(nar.1973, Belehrad)

V rokoch 1992 - 1995 študoval hru na kontrabase na bratislavskom Konzervatóriu, kde taktiež od roku 1994 študoval kompozíciu u Juraja Tandlera. V rokoch 1998 – 2003 pokračoval na Vysokej Škole Múzických Umení kompozíciou u Vladimíra Bokesa. Od roku 2003 je poslucháčom doktorandského štúdia taktiež u Vladimíra Bokesa.
Je spoluzakladeľom Združenia mladých skladateľov „SOOZVUK“.

Kompozičné črty hudobného jazyka – tvorba s využitím akordeónu

V jeho tvorbe sa veľmi často stretávame s dlhými, jednoliatymi plochami, ktoré častokrát tvoria základ celej skladby. Jemne narába s novými a nezvyčajnými vzťahmi medzi jednotlivými nástrojmi, v ktorých ako keby sa „prelievali masy tónov“, čím vytvára široké spektrum farieb vznikajúce ich súhrou. Má tiež isté skúsenosti aj s elektroakustickou tvorbou, ktorej sa venoval predovšetkým v rokoch 2000 a 2001, kedy vznikli skladby Trpezlivé Svrbenie, Punk-tualizmus a Welcome in 3 parts. Kladie si otázky súvisiace s hudobným materiálom, ktoré ako hovorí, považuje za výzvy. Ako napríklad v skladbe Tetrapophonic z roku 2005 pre flautu, fagot, lesný roh, akordeón, klavír, 2 husle a violončelo. Už niekoľko rokov pred jej vznikom sa zaoberal otázkou možnosti vytvorenia skladby len pomocou štyroch rôznych tónov. Práve tieto štyri tóny by podľa neho poslucháč nemal vnímať samostatne, ale spolu s nimi aj „zvuk a ticho v dokonalej harmónii.“ Milakovićovi sa to aj napriek prísnym pravidlám a napriek veľmi úzkemu tónovému priestoru podarilo, pričom poslucháčovi tieto parametre zámerne neodokryl. S inou ideou vzniklo dielo Losing My Religion z roku 2002. „Ide o generovanú hudbu, hľadanie možných rytmických a tónových kombinácií, ktoré stále existujú v nejakom priestore, len ich treba objaviť a použiť.“ Tu sa zameral na farebné možnosti šiestich nástrojov (akordeón, klarinet, flauta, husle, viola, violončelo). Ich rôznymi kombináciami, využívajúc rôzne alikvotné tóny, priniesol nové zvukové možnosti nástroja, ktorý síce neexistuje, ale vzniká súhrou rôznych farebných plôch, ktoré sú schopné jednotlivé nástroje vytvoriť. V skladbe Intro z roku 2001 pre husle, violu, violončelo a akordeón taktiež hľadá farebné možnosti, a to rôznou kombináciou týchto nástrojov. Milaković zaujatý predovšetkým súborovou hrou, napísal iba jednu skladbu pre sólový nástroj. Je to skladba Ground pre akordeón z roku 2002. V roku 2006 k nej pridal elektroniku, no môže byť naďalej uvádzaná aj ako sólová skladba. Práve toto dielo som sa rozhodla priblížiť, a to predovšetkým pre Milakovićov osobitý hudobný jazyk, ktorý podčiarkuje využitie elektroniky ako ďalšieho príznačného prvku jeho tvorby.

Ground pre akordeón a elektroniku

Tak ako väčšina jeho kompozícií, aj Ground sa vyznačuje dlhými plochami tónov, ktoré rôznym spôsobom obmieňania prinášajú bohatú zvukovú farebnosť. Milaković chápe akordeón ako nástroj s možnosťou nepretržitého toku zvuku, čo mu umožnilo vytvoriť skladbu bez akéhokoľvek prerušenia, či zastavenia. Isté obmedzenie – mechové obraty – nepovažuje za rušivé, no zároveň dodáva, že interpretačne náročným je práve udržanie a nenarušenie tohto plynutia zvuku výrazným, či „počuteľným“ momentom zmeny pohybu mechu.

V tomto diele je farebnosť akordeónu dosiahnutá istou hrou s tónmi, ktorými autor sleduje logické usporiadanie celku. Základom je princíp kvintového a kvartového kruhu, ktorý v priebehu celej skladby vystupuje do popredia. Moment, z ktorého Milaković vychádzal na začiatku skladby sú tóny C - dur, ktoré postupne zamieňa pridávaním krížikov na princípe kvintového kruhu. Na začiatku sme chvíľu akoby in C, neskôr in G (zmenou tónu f na fis), potom in D (c na cis), a postupnými zmenami in A, in E, in H, in Fis. Tóny Fis - dur sú enharmonickou zámenou zmenené na tóny Ges – dur, ktorými autor pokračuje rovnakým plynulým spôsobom, a to in Ges, in Des, in As, až znovu po in C. Tento farebný oblúk založený na kvintovom kruhu je v skladbe uvedený dvakrát za sebou, ako aj oblúk, založený na princípe kvartového kruhu so zmenami tónov avšak v kvartovom poradí - (tóny in C, in F, in B, in Es...in Ges – in Fis, in H...in C). Priebeh týchto štyroch pasáží spracovaných podobným spôsobom má rozdielne trvanie. Najdlhší je prvý oblúk (81 taktov), no po ňom sú už značne kratšie – druhý (11 taktov), tretí (17 taktov), štvrtý (42 taktov). Plynulý, klesajúci pohyb hlasov je evidentný v celom priebehu skladby, a to prechod od najvyšších tónov na začiatku, k najnižším na konci. Tieto postupne klesajúce tóny majú stále meniacu sa dĺžku, čím sú vytvárané plochy, niekedy viac „v pohybe“, inokedy menej. Dynamika tvorí jeden veľký oblúk v rámci celej skladby od piana po forte, ktoré je približne v polovici a späť sa vracia k pianu.

Priebeh skladby poslucháč nevníma ako pohyb v kvintovom, alebo v kvartovom kruhu. Vníma farby vznikajúce postupnými zmenami tónov, tak ako aj v ostatných jeho skladbách. Milaković k tejto podobe skladby pridal elektroniku, pričom ponechal pôvodnú akordeónovú verziu.