Zápasenie bolo najstarším športom. Podľa mýtov zápasili už bohovia. Pravidlami a technikou sa podobá dnešnému „ gréckorímskemu štýlu.“ Pravidlá zápasenia vraj spísal sicílsky zápasník Orchidamos. Charakterizovali ho zákazy ako napr. nesmeli sa pri nich dávať údery, nesmeli sa ohrozovať oči atď. Technika zápasenia nebola jednotná, odrážali sa v nej miestne tradície. Olympijskou disciplínou sa stalo zápasenie na 18. hrách roku 708 pred n.l. Uzákonil sa „vzpriamený“ štýl.

Box je tiež doložený z pradávnych čias. Prvý opis pästiarskeho zápasu zanechal Homér. Podľa mýtov bol uznávaný pästiar boh Apollón, ktorý zabil päsťou siláka Forbanta, brániaceho pútnikom navštevovať Delfy. Medzi olympijské súťaže bol zaradený na 23. hrách roku 688 pred n.l. Bojovalo sa podľa pravidiel, ktoré vraj určil Hérakles a spísal ich potom Onomastos zo Smyrny prvý olympijský víťaz tejto disciplíny.. Dovoľovali všetko okrem chmatov, držania súpera a úderov na pohlavné orgány, predpokladali ovinutie pästí remencom, ktorý však nemohol byť tvrdý. Zápasilo sa na vyhradenom priestore, ktorý bol posypaný pieskom. Grécky box bol od počiatku tvrdší ako dnešný, dovoľoval údery pod pás, do tyla, musel prakticky skončiť knokautom alebo vzdaním sa. Jeho tvrdosť sa postupne zvyšovala a to hlavne pre používanie čoraz tvrdších remencov na zosilnenie úderov. Pästné remence sa ovíjali okolo hánkou a potom krížom cez dlaň na zápästie, pričom horné dva prsty a palec boli voľné. Pretože remence boli dlhé a ich ovíjanie zaberal veľa času vymenili ich koženými šnurovacími rukavicami. Z nich sa vyvinuli tzv. ostré remence zvyšovali razanciu úderu. Za rímskych čias už boli riadne brutálne, boli do zosilňovacích pásov zašívané olovené alebo železné guľky a platničky.

Pankration bol kombináciou zápasenia a boxu, predstavoval všeboj. Považoval sa za vrcholný spôsob prípravy vojaka . V Olympii ho zaviedli ako poslednú atletickú disciplínu a to pri 33. hrách roku 648 pred n.l. zvíťazil v ňom ako prvý Lygdamis zo Syrakúz. Zápasisko pankratistov bývalo rovnaké ako pri zápasení. Boj trval vždy tak dlho ,kým jeden zo súperov nedal znamením, že sa vzdáva, alebo pre vyčerpanie či zranenie odpadol.

Podľa mýtov bol zakladateľom päťboja vodca Argonatou Iásón. Po grécky sa volal päťboj pentathlón a bol na olympijských hrách i na všetkých ostatných jednou z najväčšmi cenených disciplín. Kládol najvyššie nároky kalokagathie.

Pozostával z troch ľahkých disciplín- beh, skok do diaľky a hod oštepom, a z dvoch ťažkých či silových- sa považovali hod diskom a zápasenie. Beh ako súčasť päťboja bol jednoduchým behom na vzdialenosť jedného stadia, zápas sa konal vzpriamený. Ich pravidlá boli rovnaké ako pri samostatných disciplínach. Ostatné tri sa na olympijských hrách nikdy samostatne nekonali. Všetky zložky päťboja sa uznávali za rovnocenné,a postupovalo sa formou vylučovacích pretekov. Na celkové víťazstvo stačilo keď získal prvenstvo v troch súťažiach.

Pri diskárskych súťažiach sa používali rovnaké disky. Diskom sa hádzalo z vržiska zvaného balbis, ktoré bolo štvorcové a asi aj vyvýšené. Na prednej strane ho ohraničoval kamenný prah, ktorý nesmel diskár prešliapnuť.

Päťbojársky oštep sa vyvinul z bojovej a loveckej zbrane akontion. Bol výhradne hod do diaľky z rozbehu. Oštep býval podľa vyobrazení krátky a tenký. Na mieste úchopu nemal pevné viazanie ako je to dnes, ale slučku z tenkého remienka, ktorá sa naň upevňovala vždy pred hodom. Do tejto slučky sa vkladal ukazováčika prostredník. To umožňovalo nielen prídavný impulz pomocou slučky, ale aj uvedenie oštepu do rotácie okolo pozdĺžnej osi, čo malo priaznivý vplyv na let v žiadúcej dráhe a i na dĺžku hodu.

Skok do diaľky po grécky halma, prvý raz sa objavuje ako športová disciplína v Odyssei. Jeho technika sa odlišuje od dnešnej. Antický skokani používali celkom krátky rozbeh. Hlavný rozdiel spočíva v tom , že na rozbeh používali pomocné náčinie – haltéres, činky. Boli osobitného tvaru kamenné alebo kovové závažia ,prispôsobené na držanie v ruke zhor. Používali sa vždy v páre. Podľa formy sa rozdeľovali na dlhé a guľovité. Pravidlá nepredpisovali ako sa má skákať.

Preteky na vozoch boli podľa Iliady otváracou disciplínou na pohrebných hrách na Patroklovu počesť. Prvé preteky sa konali podľa mýtov medzi Héraklom a Kyknom. Prvú jazdeckú disciplínu zaviedli v Olympii až na 25. hrách roku 680 pred n.l.. bol to štvor záprah, neskôr pripojili k nemu jazdu na koni, a roku 500 a 496 pred n.l. rozšírili hry o o preteky mulov a klusákov onedlho ho však zrušili a roku 408 pred n.l. pridali dvojzáprah. Pretekársky voz sa podobal vojnovému. Bol dvojkolesový a z dreva, oje a os mal z jelše, podvozok a kolesá z jaseňa, iba ložiská mával z bronzu. Vozataj pri pretekoch stál , iba pri pretekoch klusákov sedel na nízkej lavičke. Na rozdiel od účastníkov atletických pretekov nebol nahý, ale v dlhom prepásanom chitóne. Na vozataja sa kládli vysoké nároky, musel ovládať techniku a taktiku jazdy, musel byť smelý a obratný. Dĺžka tratí nie je známa.