Autor sa ďalej vyjadruje k používaniu výrazu „zrýchlený rytmus“. Ak človek spieva niečo dvakrát rýchlejšie, mení sa len tempo, ale rytmus ostáva rovnaký. Čo sa týka času ako takého, vieme, že nám plynie rôzne a to podľa vnútorných dispozícií subjektu i zážitkov, ktoré zasahujú naše vedomie – napríklad čas tesne pred interpretačným výkonom vnímame veľmi intenzívne, uvedomujúc si každú sekundu. Zato čas, ktorý strávime na pódiu ubehne podstatne rýchlejšie. Každá kategória či už nuda, očakávanie, radosť, bolesť určuje zvláštny psychologický proces a špecifické tempo, pričom čas plynie stále rovnako. Tak sa dostávame k rozdeleniu času na normálny, podľa Stravinského ontologický čas a na psychologický čas. Keď tento princíp prenesieme do hudobnej terminológie, dochádza k rozdeleniu hudby na dva druhy – prvý sa vyvíja paralelne s ontologickým časom a druhý ho buď predbieha, alebo mu vzdoruje. Práve tento druhý typ kvôli svojej nestabilnosti a rozmanitosti je podľa Stravinského najlepšie schopný vyjadriť emotívne impulzy autora.

4, O niektorých hudobných pojmoch

V poslednej časti druhej prednášky sa autor vyjadruje v krátkosti k niektorým základným hudobným pojmom – stupnica, interval atď. . Obšírnejšie hovorí k problematike konsonancie a disonancie. Vieme, že v minulosti sa kládol veľký dôraz na rozlišovanie týchto dvoch pojmov. Disonancia sa chápala ako interval, alebo zvukový komplex nevyhovujúci, či neuspokojujúci naše ucho a predpokladalo sa jej rozvedenie do dokonalej konsonancie (ako záruky bezpečia). V období baroka sa disonancie mohli používať len na ľahkých dobách, výnimočne na ťažkých dobách ale len ako prieťažné tóny. Postupom času ale disonancia nadobudla na samostatnosti a prestalo sa pociťovať jej nutné rozvedenie do konsonancie. Keď hovoríme o rozvádzaní a smerovaní disonancie do konsonancie, vieme, že tonálne funkčný systém predpokladá existenciu určitých pólov príťažlivosti – takzvaných tonálnych centier, teda tónov alebo akordov na prvom stupni. Tieto pôsobia ako magnety a priťahujú k sebe všetky ostatné akordy na iných stupňoch. Vzďaľovanie a približovanie, alebo vzopätie a následné spočinutie určuje vlastne dýchanie hudby. Postupom času, čoraz častejším používaním nonových paralelizmov nerozvedených disonancií, ale hlavne neustálym chromatizovaním dochádza k narušeniu a nakoniec k úplnému rozbitiu tonálneho systému. Vytvoril sa tak priestor pre vznik nových systémov – dodekafónia, atonalita...

Všetky zmeny systému ale prežila melódia, ktorá mala svoje vyhranené miesto, či už v modálnom alebo tonálnom systéme. Hovoríme o najvyššom hlase v polyfónii, na rozdiel od kantilény bez sprievodu, ktorú nazývame monódia. Podľa Stravinského je schopnosť vytvoriť melódiu dar, z ktorého dostal niekto ako sa hovorí „do vienka“ viac a niekto menej. Kým Bellini vedel vytvoriť melódiu bez toho, aby sa namáhal, Beethoven strávil celý život úpenlivým prosíkaním o tento dar. Napriek tomu odovzdal svetu bohatstvá, za ktoré vďačíme čiastočne spomenutému nedostatku melodického talentu. V závere prednášky Stravinskij hovorí o hudobných formách. Rozlišujeme inštrumentálne a vokálne hudobné formy. Z inštrumentálnych je najvyspelejšou formou symfónia – kompozícia zložená z viacerých častí, pričom prvá časť – sonátové allegro (sonátová forma), dáva celému dielu jeho symfonický charakter. Na spomínanej sonátovej forme je vystavaná celá inštrumentálna hudba. Čo sa týka vokálnej hudby, v minulosti ju pestovala hlavne cirkev. Vývoj vokálnej polyfónie sa na dlhý čas zastavil a tak sa rola zborových telies zredukovala na prezentáciu diel minulosti. Spev bol čoraz viazanejší so slovom a začal sa jeho úpadok. Stravinskij vyslovuje názor: „ak sa poslaním spevu stáva vyjadriť zmysel reči, opúšťa hudobnú oblasť a nemá s ňou už nič spoločné“

Záver

Igor Stravinskij nás počas čítania tejto prednášky prevedie svetom hudby ako takej a zároveň nám v krátkosti prierez vývoja hudobného myslenia a tonálne funkčného systému.