Woodstock 69

"It has become a historic symbol with different meanings to thousands of people."

Po hudobnej stránke ani jedno, ani druhé. Vstupnou bránou do "leta lásky" bol Monterey Pop Festival 16. júna 1967, na ktorom prvýkrát zažiarili Janis Joplinová a Jimi Hendrix, a kde sa v roli čestných hostí objavili Brian Jones, Paul McCartney a ďalšie celebrity rocku.

Koniec "sezóny" sa konal v Altamonte 6. decembra 1969, v rámci ktorého (počas vystúpenia Rolling Stones, za zvukov piesne Under My Thumb) sfetovaní Hell's Angels ubodali k smrti 18-ročného Mereditha Huntera. Woodstock, čo do historického významu, prirovnávajú niektorí k bitke pri Gettysburgu, iní k veľkému požiaru v Chicagu. Tí, čo pri tom naozaj boli, uvádzajú ako paralelu Kontakt Carla Sagana - blízke stretnutie tretieho druhu, kolektívny mystický zážitok, podobný splynutiu ľudských duší s Bohom, k akému došlo pri dokončovaní stavby katedrály v Chartres... Otázku treba chápať teda inak: odvanulo všetko to dobré a ušľachtilé spolu s Woodstockom - 15. až 18. augusta 1969? Alebo nám Woodstock, ako symbolický boží prst, ukazuje smerom dopredu a naznačuje jeden z modelov tohto sveta?

"Woodstocká umelecká a hudobná púť", nazývaná aj "Festival mieru, lásky a hudby", sa v skutočnosti vôbec nekonala vo Woodstocku. Obyvatelia malého, pokojného mestečka tohto mena v štáte New York sa zrejme inšpirovali výrokom istého pána radného zo San Francisca spred dvoch rokov aj niečo: "Naozaj chcete tie tisíce kuriev, čakajúcich na druhej strane Bay Bridge, vpustiť do San Francisca?" Namiesto kuriev sa tu hovorilo o špinavých, zarastených asociáloch, hipíkoch a komunistoch. Akcia sa mesiac pred jej začatím presunula o 40 míľ ďalej, na 2,5 km štvorcových lucernového poľa patriaceho farmárovi Maxovi Yasgurovi. To pravé miesto sa volá Bethel.

Okolo 180 000 lístkov bolo predaných už koncom júla, väčšina divákov sa v Betheli utáborila už okolo 10. Augusta, aby si zabezpečila aspoň ako-tak vyhovujúcu pozíciu. Usporiadatelia miestnym obyvateľom tvrdili, že pôjde síce o nebývalý dav počítajúci "až" 50 000 ľudí, no sami kalkulovali so zástupom okolo 250 000. Nakoniec sa ich do hľadiska zmestilo 300 000, ďalších 200 000 kempovalo opodiaľ, alebo sa snažilo vyviaznuť z dopravnej zápchy, tvorenej štvorstupom stojacich automobilov, siahajúcich vejárovite do vzdialenosti 9-tich až 12-tich míľ. 18 000 lístkov bolo dodatočne vrátených kvôli tomu, že ich majiteľom sa nepodarilo ani len priblížiť k miestu koncertu. Bert Feldman, starý kronikár v Betheli, kde vtedy žilo okolo 3 500 obyvateľov, tvrdí: "Muselo ich tam byť okolo 700 000! Tento odhad sa opiera o dodatočné analýzy leteckých záberov miesta. Všade okolo, pod stromami a v kroví, vidíte tisíce a tisíce tiel!"

