredaji pozemkov, ktoré už skôr tu mala v držbe vdova Alžbeta.

Obec už v 13. storočí patrila panstvu na Červenom Kameni, menšie časti viacerým zemianskym rodinám. V r. 1463 kuriálny majetok Ulricha Norchana bol odpredaný Mikulášovi Sellendorfovi a jeho manželke za 110 zl. flor. V tom istom roku kráľ Matej daroval Krištofovi Podmansederovi v Suchej zem a kúriu. Zemianska kúria s pôdou Juraja Halthammera bola v r. 1517 odpredaná Antonovi Fuggerovi na Červenom Kameni za 265 zl. flor.

Obec v urbári hradného panstva Červený Kameň

Slovo urbár je nemeckého pôvodu a znamená výnos, výťažok alebo dôchodok. Je to teda písomnosť, na ktorej je zachytený súpis poddanského majetku podľa jednotlivých usadlostí a obcí. Predpisuje povinné platby, dávky a robota poddaných voči majiteľom panstva. Hradné panstvo Červený Kameň vlastnili v roku 1543 bankári a veľkopodnikatelia Fuggerovci z Ausburgu, ktorí povolávali na svoje slovenské panstvá nemeckých úradníkov. Títo zavádzali správu a vedenie majetkov podľa pravidiel svojej vlasti. Z tohto dôvodu je tento urbár veľmi podrobný a presný a zaostávajú za ním aj urbáre vyhotovené v oveľa neskoršej dobe.

Urbár obsahuje 210 listov. Priama zmienka o Suchej je na 10 listoch. V úvode sú všeobecné informácie o obci, povinných poplatkoch a dávkach a povinnostiach poddaných. Sucha nad Parnou sa v roku 1543 volala Dürenbach, čo znamená Suchý Potok. Nemala žiadne práva a výsady (napr. právo na jarmok, hrdelné právo a pod.) podobne ako ostatné okolité obce. Bola obývaná najmä Chorvátmi. Richtár bol menovaný hradným pánom z obyvateľov obce, a to každý rok na sv. Juraja (24. apríla). Mal právo vyvoliť si dvoch prísažných, ďalších dvoch volili obyvatelia obce. Richtár bol oslobodený od platenia domovej dane. Ostatné poplatky platili tak, ako všetci obyvatelia obce. Povinnosťou prísažných bolo pomáhať richtárovi so správou obce, mali však iba poradné právo.

Domová daň sa platila od celého domu 40 denárov a od polovice 20 denárov ročne. Keďže veľa obyvateľov vlastnilo vinohrady, platili tiež deviatky z výmery vinohradov podľa zápisov vo vinohradníckej knihe, ďalej daň z dorobeného vína, daň z predaného vína a mali povinnosť robotovať na panských vinohradoch.
Obec mala jednu ulicu v smere od Košolnej na Trnavu s dvoma radmi domov. Obývané domy boli v dobrom stave. 26 domov je opustených, čo je dôsledok tureckých nájazdov po roku 1526. Obec mala v tomto období pravdepodobne 300 obyvateľov. V deviatom zápise je zmienka o fare, ktorá bola oslobodená od domovej dane a všetkých poplatkov.

Opustené domy sa snažili majitelia panstva osídliť novými obyvateľmi. Aby ich prilákali do svojich obcí, priznávali im rôzne výhody ako napr. oslobodenie od domovej dane. Potvrdzuje to zápis číslo 37, ktorý pôvodne opisuje opustený dom. V roku 1544 bolo pripísané, že dom znovu vybudoval Stanislaw Sotzarowitz, za čo bol oslobodený od platenia domovej dane až na tri roky. Takýmito opatreniami sa podarilo v priebehu nasledujúcich desiatich rokov znovu osídliť väčšinu opustených domov v Suchej nad Parnou.

V poslednom, najrozsiahlejšom zápise sú informácie o kaštieli a kostole. Kaštieľ stál na najvyššom mieste v obci. Bol dedičným majetkom darovaným vlastnoručne podpísanou darovacou listinou uhorským kráľom Matejom. Ku kaštieľu patrili rozsiahle lúky, polia a peňažné výnosy. Majiteľ kaštieľa mal právo zriaďovať viechu. Z týchto dôvodov bol kaštieľ častým objektom sporov.

