Maďarský skladateľ 19. storočia, najväčší a najslávnejší klavírny virtuóz sa narodil 22. 10. 1811. Už ako 5-ročný prejavil mimoriadnu hudobnú pamäť a pod vedením otca usilovne cvičil hru na klavíri.

Keď ako 9-ročný hral na koncerte v bratislave, bratislavský šlachtici sa zaviazali, ža mu budú 6 rokov poskytovať umelecké štipendium 600 zlatých ročne. F.L. sa učil hrať na klavíri vo Viedni u Karola Czerného a hudobnú teorii u vtedy slavného skladatela Antonia Salieriho. Veden obdivovala umenie malého Liszta. Pre mocný úder na klaviatúru a vnútornú silu hry ho nazývali malý Herkules.

Dvanásť ročný Liszt odcestoval do Paríža. Cestou koncertoval v Mníchove, Študgarde a Štrasburku. Všade mal obrovský úspech.
Žil v Paríži, usilovne študoval hudbu, literatúru, obdivoval umenie majstrov. Každým koncertom sa stával úspešnejším a slávnejším a ako trinásťročný sa dostal do Londýna.

Keďže netúžil po bohatstve, ale po dosiahnutí čo najvyššich umeleckých hodnôt, začal si zarábat vyučovaním hry na klavíri. Usilovne sa venoval klavíru a potom sa predstavil neuveriteľne dokonalou hrou, ktorá vynikala strhujúcim vnútorným ohňom, nezvyčajne poetickým výrazom a neslýchaným technickým majstrovstvom. Franz Liszt sa stal najväčším klavírnym virtuózom na svete. Koncertoval po celej Európe. Putoval od jedného veľkého mesta k druhému a všade obdivovali jeho hru, jeho skladby. Pre klavír s orchestrom skomponoval dva klavírne koncerty Es dur a A dur, Prepracoval Dance macabre ( Tanec smrti ), a rad ďalších skladieb.

Na koncertoch robil pravé šou, aby roznietil poslucháčky, a na konci vždy hodil na zem biele rukavičky, o ktoré sa strhla bitka. Čosi podobné sa ostatne stáva aj dnes pri koncertoch speváckych hviezd či skupín. Na vrchole koncertnej slávy ako tridsaťšesťročný sa Franz Liszt uprostred obrovských úspechov rozhodol náhle zanechať koncertovanie a usadil sa ako dirigent vo Weimare, kde mal k dispozícii operu a orchester. Weimar premenil na dôležité hudobné centrum.

Franz Liszt skomponoval trinásť symfonických básní: Tasso podľa Torquata Tassa, Prelúdia podľa Lamartina, Čo počuť na horách a Mazeppa podľa veršov Victora Huga, Ideály na Schillerove verše, Hunská bitka podľa obrazu Kaulbacha, Hamlet podľa Shakespearovho hrdinu, Hungaria podľa Vörösmartyho básne, Prometeus podľa Herderových predstáv, Orfeus podľa maľby na antickej gréckej váze, Od kolísky po hrob podľa Zichyho kresby, Slávnostné zvony a Héroide funèbre.

Nielen tieto symfonické básne, ale aj symfónie Franza Liszta sú programové diela. V Danteovskej symfónii oživil svet Božskej komédie, vo Faustovskej oslávil Goetheho hrdinov. V umeleckej osobnosti Franza Liszta sa dramaticky spájalo dramatické a duchovné, ohnivé a nežné, búrka a pokoj. Túžba stať sa kňazom poznačila začiatok kariéry mladého virtuóza. Vtedy chcel obetovať všetko pre pokoj duchovného života. Táto túžby narastala, takže v posledných rokoch života ( v roku 1865 ) prijal nižšie svätenie abbého a žil striedavo v Ríme, Budapešti, Weimare a Bayreuthe. Komponoval mysticko-religiózne a fantasticko-kontemplatívne skladby: omše, litánie, žalmy.

Vzkriesil ducha stredovekých liturgických hier a vytvoril novopoňatú dramaticko-symfonickú katolícku cirkevnú hudbu. Skomponoval nádherné diela: Ostrihomskú omšu, Maďarskú korunovačnú omšu, a podľa ideálov Palestrinu Missu choralis (chorálnu omšu), Žalm XIII., oratórium Legenda o sv. Alžbete a oratórium Kristus patria k najkrajším oratórnym dielam 19. storočia.

Frant Liszt nikdy nezaprel svoju uhorskú vlasť, rád sa vracal do Bratislavy, hlásil sa i k nemeckej a francúzskej kultúre, uchvátili ho talianske umelecké pamiatky, slovom bol umelcom, ktorý patril celej Európe. Zomrel roku 1886 ako 75-ročný.