Jeden mobilný záchod musel vystačiť pre 800 až 1000 divákov. Šéf poľnej nemocnice Dr. William Abruzzi ošetril so svojím personálom 5162 úrazov a nevoľností (porezané nohy od skla a predávkovanie drogami), 8 potratov a 3 pôrody. Boli aj traja mŕtvi: jeden - 17-ročný Raymond Mizak z New Jersey skončil uprostred spánku pod kolesami traktora, zvyšní dvaja doplatili na heroín. Šokujúcim údajom je suma 100 000 dolárov, ktoré usporiadatelia minuli na uvedenie Yasgurovho pozemku do pôvodného stavu: desiatky ton odpadkov odstraňovali niekoľko dní buldozéry. Ďalšie tisíce dolárov zhltla pokuta za nedovolené spaľovanie odpadkov. O čo viac priniesol Woodstock po kultúrnej stránke, o to väčší dlh predložili organizátorom po jeho skončení bankári: 2,4 milióna dolárov! Omnoho dôležitejšie ale bolo, že masmédiá konečne zmenili tón: z pôvodného pohoršovania sa nad "asociálmi", "anarchistami" a "špinavými povaľačmi" prešli v priebehu štyroch woodstockých dní až k dojatiu nad pokojným a tolerantným správaním sa mladých. (Reportáže z Woodstocku boli nominované na Pulitzerovu cenu.)

Naposledy zažil svet podobné prekvapenie za čias prvých kresťanov v Ríme. Bez policajného dozoru, bez falošnej podriadenosti "silnejším", bez akýchkoľvek materiálnych nárokov, bez jedla a bez vody. "Keby tu vtedy bolo prišlo pol milióna tzv. dospelých, skončilo by sa to určite masakrom," spomína dnes jeden z bethelských podnikateľov na udalosti spred 30 rokov, počas ktorých nebol zaznamenaný jediný násilný čin!
Večnou záhadou zostáva, prečo zo zoznamu účinkujúcich vypadol Bob Dylan (žijúci vtedy zhodou okolností práve v malomeštiackom Woodstocku), hoci už o 2 týždne neskôr sa objavil na Isle Of Wight vo Veľkej Británii. Chýbali aj iné slávne hviezdy: napr. pôvodne avizovaní Led Zeppelin. Usporiadatelia dospeli totiž k záveru, že tvrdší rock by mohol v hľadisku vzkriesiť nežiaduce vášne. Metaloví priekopníci Iron Butterfly čakali 16. augusta v New Yorku na záväzne prisľúbenú helikoptéru. "Dva alebo trikrát sme vybehli von z hotela smerom k heliportu a nič! Helikoptéra nikdy nepriletela. Asi mala vážnejšie starosti, napríklad nakŕmiť tie státisíce hladošov," komentoval svoje sklamanie basgitarista Iron Butterfly Lee Dorman. "Bolo by to bývalo úžasné, vystúpiť v tom vriacom kotle, zahučať do mikrofónu Hi! a zahrať si In-A-Gadda-Da-Vida..." Vo Woodstocku nevystúpila však ani subtílna a supernežná Joni Mitchellová. Poslala aspoň hudobný pozdrav, ktorý potom zľudovel:

"I'm going down to Yasgur's farm
I'm gonna join in a rock'n'roll band
I'm gonna camp out on the land
set my soul free."(Woodstock)

Úplné začiatky treba hľadať už v roku 1945: II. svetová vojna zrúcala nielen dediny a mestá, ale aj mnohé etnické a kultúrne predsudky - presne naopak, ako si to želal Hitler. Nový životný optimizmus uvoľnil cestu reálnej, každodennej slobode, voľným sexom počnúc a demokratickou politikou končiac. Európa objavila Ameriku, Amerika objavila svet. Marshallov plán ľudí spojil, aj keď ich potom železná opona zase rozdelila (a my sme zostali 40 rokov mimo). Roky života na prídel ubehli rýchlo a začala sa črtať konjunktúra. Kúpna sila obyvateľstva stúpala a Západ sa vrhol na konzum... 60-te roky sa zrodili z legitímnej túžby po dostatku, no vyústili do revolty voči materiálnym hodnotám. Nová generácia zatúžila po novej čistote a prostote. Po celkom obyčajnej, nijakým alibizmom nezakalenej pravde a láske. V samotnom lone meštiackej spoločnosti, v komunitách mládeže dezertujúcej zo strednej spoločenskej vrstvy.

