O fenoméne hudby

Celú prednášku Igora Stravinského O fenoméne hudby som zhrnul do štyroch krátkych kapitol, podľa oblastí, alebo tém, ku ktorým sa autor v jej priebehu vyjadruje nasledovne:

1, Kedy sa vlastne hudba stáva hudbou?
2, Hudobné umenie vo vzťahu k minulosti
3, Hudba ako chronometrické umenie
4, O niektorých hudobných pojmoch


1, Kedy sa vlastne hudba stáva hudbou

Častokrát sa človek započúva do spevu vtákov, zurčania potoka, alebo šumu lístia. Neraz to v nás evokuje predstavu hudby. Je to skutočná hudba? Stravinskij vyslovuje názor, že „na to, aby sme naplnili isté prísľuby hudby a stali sa plnohodnotným umením je potrebný človek, ktorý citlivo vníma tieto hlasy prírody a je schopný tieto veci usporiadať. Až v rukách človeka, teda vedomou ľudskou činnosťou sa to, čo sa ešte nepokladá za hudbu, stane hudbou.“ Myslím, že toto pravidlo platí aj pre ostatné druhy umenia. Neraz sa nám ponúkajú nádherné obrazy prírody, ale až maliarovou rukou a prenesením tohto obrazu na plátno sa zrodí skutočné umelecké dielo. Jestvujú teda elementárne zvukové jednotky, napríklad spomínaný vtáčí spev. Táto matéria hudby v surovom stave sa stáva predpokladom pre prácu tvoriaceho ducha. Základom každej činnosti je ale chuť, ktorá nás poháňa vpred. V umení konkrétne nás ženie v ústrety vzniku nového umeleckého diela.

2, Hudobné umenie vo vzťahu k minulosti

Igor Stravinskij si kladie otázku čo je vlastne umenie? Hovorí, že je to spôsob, ako tvoriť dielo podľa istých metód získaných buď učením, alebo vynachádzaním. A metódy sú jasne a presne stanovené postupy, zabezpečujúce správnosť nášho výkonu. Umenie a jeho vzťah k minulosti môžeme prirovnať k bežnému pohľadu na veci. Najlepšie vnímame veci najbližšie k nám. Čím sú od nás vzdialenejšie, tým sú ťažšie vnímateľné, dokonca vidíme len niektoré a tie najvzdialenejšie nevidíme vôbec. Môžeme si ich len predstaviť. A takto je to aj v hudbe a jej vzťahu k histórii. Stravinskij si kladie otázky, či je správne utiekať sa k histórii, ba prehistórii, či nemíňame cieľ a chceme uchopiť neuchopiteľné? Ako môžeme dať zmysel veciam, ktoré sme nezažili? Ak by sme išli na tieto veci jedine ľudským rozumom, nikam by sme sa nedostali. Správnejšiu cestu nájdeme prostredníctvom nášho inštinktu. Ten je neomylný. Podobne ako si v našej mysli vytvárame predstavy o veciach, ktoré nevidíme kvôli ich veľkej vzdialenosti od nás, alebo vidíme len niečo z nich, tak aj v hudobnom umení sa môžeme len domnievať o jeho histórii, respektíve prehistórii. Neraz si však tieto „prázdne“ miesta v našej mysli vypĺňame vopred vytvorenými teóriami, napríklad ľudia sa v otázkach vzniku človeka odvolávajú na Darwinovu teóriu, ktorá v evolúcii živočíšnych druhov kladie opicu pred človeka. Čo teda môžeme povedať o starej hudbe? Stačí nahliadnuť len pár storočí dozadu a už tu dochádza k rôznym polemikám – napríklad problém jednoznačného nástrojového obsadenia vtedajších diel, často sa môžeme len domnievať, pre ktorý nástroj je daný part napísaný. Podľa Igora Stravinského „každý historický fakt, či už blízky alebo vzdialený, môže byť použitý ako podnet, ktorý dáva do pohybu tvorivý schopnosť, ale nikdy nie ako pojem, ktorý by mohol objasniť ťažkosti. Vybudovať čosi môžeme vybudovať iba na tom čo je bezprostredné, pretože všetko to, čo sa nepoužíva, nám nemôže priamo poslúžiť. Podľa toho je márne ísť za istý bod a siahať po faktoch, ktoré nám neumožnia lepšie uvažovať o hudbe.

