Olympijské disciplíny

Hry sa konali každé štyri roky a zúčastniť sa na nich teoreticky mohol každý slobodný Grék (alebo rímsky cisár Nero).

Najstaršie písomné doklady o tréningu a tréneroch sú z klasickej doby. Predstavujú trénerov ako všeobecne uznávaných,vysoko vážených učiteľov a pomocníkov úspešných pretekárov , ako ich tektónov. Z necelých deväťdesiatich veršov Olympijskej ódy, ktorú venoval Pindaros Alkimendontovi z Aigíny, víťazovi v zápasení dorastencov na 80. hrách roku 460 pred n.l. pripadá celá pätina na oslavu jeho trénera Melésia.

Pretekári oceňovali zásluhy trénerov niekedy priam manifestačne a nečakali s tým na koniec aktívnej kariéry, keď im zásluhy pripomenul až život. Skúsenosti mnohých generácií atlétov i trénerov viedli k postupnému zlepšovaniu metodiky a techniky tréningu, až dosiahla úroveň, ktorú možno aj pri dnešných hľadiskách nazvať vedeckou. Za zakladeteľa tréningu sa považuje atlét a filozof Ikkos z Tarentu. Ikkovi z Tarentu sa pripisovalo predovšetkým zavedenie prísne regulovanej životosprávy atlétov, spojenej s diétou a presne rozvrhnutého štvordenného tréningového cyklu.„ Byť majstrom je ťažké”, konštatuje Pindaros v Olympijskej óde. „ Zadarmo sa sláva nedosiahne, a kto po nej túži, musí prekonať premnoho útrap, hovorí Solónovými ústami Lúkianos“. Trénovali v rose aj na horúcom slnku, v absolútnej poslušnosti, pre porušenie disciplíny mal tréner právo potrestať svojho zverenca i prútom.

Podľa Ikka z Tarentu mala strava atlétov pozostávať z mäkkého syra, mlieka, pšeničného chleba a sušených fíg. Zápasníci a boxeri mali zasa jesť pečené mäso. Ikkovu sochu videl stáť v Olympii Pausaniás a povedal o ňom, že bol najlepší tréner svojich čias. O úrovni trénerov sa dozvedáme napr. aj z lekárskych diel. Mali rozsiahle vedomosti z anatómie, fyziológie svalstva a psychoterapie, takisto sa vyznali v hygiene a správnom stravovaní. Vedeli určovať náplň tréningu a jeho intenzitu vzhľadom na individualitu zverenca.

Nie sú doklady, že by Gréci nazývali ľahkú atletiku „ kráľovnou športu“ , ale uznávali ju tak. Zahŕňali do nej skoro všetky disciplíny okrem hod diskom. Za jej základ považovali, tak ako v dnešných časoch beh.

Najstarší zachovaný grécky zákonník, pripisuje behu dôležitú úlohu, takú že podľa neho rozdeľuje občanov: skupinu s plnými právami a povinnosťami dromeis a nezúčastňujúci sa behu apodromoi, t.j. primladí a pristarí, ktorí majú menšie povinnosti a práva. Beh bol hlavným predmetom vojenského i atletického výcviku. Beh na vzdialenosť jedného stadia 192,27 m, bol pôvodne jedinou súťažnou disciplínou na olympijských hrách a aj neskôr bol považovaný za hlavné preteky. Menom jeho víťaza sa preto označovala celá olympiáda. Volal sa dromos, alebo stadion a behal sa ako teraz šprint. Podobne sa behal aj „ dvojitý beh“ diaulos, zaviedli ho na 14. hrách roku 720 pred n.l.

„Dlhý beh“ dolichos alebo dolichodromos, zaviedli na 15. hrách roku 720 pred n.l. jeho dĺžka bola v rôznych časoch rozdielna a bola v rozpätí 1356 – 4615 m. V Olympii nikdy nezaviedli beh na strednej trati ,ktorý sa volal hippios. Jediný podobný beh bol hoplítodromos, „beh ťažkoodencov“, zavedený na 65. hrách roku 520 pred n. l. Jeho účastníci bežali pôvodne v plnej výstroji, ale bez meča a kopije. Neskôr už behali bez holene i prilby, ale bronzový štít ostal. Tvorili efektný záver hier.
Pravidlá bežeckých hier boli jednoduché. Účastníci museli vybehnúť na znamenie zo štartového prahu a po predpísane trati dobehnúť do cieľa. Nebolo dôležité, že dĺžka trate je na rozličných miestach rôzna , taktiež sa nemeral čas, záležalo len na tom kto dobehne prvý. Miesto na štarte sa žrebovalo a povel na štart sa dával určitým znamením.

Pri behu na jedno stadion stačilo dobehnúť do cieľa na protiľahlej strane, pri dvojitom a dlhom behu museli pretekári urobiť obrátku. Nie je známe ako ju robili, nie sú uchované žiadne správy z Olympie ani z iných štadiónov. Na štartovacích prahoch v Olympii bolo 24 miest pre pretekárov. Keď behali s obrátkami asi sa vynechávalo jedno miesto. Pretekári behali vždy bosí, trať bola starostlivo upravená a posypaná neveľkou vrstvou piesku. V starších časoch nosili bederné rúška, ale na 15. hrách roku 720 pred n.l. ho vraj odhodil Orsippos z Megary a od tých čias pretekali nahí. Nahí museli byť počas pretekov i tréneri, len vtedy ak sa zdržiavali na miestach , z ktorých mohli povzbudzovať svojich zverencov. Sa smeli obliecť až po vyhlásení víťaza a jeho ovenčení stuhou. Vynikajúci bežci nastupovali zvyčajne na jednoduchý i dvojitý beh a často aj na beh ťažkoodencov. Za vyše tisíc rokov čo sa preteky v Olympii konali iba šesť bežcov získalo titul triastés, „trojnásobný víťaz“.