Záujem o dušu prebudil nové formy solidarity a súcitu. Z pochybovania vyrástol protest: proti atómovému zbrojeniu a proti vojne vo Vietname, proti etnickej a rasovej diskriminácii, proti politickej a kultúrnej tyranii dospelých, proti znevažovaniu žien, homosexuálov a všetkých, čo sú iní, proti katolíckemu fundamentalizmu. Z pôvodného úprimne vlasteneckého I'm Backing Britain (Podporujem Britániu), vynímajúceho sa ešte v polovici 60-tych rokov na pestrofarebnom reklamnom Union-Jacku, to zašlo až k chiliastickému páleniu trikolórových Stars & Stripes a trhaniu povolávacích rozkazov do US Army. Inak boli hippies vždy pokojní, nenásilní a pacifistickí. Akoby v ich mene John Lennon a Yoko Ono zaliezajú 25. marca 1969 na týždeň do postele v amsterdamskom Hiltone, aby odtiaľ, pred zrakmi novinárov a zvedavcov, vysielali svoje neformálne mierové posolstvá. Zopakovali si to o dva mesiace v montrealskom hoteli Queen Elisabeth: práve tu sa 1. júna 1969, desať týždňov pred Woodstockom, rodí hymna konca dekády a zároveň hymna celej éry - Give Peace A Chance.

A čo sa vtedy, v roku 1969, krúti na domácich gramofónoch? Beatles (The Beatles, Yellow Submarine), Rolling Stones (Beggars Banquet), Jimi Hendrix (Experience, Electric Ladyland), Leonard Cohen (Songs From A Room), Cream (Goodbye, Best Of), Ten Years After (Stonedhedge, Ssssh), Beach Boys (20/20), Led Zeppelin (I.), Moody Blues (On The Treshold Of A Dream), Bob Dylan (Nashville Skyline), The Who (Tommy), Tyranosaurus Rex (Unicorn), Elvis Presley (Flaming Star), Pink Floyd (More, Ummagumma), Procol Harum (A Salty Dog), Jethro Tull (Stand Up), Nice (Nice), Fleetwood Mac (The Play On), CSN (Crosby, Stills and Nash), Jack Bruce (Songs For A Tailor), Jeff Beck Group (Beck-Ola), King Crimson (In The Court Of The Crimson King) a desiatky ďalších priekopníckych opusov. Éterom znejú hity ako Albatros (Fleetwood Mac), Son Of A Preacher Man (Dusty Springfield), Blackberry Way (The Move), Going Up The Country (Canned Heat), Dancing In The Street (Martha And The Vandellas), Lay Lady Lay (Bob Dylan), Sorry Susanne (Hollies), Get Back (The Beatles), I Can Hear Music (Beach Boys), Pinball Wizard (The Who), Goodbye (Mary Hopkin), Badge (Cream), The Boxer (Simon & Garfunkel), Aquarius (Fifth Dimension), Oh Happy Day (Ed Hawking Singers), In The Ghetto (Elvis Presley), Proud Mary (Creedence Clearwater Revival), Honky Tonk Women (Rolling Stones), That's The Way God Planned It (Billy Preston), In The Year 2525 (Zager & Evans), Je t'aime (Jane Birkinová & Serge Gainsbourgh), I'll Never Fall In Love Again (Bobby Gentry), Space Oddity (David Bowie), Number One (Tremeloes), Ruby Don't Take Your Love To Town (Kenny Rodgers), Good Times-Bad Times (Led Zeppelin) atď., atď. To všetko sa valí z rádioprijímačov Západného sveta (a vďaka doznievajúcemu Pražskému jaru na krátky čas aj toho sveta nášho) - leta 1969!
V marci vydávajú zatykač na Jima Morrisona, New Musical Express zavádza LP Top 20, Hendrix mení skupinu, Steve Young sa pridáva k CSN, nečakane zomiera Brian Jones a v Hyde Parku sa s ním lúčia Rolling Stones (Jagger pritom číta báseň Adonis od P. B. Shelleyho), Deep Purple hrajú po boku Royal Philharmonic Orchestra. A napokon - ako nečakaná koruna všetkého - v akomsi celkom neznámom Betheli v štáte New York sa koná najväčší koncert a zároveň najväčšie stretnutie mládeže v dejinách: Woodstock! Iba niekoľko mesiacov predtým sa začali katolícke nepokoje v Londonderry, v Prahe sa upálil Jan Palach, Jásir Arafat sa stal predsedom OOP a Golda Meirová izraelskou ministerskou predsedníčkou. Rusi bojujú s Číňanmi na rieke Ussuri, Francúzsko vystupuje z NATO, v Československu preberá žezlo Gustáv Husák, Apollo 11 pristáva na Mesiaci, Španielsko uzatvára hranice s Gibraltarom, banda Charlesa Mansona vraždí Sharon Tateovú a jej priateľov, v Belfaste patrolujú Briti a na Václavskom námestí v Prahe zas Rusi. Prezidentom USA je Richard Nixon, britským ministerským predsedom je Harold Wilson. V kinách beží Easy Rider a Clarkova Vesmírna Odyssea...