Kostol stál v strede obce na námestí. Vlastnil dva vinohrady a dostával aj určitú časť peňažných dávok, tzv. desiatkov, vybraných v obci. Ku kostolu patrili aj tri domy postavené hneď vedľa kostola. Bývali tu najchudobnejší obyvatelia obce, ktorí nevlastnili žiadne polia, vinohrady a nemali ani iné príjmy. Neplatili domovú daň, kostolu však museli každoročne zaobstarať určité množstvo vosku na sviece. Ďalej boli povinní robotovať na panskom, tak ako ostatní obyvatelia obce.

V ďalšej časti urbára je zmienka o mlyne v Suchej n. P. Vodný mlyn stával v dolnej časti obce na jej okraji. Mlyn často menil majiteľa. Mlynár mal povinnosť, okrem bežných poplatkov a dávok, odovzdávať časť zomletej múky, mlieť zdarma panské obilie, a pod.

Veľký hospodársky význam vinohradníctva v našej obci potvrdzujú dva osobitné zápisy o chotárnych častiach, v ktorých sa vinič pestoval. Jedna časť sa nazývala Jungperg (teraz pravdepodobne Mladá hora) a druhá časť Rosenberg (teraz pravdepodobne Ružová dolina). Žiadne iné obce v panstve Červený Kameň nemali vo svojom chotári tak rozsiahle vinice.

Poloha a prírodné podmienky

Obec Suchá nad Parnou sa nachádza na západnom Slovensku. Z fyzicko-geografického hľadiska sa kataster obce rozprestiera približne v strede Trnavskej pahorkatiny. Tento geografický celok patrí do Podunajskej nížiny, ktorá je súčasťou Malej dunajskej kotliny, jednej z najvýznamnejších paniev v strednej Európe.

Pôdy

Pôdy nachádzajúce sa v katastri Suchej nad Parnou vznikli na spraši. Celý kataster pokrýva hnedozem a len pri dolnom toku Parnej sa nachádza černozem. Tieto pôdy patria k najlepším a najúrodnejším poľnohospodárskym pôdam na Slovensku a predurčuje územie na intenzívne poľnohospodárske využitie.

Hydrológia

Cez kataster pretekajú dve významnejšie riečky, a to vodnatejšia Parná a menší Podhájsky potok, na ktorom je postavená vodná nádrž, slúžiaca na zavlažovanie.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Územie patrí do oblasti výskytu stepného až lesostepného živočíšstva. Z významných živočíšnych druhov sú tu zastúpené napr. modlivka zelená, fúzač trávový, okáň hruškový, chrúst mramorový, cikáda viničná, húseničiar poľný, lienočka lucernová a iné. Z cicavcov tu nájdeme zajaca poľného, sysľa obyčajného, tchora stepného, myš domovú a iné.

Na poliach sa pestuje pšenica, kukurica, jačmeň, raž, zemiaky a technické plodiny. Obec má výhodnú polohu na pestovanie viniča.

Pomenovanie obce a názvy jej miestnych častí

Str. 24: V dostupných materiáloch v archívoch sa od prvej písomnej zmienky vyskytujú tieto názvy obce: Zuha (1251), Zuh, Zubuch, Zubuh (1296), Soch (1332), Dürnbach (chybne ako Surnbach – Suchý potok) (1390), Suh, Such (1397), Duerrenpach, Durrenbach (1414), Dürenbach (1415), Dirnbach, Dürnbach (1483), Dürenbach (1531), Suha (1540), Zuha (1561), Dürnbach, Swcha, Suha (1598-1600), Suha, Sucha (1673), Szuha, Dürrenbach, Dürnbach (1710-1735), Szuha, Sucha (1768), Szuha, Dirnbach, Sucha (1773), Sucha, Suha, Dürnbach (1786), Duha, Szuha, Sucha, Dürnbach (1808), Szárazd, Szárasd, Sucha (1863), Sucha, Szárazd (1873), Szárazpatak, Sucha (1888), Suchá (1920), Suchá nad Parnou (1927).

Zaznamenané sú aj staršie i novšie pomenovania miestnych častí: Bôr, Borová hora, Diely, Dlhé pole, Dolina, Dolinky, Dolné podolky, Dubník, Gajdarova dolina, Grefty, Háj, Horné pole, Hrbačky, Chríby, Jamrichové, Jamy, Jedenásta, Jelenie, Mestečko, Mladé hory, Nové vinohrady, Pasienky, Pod Mladou horou, Podbor, Podolky, Pri bore, Pri stoku, Prostredné špígle, Rajdy, Remíz, Ružová dolina, Stanovisko, Stavenište, Stará hora, Suchovský háj, Šajby, Šaračská, Šelpické špígle, Trnavské vinohrady, Vlčia dolina, Za alijou, Za greftovou dolinou, Za múrom.

