V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia CIAM (Congrés Internacional d´Architecture Moderne). V rokoch 1929 sa stavalo významné dielo architekta vila Savoye v Poissy pri Paríži. Obytné poschodie z trochg strán tvorí otvorený priestor. Otvárajú sa do terasy sklenenými dverami, umožňujú výhľad do volnej prírody. Z terasy vedie rampa na plochú strechu. Majiteľka svoju vilu opustila v roku 1940 pri úteku pred nacistami. Stavba dlho chátrala a v roku 1959 bola na poslednú chvíľu zachránená pred zbúraním. Okolie bolo medzitým rušivo zastavané.

Týmto rokom začína aj obdobie architektovho pôsobenia v Moskve, kde stavia Dom odborov, dnes Ústredný štatistický úrad. Tvrdí, že Moskva je továreň na plány a zasľúbená zem technikov. Do toho však prišiel začiatok historizmu a nádeje architekta sa rozplynuli.

Ešte v roku 1930 dostáva zákazku na pavilón švajčiarskych študentov v Paríži. Prostriedky na túto stavbu boli obmedzené, ale Le Corbusier a Jeanneret si s tým poradili. Stavba je zaujímavá svojím prehnutím. Schodisko a výťahy sú vysunuté do samostatného modulu, pripojenému k zadnej strane. Tým porušil zásadu renesančnej architektúry, ktorá bola storočia zo zotrvačnosti rešpektovaná. Zaujímavá je aj kombinácia rôznych povrchových štruktúry. Recepciu uzavrel za sklenené steny a pred ňou, t.j. vo vnútri budovy sa nachádzajú stĺpy.

Zúčastnil sa aj súťaže na zurichskú poisťovňu, kde mal návrh stavby šesťuholníkový pôdorys. Súťaž nevyhral, ale tento jeho nápad zovšeobecnel. Z týchto rokov pochádza aj Le Corbusierov vynález slnolamov (1933). Keď projektoval radové robotnícke domy pre Barcelonu, na ich prednú stranu umiestnil veľké žalúzie, ktoré mali byť otočné. Viac sa mu však pozdával jeho predošlý návrh výškového domu pre Alžírsko, kde slnolamy tvoria pevnú mrežovú sústavu, pokrývajúcu celé priečelie. Hlboké dosky majú zabrániť prenikaniu slnečných lúčov v priebehu dňa. Ráno a podvečer ich však vpúšťajú, lebo slnko je nízko a nepáli. Tento vynález je typický pre tropické oblasti. Le Corbusier ich však nerealizoval prvý.

V zime 1935 spoznáva Le Corbusier USA, kde má prednáškové turné. Svojím známym netaktným správaním si znepriatelí však mnohých vplyvných ľudí.

Od roku 1939 mu vojna opäť nanucuje nečinnosť a izoláciu. Roku 1941 uverejňuje v Paríži tzv. Aténsku chartu s úvodom Jeana Giraudouxa a neskoršie v roku 1944 „Tri ľudské zriadenia“.

K prvej veľkolepej realizácii predstáv o bývaní sa Le Corbusier dostal až po druhej svetovej vojne, keď bol štátom poverený výstavbou veľkého obytného bloku Unité d´habitation v Marseille (1947 – 1952). Tento blok je jednou z najvýznamnejších stavieb 20. storočia. Budova pôsobí celistvo a ako veľká a ťažká hmota. Tento dojem spočíva v rade betónových rámov. Železobetónové priečelie domu je udané lodžiami. Vďaka rôznofarebnosti polychrómového priečelia stavba pôsobí sviežo. V pláne Marseillského Žiariaceho mesta Le Corbusier použil zásady zhrnuté v jeho teórii „Päť bodov architektúry“. Ide o: Stĺpy (dom na stĺpoch, ktorý je vo vzduchu, ďaleko od zeme, záhrada sa rozrastá pod dom), záhrady na streche (ide hlavne o praktické riešenie, nie je viac potrebná šikmá strecha, dažďová voda cez piesok a korienky rastlín presakuje a tým sa predchádza vzniku trhlín pri prudkom sťahovaní železobetónu, na streche rastlinstvo bujnie, kvety, kríky, stromy a niekedy celé trávnaté lúky), voľný pôdorys (ide o veľkú úsporu priestoru a peňazí, vďaka železobetónu už nemusí byť každé poschodie rovnaké, dá sa prispôsobiť želaniam majiteľa), horizontálny oblok (železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka, obloky môžu siahať od jedného okraja priečelia po druhý), voľné priečelie (priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich múrov alebo oblokov).

Významné povojnové teoretické dielo je práca Modulor, ktorá sa zaoberá mierami a pomermi človeka a obydlia. Architekt vychádzal zo svojho zistenia z mladosti, že staré stavby mali zbytočne vysoké stropy. Vypočítal podľa výšky človeka optimálnu výšku stropu v dome. Výsledky svojich štúdií uverejnil v roku 1948 a bol na ne veľmi hrdý. Domnieval sa, že našiel univerzálnu sústavu, či normu. Sám ich veľmi často používal.

Najväčší rozruch spôsobila pútnická kaplnka v Ronchamp ( 1950).V tých časoch Le Corbusier pracoval s neopracovaným betónom, obhajoval krásu prirodzenosti. Zákazku prijal preto, že dostal možnosť improvizovať a vyskúšať stavbu sakrálnej budovy. Táto stavba je nazývaná aj skulpturálna (sošná), t.j. čisto umelecká, bez prihliadania na ekonomickú a technickú stránku. Je to symbol moderného architektonického slohu. Primitívna inšpirácia a expresívnosť vonkajšieho vzhľadu, ktorá kontrastuje so spirituálnym pokojom vnútrajška. Malé farebné okná v hrubých stenách pripomínajú úzke priestory gotických hradov avšak vizuálne je opakom gotickej katedrály. Má drsný a ťažký exteriér s kontrastnými hranatými a oblými tvarmi, ukrývajúcimi prostú jaskyňu je pravým opakom ľahkej a vysoko štylizovanej gotiky. Paradoxné je, že práve v dobe jej výstavby ospevuje pravý uhol. Kaplnka zostala len akousi epizódou a po jej stavbe sa opäť vrátil k pôvodným koncepciám.

V roku 1957 prijal architekt zákazku na stavbu kláštor La Tourette v Eveux. Spodná časť je terénne neupravená a tak stavba pôsobí akoby bola zastrčená do svahu. Na stavbe je najvýraznejšie prečnievanie poschodí, takže sa budova smerom nahor rozširuje. Realizovaný v roku 1959. Využíva formálny jazyk, možno obmedzenejší vo svojom vonkajšom prejave, objasňujúci tvrdenie o dynamickosti priestoru. Je tu napätie vzťahov medzi vonkajškom a vnútrajškom. Nachádzame tu prácu so svetlom, ktoré v priestore kostola vytvára nové reakcie a oživuje funkčnú monotónnosť prechodných priestorov a vyvoláva ilúziu a atmosféru na konanie sprievodov. Na stavbe sú použité príbuzné materiály, aké sa nachádzajú v okolí, stavba tvorí s prírodou celok.

Le Corbusierove práce boli celý jeho život kritizované, nenávidené, aj milované. Aj keď nemal diplomatickú povahu a často si svojím správaním skomplikoval svoj profesionálny život, musíme uznať, že keď v roku 1965 zomrel v Roquebrune na Francúzskej riviére, svoj život skončil jeden z najväčších architektov.