Hlavní tvorcovia woodstockého zázraku spred 30 rokov sú u nás takmer neznámi: John Roberts, 26-ročný absolvent Pennsylvánskej univerzity, obchodník so zubnou pastou a majiteľ siete drogérií, šéf multimiliónového trustu. Okrem Beach Boys nikdy predtým rockový koncert nevidel. Joel Rosenman, syn prominentného ortodontistu z Long Island, 24-ročný absolvent práva na Yale. Amatérsky hrával v skupine. V zime 1967 si najímajú spoločný byt v New Yorku a meditujú, čo s načatým životom. V marci 1968 inzerujú v New York Times a vo Wall Street Journal: "Dvaja mladí muži s neobmedzeným kapitálovým krytím hľadajú zaujímavé a legitímne investície a čakajú na obchodné ponuky." Na výzvu reagujú tisíce podnikateľov i podvodníkov. Robertsa a Rosenmana upútajú nakoniec dve mená: Artie Kornfeld a Michael Lang. 25-ročný Kornfeld stihol už byť viceprezidentom Capitol Records. Chodí v luxusnom obleku, v kancelárii fajčí hašiš a dohadzuje firme kontakty na súčasné rockové hviezdy. Producent Lang je skôr človekom "z ulice", v džínsach a dlhých vlasoch, pripomínajúci kozmického škriatka. Ako 23-ročný manažér niekoľkých rockových skupín usporiadal úspešný Miami Pop Festival.

V nesmrteľnom Wadleighovom a Scorseseho filme o Woodstocku vidíme ako organizátora práve jeho: v koženej veste na nahom opálenom tele, ako na motorke jazdí sem a tam a koordinuje celý ten zdanlivo ležérny, no nesmierne zložitý, kolosálny podnik. Langov mladícky, bezstarostný úsmev zostáva trvalým svedectvom doby rovnako ako heroické výstupy účinkujúcich folkerov a rockerov. Obaja - Kornfeld i Lang navštevujú spolu Robertsa a Rosenmana na 83-tej ulici v New Yorku. To už je február 1969. Najprv sa hovorí o založení novej firmy a nového nahrávacieho štúdia (nie náhodou priamo vo Woodstocku), napokon ale víťazí myšlienka usporiadať "extravaganciu storočia": čosi medzi mamutím rockovým koncertom a streleným undegroundovým festivalom. Samozrejme - v bukolicky rustikálnom Woodstocku, 100 míľ od skazeného a skomercionalizovaného Brooklynu.