Obyvateľstvo

O zložení a počte obyvateľov prehľadne vypovedá tabuľka, v ktorej je zaznamenané aj vierovyznanie.

Rastlinná a živočíšna výroba

Najväčší podiel, 55% na rastlinnej výrobe v obci mali teplomilné obilniny – jačmeň, pšenica, raž, kukurica, ovos, potom 15% okopaniny – cukrová a kŕmna repa, zemiaky, strukoviny. Krmoviny tvorili 20% - lucerna, ďatelina a lúky, 5% repka ozimná, slnečnica, ľan, konope, mak a 5% ovocné sady a vinohrady – čerešne, slivky, jablone, orechy.

Zber obilia sa vykonával ručne pomocou kôs, kosákov, kosačiek a samoviazačov. Výmlat obilia sa robil ručne cepmi, ručnými mláťačkami, mláťačkami točenými parnými strojmi, benzínovými a naftovými motormi a elektromotormi. V roku 1950 sa úroda začala zberať pomocou kombajnov, ktoré už na poli vykonávali aj výmlat obilia.

Obyvatelia obce sa zaoberali chovom hovädzieho dobytka, ošípaných, koní, kôz, oviec, hydiny. Z rozprávania dedov sa zachovalo, že dobytok a ošípané sa pásli na vyhradených pasienkoch. Kone a voly sa používali ako ťažné zvieratá, maloroľníci zapriahali pri orbe kravy.Obchod a remeslá

Od konca 17. storočia boli v obci aj remeselníci a obchodníci. V roku 1801, po schválení grófom Jánom Pálffym a zaznamenaní na miestodržiteľstve, pôsobili v obci tri cechy – hrnčiari, kováči, obuvníci. V cechoch bolo po 6 – 8 majstrov.

Insígnie

Pečať. Pečatidlo Suchej nad Parnou je z roku 1768. Uložené je v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave. Je kruhové s priemerom 32 mm. Kolopis obsahuje latinský nápis SIGILLVM*OPPIDI*DR*SZVHA. Je na ňom zobrazená sv. Notburga, ktorá v pravej ruke drží kosák, v ľavej hrozno. Tieto motívy sú charakteristické pre poľnohospodársko-vinohradnícku obec.

Znak. Suchá nad Parnou až do roku 2001, kedy si ho dala pri príležitosti 750. výročia prvej zachovanej písomnej zmienky o obci vytvoriť, znak nemala. Autorom grafického návrhu znaku je akademický maliar Jozef Ilavský. Pri jeho tvorbe vychádzal z archivovaného pečatidla z roku 1768. V červenom štíte je svätá Notburga v strieborných šatách. Má zlatú korunu na hlave, zlatý golier, zlatým pruhom lemované šaty na rukávoch a spodku sukne, zlatý pás a ozdobu. V pravej ruke drží strieborný kosák so zlatou rukoväťou. V ľavej ruke drží striebornú vínnu révu s tromi zlatými strapcami hrozna.

Vlajka. Trojcípa vlajka má štyri farebné pruhy s pomerom šírok 3:10 červená, 2:10 zlatá, 2:10 strieborná a 3:10 červená.

Pošta, telegraf a telefón

Slovom pošta, z latinského posta, posita, sa označovali už v dávnych dobách miesta, odkiaľ sa vysielali kuriéri s odkazom alebo listom, či už pešo, na koňoch, neskoršie aj na poštových vozoch. O pošte nájdeme zmienky i v biblii a z historických prameňov je známe, že v starom Egypte, Indii, Číne, predtým Perzii, i pred narodením Krista si panovníci pešími kuriérmi vymieňali odkazy listami. Prvé záznamy o pošte v Suchej sú z roku 1881 v obecnej kronike. Pošta slúžila aj obciam Košolná a Zvončín.

V roku 1936 sa začala výstavba telefónu a telegrafu s prepojením z Trnavy do Suchej nad Parnou. Prvý rozhovor sa uskutočnil 15. januára 1937.

