Tak, ako väčšina Milakovićových kompozícií, aj Ground sa vyznačuje plochami držaných tónov, ktoré rôznym spôsobom obmieňania prinášajú bohatú zvukovú farebnosť. Milaković chápe akordeón ako nástroj s možnosťou nepretržitého toku zvuku, čo mu umožnilo vytvoriť skladbu bez akéhokoľvek prerušenia, či zastavenia. Isté obmedzenie – mechové obraty – nepovažuje za rušivé, no zároveň dodáva, že interpretačne náročným je práve udržanie a nenarušenie tohto plynutia zvuku výrazným, či „počuteľným“ momentom zmeny pohybu mechu.

V tomto diele je farebnosť zvuku akordeónu dosiahnutá postupnými, no zároveň logickými zmenami jednotlivých tónov. Základom je princíp kvintového a kvartového kruhu, ktorý v priebehu celej skladby vystupuje do popredia. Moment, z ktorého Milaković vychádzal na začiatku skladby sú tóny tóniny C – dur, ktoré postupne chromaticky zamieňa pridávaním posuviek na princípe kvintového kruhu.

Na začiatku sme chvíľu akoby in C, neskôr in G (zmenou tónu f na fis), potom in D (c na cis), a postupnými zmenami in A, in E, in H, in Fis. Tóny Fis - dur sú enharmonickou zámenou zmenené na tóny Ges – dur, ktorými autor pokračuje rovnakým plynulým spôsobom, a to in Ges, in Des, in As, až znovu po in C.

Tento farebný úsek založený na kvintovom kruhu je v skladbe uvedený dvakrát za sebou, ako aj úsek založený na princípe kvartového kruhu so zmenami tónov avšak v kvartovom poradí - (tóny in C, in F, in B, in Es...in Ges – in Fis, in H...in C). Druhé uvedenie úseku v tomto kvartovom poradí prináša dve zmeny, enharmonicky sú zmenené už tóny tóniny Des dur na Cis dur, a tiež ukončenie úseku tónmi tóniny A dur, keďže doteraz bol návrat vždy ku tónom C dur. Priebeh týchto štyroch úsekov spracovaných podobným spôsobom má rozdielne trvanie. Najdlhší je prvý (81 taktov), no po ňom sú už značne kratšie – druhý (11 taktov), tretí (17 taktov), štvrtý (42 taktov). Plynulý, klesajúci pohyb hlasov je evidentný v celom priebehu skladby, a to prechod od najvyšších tónov na začiatku, k najnižším na konci.

Tieto postupne klesajúce tóny majú stále meniacu sa dĺžku, čím sú vytvárané plochy, niekedy viac „v pohybe“, inokedy menej. Dynamika tvorí jeden veľký oblúk v rámci celej skladby od piana po forte, ktoré je približne v polovici s následným návratom k pianu.

Milaković k tejto podobe pridal elektroniku, pričom ponechal pôvodnú akordeónovú verziu. Priebeh skladby poslucháč nevníma ako pohyb v kvintovom, alebo v kvartovom kruhu. Vníma farby vznikajúce postupnými zmenami tónov, doplnené jemnými elektronickými zvukmi, ktoré tvoria pevnú súčasť tejto skladby.

Elektronickou hudbou ako vedou sa autor začal zaoberať v roku 2006. Svoje nové znalosti a poznatky chcel vyskúšať aj v praxi a to pridaním „druhého“ hlasu k sólovej skladbe. Keďže jediná sólová skladba, ktorú napísal je Ground pre akordeón, pridal elektronickú podobu práve k tomuto dielu. Ako už bolo spomenuté, Ground je skladba s meditatívnou náladou a pomerne hustou hlasovou štruktúrou. Aj kvôli tomuto faktu sa rozhodol pridať „nepočuteľnú“ elektroniku, ktorá sa bude zaoberať iba detailmi zvuku. „Zistil som, že zvuk akordeónu sa dá ľahko a kvalitne imitovať v počítači. To znamená, že len s pomocou sínusových oscilátorov sa dá vytvoriť jeho syntetická verzia, ktorá znie veľmi verne. Počítač, ktorý pridával nové (sínusové) alikvoty, vytváral nové súzvuky. Časom sa jednuduché sínusové zvuky menili na niečo iné. Vrcholilo to syntetickými glissandami smerom nadol, keďže základom je interaktívna reakcia na každé hudobné gesto interpreta – klesajúci pohyb hlasov – klesajúce glissandá.“ Každej zmene, či už dynamickej alebo tempovej, adekvátne zodpovedá aj reakcia počítača. Keby interpret z nejakého dôvodu prerušil skladbu, zastavený by bol aj počítač. Počítač tak chápe istým spôsobom ako „predĺženú ruku“ interpreta.

Podľa Milakovića má práve táto interaktivita veľkú budúcnosť.