Nasleduje pol roka náročných príprav. Už iba ich zostručnený príbeh prevyšuje Cervantesa, Dickensa i Brechta. Dodnes je lekciou pre potenciálnych manažérov a producentov. V dobrom, ale aj v zlom. Čo Roberts, Rosenman, Kornfeld a Lang pokazili svojou neskúsenosťou, to napravovali zas idealizmom a vierou v spoločný, ušľachtilý projekt. Marec - vznik spoločnosti Woodstock Ventures Inc., získanie pozemku Mills Industrial Park vo Wallkill a nespokojnosť s jeho málo "prírodným" imidžom. Apríl - rokovanie s radou obce Wallkill na tému väčšieho festivalu "jazzovej a folkovej" kultúry pod názvom Aquarian Exposition s podtitulom Tri dni lásky a hudby. Prijatie návrhu Arnolda Skolnicka na výtvarný symbol v podobe holubice a gitary. Máj - prvé kontrakty s hviezdami. (Jefferson Airplane za 12 000, Creedence Clearwater Revival za 11 500, The Who za 12 500 dolárov. "Zakaždým, keď budú pýtať 5, ponúkni im 10," radí kolegom Lang.)

Prvé zmienky o chystanom podujatí v tlači, prvé obavy miestnych obyvateľov. Majiteľ woodstockých pozemkov Howard Mills dostáva výhražné anonymné telefonáty. Jún - angažovanie farmy hipíkov vedených Hughom Romneym alias Wavy Gravy za účasti Indiánov z kmeňa Hopi (školské autobusy pomaľované v dobovom psychedelickom štýle, vrátane slávneho "Further") na zabezpečovanie výživy a kempovania davu počas koncertu. Júl - mestská rada vo Wallkill definitívne festival ruší pod zámienkou poddimenzovania počtu mobilných záchodov. Vzápätí vydáva zákon o zákaze zhromažďovania nad 5 000 ľudí: "Zastrelíme každého hipíka, ktorý vkročí do mesta!" Neúspešný hoteliér Elliot Tiber zo 40 míľ vzdialeného Bethelu ponúka svoj vlastný pozemok. Lang si ho prezerá a vyhlasuje, že je príliš malý. Tiber telefonuje farmárovi Maxovi Yasgurovi. Yasgur ponúka slávne lucernové pole za 50 dolárov na deň. Lang v teréne ihneď rozpoznáva ideálne kontúry prírodného amfiteátra, s malou vyvýšeninou v mieste budúceho pódia. Nakoniec Yasgur dostáva 75 000 dolárov, plus 25 000 za povolenie vstupu do vedľajších hospodárskych pozemkov. "Za tie peniaze sme si to mohli rovno celé kúpiť!" vyhlasuje ironicky Lang. Vysokú cenu Yasgur kompenzuje srdečnosťou a neustálym zásobovaním kartónmi mliečnej čokolády.
 August - hystéria obyvateľov Bethelu narastá. Právny zástupca obce Frederick W. V. Schadt a stavebný inšpektor Donald Clark však definitívne vydávajú povolenie. "Je už príliš neskoro," vysvetľuje zdrveným dedinčanom Schadt, vedomý si faktu, koľko ľudí a peňazí je už v hre. "Woodstock bol už ako rozbehnutý vlak. Každý pokus zastaviť ho by skončil chaosom, ak nie rovno katastrofou," dodáva neskôr Schadt. Nielen hoteliér Tiber, ale aj miestny obchodník Art Wassmer vykazujú astronomické zisky už týždeň pred začatím festivalu. Jediná cena, ktorú Wasmer zvyšuje, je 1,95 dolára za 6 plechovíc piva na rovné 2 doláre. "Kto by to v tom strese neustále počítal?"