Autobusová doprava v obci

Pred 1. svetovou vojnou a za bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie za prácou, do škôl do Trnavy a ďalších miest sa chodievalo pešo a na koňoch. Po 1. svetovej vojne už na bicykloch, ktoré boli na vtedajšie pomery dosť drahým dopravným prostriedkom.

Prvý spoj autobusovej dopravy začal premávať do Suchej nad Parnou 25. augusta 1925 na trase Trnava – Zvončín – Suchá nad Parnou – Košolná a späť. Dopravovať občanov začal podnikateľ Ján Holý z Brna, ktorý sa ubytoval v hostinci U zeleného kríčka v Trnave, kde sa nachádzala aj stanica autobusovej dopravy. Za jednu cestu na uvedenej trase sa platilo 1-2 Kčs, zastávky boli na znamenie. Pravidelné linky premávali dvakrát dopoludnia (skoro ráno a dopoludnia) aj popoludní (poobede a večer).

V roku 1927 začali premávať na tej istej linke autobusy s predĺžením trasy do Častej a späť. Do roku 1950 chodili cez obec dva spoje, ranný a poobedňajší. Postupne narastal počet dopravných liniek a predlžovali sa trasy až do Smoleníc a Bratislavy.

Cirkevný a náboženský život

I keď nevieme rok erigovania farnosti v Suchej nad Parnou, predpokladáme, že sa tak stalo už v 13. storočí, lebo po roku 1280 už poznáme meno farára. V literatúre sa dokonca stretávame so založením fary v roku 1240. Bohatý náboženský život je starostlivo opísaný v dejinách farnosti, pričom treba spomenúť aj bohatý farský archív.

Do farnosti patrili obce Suchá nad Parnou, Košolná a Zvončín. Pred rokom 1775 dali zemepáni Pálffyovci vybudovať novú farskú budovu. Posledná budova fary, dnešná, bola vybudovaná Pálffyovcami v rokoch 1871-1872. Zemepáni boli patrónmi aj udržiavateľmi kostola.

Matriky boli vedené od roku 1637. Miestny farár mal pomerne rozsiahlu službu, a to nielen v Suchej, ale aj vo filiálnych obciach, v Košolnej a Zvončíne, a to slúženie sv. omše, vysluhovanie sviatostí, pochovávanie, vyučovanie náboženstva, katechizácia, navštevovanie nemocných a biednych, ale aj púte, rôzne pobožnosti, farská agenda, atď.

Patrónom kostola a farnosti bol vždy sv. Martin, biskup z Tours. Fara bola centrom náboženského aj kultúrneho života.Školstvo, škola, vzdelávanie

Dátum vzniku prvej školy nemožno presne stanoviť. Vieme, že pri každej fare bola tzv. farská škola. V Suchej bola takáto farská škola pravdepodobne už od 14. storočia, určite od roku 1543. Na farskej škole dostávali základné vedomosti tí žiaci, ktorí ju navštevovali a ktorí po jej vychodení študovali ďalej. Vyučovalo sa tu náboženstvo, písanie, čítanie, rátanie, zvyčajne aj spev, prípadne niečo o klasikoch a dejiny. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia školy patrili cirkevným obciam, tzv. rímskokatolícke ľudové školy, riadené boli výborom a miestnym farárom. Škola mala svoje ustanovenia schválené ostrihomským arcibiskupstvom a školskou radou s volenými členmi. Od roku 1924 boli rímskokatolícke a gréckokatolícke školy spravované Katolíckou školskou radou.

Cirkevné školstvo sa úspešne rozvíjalo po stránke pedagogickej i náboženskej. V školách sa postupne zavádzali vlastné učebnice dobrých autorov – katolíckych pedagógov, ktoré vydával najmä Spolok sv. Vojtecha v Trnave.

Prvá správa o škole v Suchej nad Parnou je z roku 1559, keď z farských peňazí bol zakúpený odev pre miestneho učiteľa. Počet žiakov neustále narastal, a tak sa postupne začali stavať ďalšie školy.

Zdravotníctvo

V minulosti zdravotníctvo ovplyvňovali časté vojny, ktoré mali za následok hlad, choroby, mor, týfus, choleru, maláriu a ďalšie ničivé choroby. Povestným bol rok 1740, ktorý si v obci vyžiadal desiatky obetí mužov, žien i detí. Veľa domov vtedy ostalo opustených, bez majiteľov. V tomto období veľa zomretých ľudí pochovávali aj mimo cintorína, pri kostole na tzv. cholerovom cintoríne, na podolkoch od Košolnej, t.j. na konci obce.