3, Hudba ako chronometrické umenie

Igor Stravinskij tvrdí, že fenomén hudby nie je ničím iným, ako fenoménom špekulácie, pretože v základe každej hudobnej tvorby je skúmanie. Vieme, že hudba prebieha v určitom čase, vyžaduje si pozornosť pamäti, keďže každé hudobné dielo sa nám odkrýva postupne a celok môžeme posúdiť až na koniec. Protipólom je maliarstvo. Ktoré sa nám predstavuje v priestore, kde najprv vidíme celok a až postupne sa nám odkrývajú jeho detaily. Výtvarné umenie je teda priestorovým umením, pokiaľ hudobné umenie je umením časovým, čiže chronometrickým umením. Zákony riadiace zvukový pohyb vyžadujú prítomnosť istej merateľnej a konštantnej hodnoty, nimi sú metrum a rytmus. Pod slovom metrum rozumieme rozdelenie hudobnej jednotky – taktu na niekoľko rovnakých častíc a rytmus určuje, ako budú tieto častice zoskupené do určitého taktu. Často dochádza ku konfliktu týchto dvoch hodnôt. Ako príklad uvádza Stravinskij hlavne u sólistov v džezovej hudbe známe akcentovanie nepravidelných dôb, ale aj tak sa naše uši nevedia odtrhnúť od pravidelného pulzovania metra, napríklad bicích nástrojov. Týmto sa nám objasňujú aj hierarchické vzťahy týchto dvoch hodnôt.
Autor sa ďalej vyjadruje k používaniu výrazu „zrýchlený rytmus“. Ak človek spieva niečo dvakrát rýchlejšie, mení sa len tempo, ale rytmus ostáva rovnaký. Čo sa týka času ako takého, vieme, že nám plynie rôzne a to podľa vnútorných dispozícií subjektu i zážitkov, ktoré zasahujú naše vedomie – napríklad čas tesne pred interpretačným výkonom vnímame veľmi intenzívne, uvedomujúc si každú sekundu. Zato čas, ktorý strávime na pódiu ubehne podstatne rýchlejšie. Každá kategória či už nuda, očakávanie, radosť, bolesť určuje zvláštny psychologický proces a špecifické tempo, pričom čas plynie stále rovnako. Tak sa dostávame k rozdeleniu času na normálny, podľa Stravinského ontologický čas a na psychologický čas. Keď tento princíp prenesieme do hudobnej terminológie, dochádza k rozdeleniu hudby na dva druhy – prvý sa vyvíja paralelne s ontologickým časom a druhý ho buď predbieha, alebo mu vzdoruje. Práve tento druhý typ kvôli svojej nestabilnosti a rozmanitosti je podľa Stravinského najlepšie schopný vyjadriť emotívne impulzy autora.

4, O niektorých hudobných pojmoch

V poslednej časti druhej prednášky sa autor vyjadruje v krátkosti k niektorým základným hudobným pojmom – stupnica, interval atď. . Obšírnejšie hovorí k problematike konsonancie a disonancie. Vieme, že v minulosti sa kládol veľký dôraz na rozlišovanie týchto dvoch pojmov. Disonancia sa chápala ako interval, alebo zvukový komplex nevyhovujúci, či neuspokojujúci naše ucho a predpokladalo sa jej rozvedenie do dokonalej konsonancie (ako záruky bezpečia). V období baroka sa disonancie mohli používať len na ľahkých dobách, výnimočne na ťažkých dobách ale len ako prieťažné tóny. Postupom času ale disonancia nadobudla na samostatnosti a prestalo sa pociťovať jej nutné rozvedenie do konsonancie. Keď hovoríme o rozvádzaní a smerovaní disonancie do konsonancie, vieme, že tonálne funkčný systém predpokladá existenciu určitých pólov príťažlivosti – takzvaných tonálnych centier, teda tónov alebo akordov na prvom stupni. Tieto pôsobia ako magnety a priťahujú k sebe všetky ostatné akordy na iných stupňoch. Vzďaľovanie a približovanie, alebo vzopätie a následné spočinutie určuje vlastne dýchanie hudby. Postupom času, čoraz častejším používaním nonových paralelizmov nerozvedených disonancií, ale hlavne neustálym chromatizovaním dochádza k narušeniu a nakoniec k úplnému rozbitiu tonálneho systému. Vytvoril sa tak priestor pre vznik nových systémov – dodekafónia, atonalita...

Všetky zmeny systému ale prežila melódia, ktorá mala svoje vyhranené miesto, či už v modálnom alebo tonálnom systéme. Hovoríme o najvyššom hlase v polyfónii, na rozdiel od kantilény bez sprievodu, ktorú nazývame monódia. Podľa Stravinského je schopnosť vytvoriť melódiu dar, z ktorého dostal niekto ako sa hovorí „do vienka“ viac a niekto menej. Kým Bellini vedel vytvoriť melódiu bez toho, aby sa namáhal, Beethoven strávil celý život úpenlivým prosíkaním o tento dar. Napriek tomu odovzdal svetu bohatstvá, za ktoré vďačíme čiastočne spomenutému nedostatku melodického talentu. V závere prednášky Stravinskij hovorí o hudobných formách. Rozlišujeme inštrumentálne a vokálne hudobné formy. Z inštrumentálnych je najvyspelejšou formou symfónia – kompozícia zložená z viacerých častí, pričom prvá časť – sonátové allegro (sonátová forma), dáva celému dielu jeho symfonický charakter. Na spomínanej sonátovej forme je vystavaná celá inštrumentálna hudba. Čo sa týka vokálnej hudby, v minulosti ju pestovala hlavne cirkev. Vývoj vokálnej polyfónie sa na dlhý čas zastavil a tak sa rola zborových telies zredukovala na prezentáciu diel minulosti. Spev bol čoraz viazanejší so slovom a začal sa jeho úpadok. Stravinskij vyslovuje názor: „ak sa poslaním spevu stáva vyjadriť zmysel reči, opúšťa hudobnú oblasť a nemá s ňou už nič spoločné“

Záver

Igor Stravinskij nás počas čítania tejto prednášky prevedie svetom hudby ako takej a zároveň nám v krátkosti prierez vývoja hudobného myslenia a tonálne funkčného systému.