Štvrtok, 14. augusta, deň pred začiatkom akcie, pokúšajú sa Bethelčania o živý štít, zabraňujúci autám v jazde. Zbytočne - všetko je aj tak upchaté. V kempoch už táborí okolo 25 000 hipíkov. Idyla takmer dokonalá. Akurát na druhý deň ráno, v onen veľký "Deň D" zisťuje zhrozený Michael Lang, že predajné stánky s lístkami ešte stále nie sú na mieste. V tej chvíli si začína uvedomovať, že vyše jedného milióna dolárov je fuč. Všetko ostatné zachytáva nesmrteľný Wadleighov a Scorseseho film. A rovnako nesmrteľný rovnomenný trojalbum (na ktorý nadväzuje nielen Woodstock Diary, ale aj Woodstock: 3 Days Of Peace And Music - 25th Anniversary, prípadne Jimi Hendrix: Woodstock). Hudobná časť festivalu sa začína presne 15. augusta 1969 o 5.07 hod. miestneho času popoludní. Prvým účinkujúcim je Richie Havens, ktorý svoju zbrusu novú pieseň Freedom naťahuje tak dlho, až kým sa Langovi nepodarí vrtuľníkmi z okolitých motelov priviezť ďalšie účinkujúce hviezdy.

Piatok patrí folku - s výnimkou vystúpenia soulových Sly And The Family Stone. Vyvrcholenie nastáva okolo druhej nadránom: charizmatická Joan Baezová rozospieva polmiliónový dav mobilizujúcim We Shall Overcome. Práve ona, Joan Baezová, pomáhala krátko predtým zo šoku svojej kolegyni Melanie, ktorá sa po vystúpení rozklepala dojatím až tak, že cvakot jej zubov bolo počuť až do vedľajších stanov. Country Joe McDonald si pri pohľade na biblický zástup, tiahnuci sa od obzoru po obzor, pomohol opakovanými výkrikmi do mikrofónu: "Gimme an F, gimme an F!" a potom "What's that spell, what's that spell, what's that spell," aby vzápätí sám seba aj publikum uchlácholil ľudovkovým Fish Cheer.

Sobota je už doménou rockerov: The Who, Jefferson Airplane, Janis Joplinová, Creedence Clearwater Revival, Grateful Dead, Canned Heat, Mountain a Santana. O rozruch sa postarajú v jednu chvíľu The Who, Janis Joplinová a Grateful Dead: vraj nevystúpia, kým nedostanú vopred zaplatené. Ak bude príliš dlho na pódiu ticho, môže v hľadisku vzplanúť nervozita. Istý Charlie Prince kvôli tomu otvára v noci miestnu banku a požičiava chýbajúcu sumu. Hrá sa, chvalabohu, ďalej. Známy vodca Youth International Party Abbie Hoffman si na chvíľu sadá s Langom na pódium. Nervózny Pete Townshend si Hoffmana zmýli s dotieravým divákom a tresne ho gitarou po hlave. Potom The Who zahrajú svoje fenomenálne See Me, Feel Me z Tommyho... Ak jestvuje "rockové nebo slávy", potom naň v onú daždivú sobotu vystupuje aj Santana.

Nedeľa pokračuje v nasadenom rockovom duchu (The Band, Joe Cocker, Ten Years After, CSN&Y, Johnny Winter). Alvin Lee po historickej variácii na tradicionál Going Home dostáva z publika obrovskú tekvicu. Ktovie, čo v nej naozaj je: aby sa na drogy neprišlo pri náhodných poriadkových kontrolách, vstrekuje sa LSD aj do melónov. "Odteraz už nikto z nás nebude nikdy sám!" vykrikuje ponad polmiliónový zástup Joe Cocker. Jeho prednes Eyreho úprava With A Little Help From My Friends od Beatles vchádza do dejín práve vďaka Woodstocku: ako cover, ktorý prevýšil aj zdanlivo neprekonateľný originál. Jimi Hendrix dostáva ako jediný z účinkujúcich dvojnásobný honorár - 32 000 dolárov (za jedno z predošlých vystúpení v Kalifornii dostal údajne až 150 000), ale zato ako jedna z mála hviezd festivalu sa nedištancuje od davu a motá sa niekoľko hodín medzi stánkami za pódiom.