Starostlivosť o sociálne slabších ľudí bola na kresťanskom podklade, iba morálne zásady a náboženstvo viedli ľudí k tejto vysoko humánnej činnosti. Vieme i to, že občanov obce pri ťažkých ochoreniach a úrazoch prepravovali do okresnej nemocnice na konských povozoch, pretože na dedinu lekár nechodil. Tu si ľudia chodili po rady k miestnym liečiteľom, mastičkárkam, bylinkárkam a zariekavačkám chorôb. Títo ľudoví liečitelia trhali zuby, napravovali chrbtice, kĺby, liečili ekzémy, osýpky, ovčie kiahne a rôzne druhy prechladnutí.

V roku 1951 bol v Suchej nad Parnou zriadený zdravotnícky obvod, do ktorého patrili aj obyvatelia Dlhej, Košolnej a Zvončína. Zdravotné stredisko, umiestnené v budove rodiny Pilárikovej (vedľa mlyna), bolo zriadené 1. decembra 1955.

Kultúra

V Suchej nad Parnou sa nachádzali mnohé knižnice. Väčšou bola Pállfyovská knižnica a jej archív, ďalej sa tu nachádzala farská, školská a obecná knižnica.

Miestna tlač

V Suchej nad Parnou vychádzali viaceré periodiká. V rokoch 1940-1941 vychádzal Suchovský hlas s podtitulom Nepolitický mesačník pre suchovskú farnosť. Vydavateľ a zodpovedný redaktor bol Štefan Novák. Časopis vychádzal na 4-8 stranách. Ďalším časopisom bol Družstevný spravodaj, ktorý vydávala Okresná poľnohospodárska správa Trnava a z ktorého je známe len jedno dvojstranové číslo z júla roku 1961. My bol školský časopis Základnej školy v Suchej nad Parnou. Prvé číslo vyšlo v novembri 1968. Duchovné ozveny boli mesačníkom farnosti sv. Martina z Tours a vydávala ho rímskokatolícka farnosť v Suchej nad Parnou. Prvé číslo vyšlo vo februári 1998.

Hudobná kultúra v Suchej nad Parnou

O histórii ľudovej hudby v obci neexistujú žiadne písomné záznamy. Preto autor tejto kapitoly musel poznatky čerpať od žijúcich starších občanov. Konkrétne o obnovení dychovej hudby v roku 1967 od jej žijúcich zakladateľov Jakuba Cisára, Jozefa Zigu, Jána Heribana a ich manželiek.

V Suchej nad Parnou sa v minulosti používali signálne nástroje. Malý bubon používal obecný sluha pri oznamovaní obecných správ občanom. Dychový nástroj – kravský roh používal pastier ako signál na vyháňanie kráv a kôz na pašu. Pri tejto činnosti slúžil aj pastiersky bič, tiež ho používal pastier na ovládanie kôz na paši v Dolnom výmole. Tieto nástroje používali pastieri i na Štedrý večer pri vyberaní „vďačného“ za pasenie (dostávali najmä jedlo).

V regióne a v obci sa nepoužívali žiadne špecifické hudobné nástroje. Nenachádzali sa tu ani žiadni ľudoví muzikanti. Až koncom 19. storočia sa v okolitých dedinách Dlhá, Neštych, Klčovany začali združovať ľudoví muzikanti cigánskeho pôvodu, ktorí hrávali na svadbách a neskôr i na ľudových zábavách. Prvý ľudový muzikant v Suchej nad Parnou bol heligonkár Michal Kopúnek z Jám. Verejne začal hrávať na svadbách v r. 1915.

Mimoriadnu úlohu v hudobnej výchove a speve ľudu mala chrámová organová hudba. Do roku 1944 poznali v obci len samostatných harmonikárov a cigánske hudby. V r. 1945 sa objavuje aj iný hudobný žáner – džez. Členovia dychovej hudby Ján Žofčík a Jozef Ilavský založili džezovú skupinu a v roku 1946 vznikla aj vynikajúca tanečná skupina.

Zdroje:

Kolektív autorov – Suchá nad Parnou (1251 - 2001), Vydal Obecný úrad Suchá nad Parnou, 2001, 176 s., ISBN 80-968294-7-5 -