Večnou záhadou zostáva, prečo zo zoznamu účinkujúcich vypadol Bob Dylan (žijúci vtedy zhodou okolností práve v malomeštiackom Woodstocku), hoci už o 2 týždne neskôr sa objavil na Isle Of Wight vo Veľkej Británii. Chýbali aj iné slávne hviezdy: napr. pôvodne avizovaní Led Zeppelin. Usporiadatelia dospeli totiž k záveru, že tvrdší rock by mohol v hľadisku vzkriesiť nežiaduce vášne. Metaloví priekopníci Iron Butterfly čakali 16. augusta v New Yorku na záväzne prisľúbenú helikoptéru. "Dva alebo trikrát sme vybehli von z hotela smerom k heliportu a nič! Helikoptéra nikdy nepriletela. Asi mala vážnejšie starosti, napríklad nakŕmiť tie státisíce hladošov," komentoval svoje sklamanie basgitarista Iron Butterfly Lee Dorman. "Bolo by to bývalo úžasné, vystúpiť v tom vriacom kotle, zahučať do mikrofónu Hi! a zahrať si In-A-Gadda-Da-Vida..." Vo Woodstocku nevystúpila však ani subtílna a supernežná Joni Mitchellová. Poslala aspoň hudobný pozdrav, ktorý potom zľudovel:

"I'm going down to Yasgur's farm
I'm gonna join in a rock'n'roll band
I'm gonna camp out on the land
set my soul free."(Woodstock)

Úplné začiatky treba hľadať už v roku 1945: II. svetová vojna zrúcala nielen dediny a mestá, ale aj mnohé etnické a kultúrne predsudky - presne naopak, ako si to želal Hitler. Nový životný optimizmus uvoľnil cestu reálnej, každodennej slobode, voľným sexom počnúc a demokratickou politikou končiac. Európa objavila Ameriku, Amerika objavila svet. Marshallov plán ľudí spojil, aj keď ich potom železná opona zase rozdelila (a my sme zostali 40 rokov mimo). Roky života na prídel ubehli rýchlo a začala sa črtať konjunktúra. Kúpna sila obyvateľstva stúpala a Západ sa vrhol na konzum... 60-te roky sa zrodili z legitímnej túžby po dostatku, no vyústili do revolty voči materiálnym hodnotám. Nová generácia zatúžila po novej čistote a prostote. Po celkom obyčajnej, nijakým alibizmom nezakalenej pravde a láske. V samotnom lone meštiackej spoločnosti, v komunitách mládeže dezertujúcej zo strednej spoločenskej vrstvy.

Záujem o dušu prebudil nové formy solidarity a súcitu. Z pochybovania vyrástol protest: proti atómovému zbrojeniu a proti vojne vo Vietname, proti etnickej a rasovej diskriminácii, proti politickej a kultúrnej tyranii dospelých, proti znevažovaniu žien, homosexuálov a všetkých, čo sú iní, proti katolíckemu fundamentalizmu. Z pôvodného úprimne vlasteneckého I'm Backing Britain (Podporujem Britániu), vynímajúceho sa ešte v polovici 60-tych rokov na pestrofarebnom reklamnom Union-Jacku, to zašlo až k chiliastickému páleniu trikolórových Stars & Stripes a trhaniu povolávacích rozkazov do US Army. Inak boli hippies vždy pokojní, nenásilní a pacifistickí. Akoby v ich mene John Lennon a Yoko Ono zaliezajú 25. marca 1969 na týždeň do postele v amsterdamskom Hiltone, aby odtiaľ, pred zrakmi novinárov a zvedavcov, vysielali svoje neformálne mierové posolstvá. Zopakovali si to o dva mesiace v montrealskom hoteli Queen Elisabeth: práve tu sa 1. júna 1969, desať týždňov pred Woodstockom, rodí hymna konca dekády a zároveň hymna celej éry - Give Peace A Chance.

A čo sa vtedy, v roku 1969, krúti na domácich gramofónoch? Beatles (The Beatles, Yellow Submarine), Rolling Stones (Beggars Banquet), Jimi Hendrix (Experience, Electric Ladyland), Leonard Cohen (Songs From A Room), Cream (Goodbye, Best Of), Ten Years After (Stonedhedge, Ssssh), Beach Boys (20/20), Led Zeppelin (I.), Moody Blues (On The Treshold Of A Dream), Bob Dylan (Nashville Skyline), The Who (Tommy), Tyranosaurus Rex (Unicorn), Elvis Presley (Flaming Star), Pink Floyd (More, Ummagumma), Procol Harum (A Salty Dog), Jethro Tull (Stand Up), Nice (Nice), Fleetwood Mac (The Play On), CSN (Crosby, Stills and Nash), Jack Bruce (Songs For A Tailor), Jeff Beck Group (Beck-Ola), King Crimson (In The Court Of The Crimson King) a desiatky ďalších priekopníckych opusov. Éterom znejú hity ako Albatros (Fleetwood Mac), Son Of A Preacher Man (Dusty Springfield), Blackberry Way (The Move), Going Up The Country (Canned Heat), Dancing In The Street (Martha And The Vandellas), Lay Lady Lay (Bob Dylan), Sorry Susanne (Hollies), Get Back (The Beatles), I Can Hear Music (Beach Boys), Pinball Wizard (The Who), Goodbye (Mary Hopkin), Badge (Cream), The Boxer (Simon & Garfunkel), Aquarius (Fifth Dimension), Oh Happy Day (Ed Hawking Singers), In The Ghetto (Elvis Presley), Proud Mary (Creedence Clearwater Revival), Honky Tonk Women (Rolling Stones), That's The Way God Planned It (Billy Preston), In The Year 2525 (Zager & Evans), Je t'aime (Jane Birkinová & Serge Gainsbourgh), I'll Never Fall In Love Again (Bobby Gentry), Space Oddity (David Bowie), Number One (Tremeloes), Ruby Don't Take Your Love To Town (Kenny Rodgers), Good Times-Bad Times (Led Zeppelin) atď., atď. To všetko sa valí z rádioprijímačov Západného sveta (a vďaka doznievajúcemu Pražskému jaru na krátky čas aj toho sveta nášho) - leta 1969!