Zdravotná sestra Mary Sandersonová ho dokonca pristihuje, ako si v jej ošetrovni líha na poľné ležadlo. Necháva ho zdriemnuť. Podmienkou Hendrixovho manažéra je, že po Jimim sa už z pódia nesmie ozvať ani tón. Tak sa napokon aj stane. Začiatok jedného z vrcholných umeleckých výkonov storočia má presný dátum 18. augusta 1969, pondelok o deviatej hodine predpoludním. Okolo obeda je už po všetkom. Mladým ľuďom, ktorých tie 4 dni zmenili na celý zvyšok života, ešte veľmi dlho v ušiach doznieva Hendrixovo gitarové Star Spangled Banner.
Zmysel "Woodstockej umeleckej a hudobnej púte" sa tak naplnil. "Festival mieru, lásky a hudby" stál naozaj za to. Nielen Roberstovi, Rosenmanovi, Kornfeldovi a Langovi (a napokon všetkým ostatným, ktorí sa aktívne zapojili - počnúc obchodníkom so zvukovou aparatúrou Allanom Markoffom až po spisovateľa Kena Keseyho, autora Preletu nad kukučím hniezdom), ale aj pol miliónu mladých ľudí, ktorí boli pri tom, a ďalším desiatkam miliónov ľudí, ktorí sú pri tom dodnes: prostredníctvom kultúry, ktorú táto hudba a táto doba zanechala budúcim pokoleniam. Výstižne o tom v časopise Rolling Stone píše sanfranciský vydavateľ a "ideológ" kvetinového hnutia hippies - Allen Cohen: "Medzi hippies prevládal pocit, že sú aktérmi úsvitu Nového veku. Éry, ktorej militantný duch, podporujúci v západnej civilizácii túžbu po ovládnutí a potenciálnom zničení všetkého tvorstva, bude rozpustený v posvätnej transcendencii. Našimi hrdinami boli Maháthmá Ghándí a Martin Luther King. Hľadali sme inšpiráciu a návod pre duchovnú prax v odkaze ázijského mysticizmu a metafyziky. Prekonali sme nezmerné oceány a hranice času a obrátili sme sa k predkresťanským mytológiám amerických Indiánov, Egypta, alebo k okultným a pohanským filozofiám Európy. Študovali sme náuky budhistických a indických guruov, domorodých šamanov, čarodejníc a jogínov. Opustili sme aristotelovský a kresťanský dualizmus a akceptovali sme štvorprvkovú logiku védantskej filozofie. Študovali sme upanišády, Tao Te-ťing, knihy o zen-budhizme z pera Allana Wattsa, vízie Čierneho losa a romány Hermana Hesseho... Vek súcítenia, zrodený v 60-tych rokoch, potlačený v rokoch 80-tych a pribitý na kríž v rokoch 90-tych, je už pripravený znova sa rozvinúť v prvej línii americkej kultúry. Otvorte dvere! Prichádza budúcnosť!"

Pred niekoľkými rokmi zastavilo pri benzínovej pumpe v Betheli auto. Majiteľ Ken Van Loan vyšiel von. "Boli ste tu aj vtedy, za čias festivalu?" spýtal sa neznámy, asi 50-ročný chlap. "Aj ja som sa vtedy zúčastnil na festivale... A dlhujem vám za štvrtku benzínu!" Neznámy muž zaplatil a odišiel. "To bol posledný nezaplatený účet z Woodstocku," poznamenal si len tak, sám pre seba Van Loan a vrátil sa k svojej práci.