Štyri konštrukčné prvky zvukovej tvorivej vôle, ktoré C.A.Martienssen opisuje v prvej časti knihy Metodika individuálneho vyučovania klavírnej hry, sa ďalej delia na dve časti. Prvá obsahuje vôľu k tvoreniu tónu, vôľu po línii a rytmickú vôľu. Je to súčasne stavebný materiál hudobného procesu. V tejto časti knihy ich autor nazýva konštrukčnými psychickými predpokladmi. Druhá časť – vôľa k forme – z nich potom vystavia kostru stavby, ktorú ešte dokončuje stvárňujúca vôľa.

Tri konštrukčné psychické predpoklady (vôľa k vytvoreniu tónu, vôľa po línii a rytmická vôľa ) sú vlastné každému človeku, no vždy v inej forme, vo veľkej miere závislej na dedičnosti a  vplyve okolitého prostredia.

Od prvej hodiny žiaka – dieťaťa, až po najkomplikovanejšie štúdiá virtuóza je dôležité, aby ťažiskom vyučovania klavírnej hry bolo vytváranie tónu. Vôľa k vytváraniu krásneho tónu tvorí základnú bunku akéhokoľvek ďalšieho rastu klavírneho majstrovstva v jeho prirodzenom tvare. Je to základná sila, spájajúca duši vrodený ideál krásy so sluchom a stavom telesnej pohotovosti v jednotu zvukovej tvorivej vôle. Každý človek môže na klavíri vytvoriť svoj vlastný krásny tón pomocou individuálnej, iba jemu zodpovedajúcej telesnej forme pohybu. Vlastný život hudby však nevzniká iba jednoduchým priraďovaním tónov, ale smerovaním jedného tónu k druhému a následne zo smerovania všetkých tónov k jednote, ku krásnej línii. Interpretovo citové prežitie vzťahov napätia medzi jednotlivými tónmi je základnou tvorivou silou pri jej vytváraní.

Koncentrácia pozornosti na jednotlivý tón, rovnako ako koncentrácia na výstavbu línií musí určovať pedagogické postupy od počiatočných hodín so žiakom až po štádium virtuozity, dokonca aj pri vypracovávaní tzv. "čistej techniky“. Podobne ako pri vytváraní tónu, aj tu vzniká nemenej dôležitá požiadavka vytvoriť individuálne najlepšiu formu telesného klaviristického pohybového prejavu. Pedagogické úsilie musí už od začiatku vychádzať z dôležitosti vypracovania návykov vedenia melodickej línie na klavíri. Jedinečná úloha spočíva v naučení interpreta viesť a vyspievať v súčasnom lineárnom pohybe nielen jeden, ale väčšinou tri, štyri alebo i viac hlasov.

Podľa Martienssena pri vyučovaní klavírnej hry nie je vôbec nevyhnutné venovať špeciálnu pozornosť vývoju harmonického cítenia. Je síce dôležité, žiakovi priebežne poukazovať na charakteristické javy harmonického diania (tieto väzby majú veľmi dôležitú úlohu pri zapamätávaní), ale postup musí vždy prebiehať tak, aby harmonické väzby vyplývali pre žiaka zákonite z vývojových tendencií jednotlivých hlasov. Lineárny princíp musí byť pre tvorivú klavírnu hru nevyhnutne nadradený. Harmonická sféra sa v tomto prípade stáva sekundárnou.

Tretím základným prvkom tvorivosti pri klavíri je rytmus. Podľa Martienssenových slov sa v žiakovi vyvíja prirodzený pocit elementárnosti rytmu väčšinou sám, telo pociťuje rytmický pohyb prirodzene. Svoje tvrdenie však podmieňuje vytváraním techniky individuálne priaznivým spôsobom v súvislosti s tvorením tónu a línie. Pri výstavbe umeleckého diela nie je vždy jednoduché zosúladiť požiadavky rytmickej vôle s požiadavkami vôle po línii. Preto pre svojich žiakov používal heslo: "Na začiatku bol rytmus, cieľom nech je línia!“

Trojitosť vyššie uvedených psychických formotvorných síl zvukovej tvorivej vôle zodpovedá aj trojitosti základných technických klaviristických návykov a vytvára spoločnú harmóniu duše a tela.

Pri samotnej hre na klavíri klavirista využíva päť okruhov telesného aparátu – okruh oblasti bedier, ramenného pletenca, okruhy oblasti lakťa, zápästia a prstov. Týchto päť okruhov však môžeme pokojne zredukovať na tri, pretože oblasť bedier a zápästný okruh sa pri hre podieľajú na každom druhu techniky. Hra skutočného majstra klaviristu naplno ovláda a dokonale využíva všetky tri okruhy, i keď je pravdou, že u každého interpreta niektorý okruh dominuje nad ostatnými. Rozmanitosť klaviristického umenia vytvárajú práve kombinácie troch už spomínaných duševných a telesných schopností. Nevedomosť tejto skutočnosti viedlo v minulosti ku zmätku v pedagogike. Problémom bolo preferovanie a preceňovanie jednej a podceňovanie ostatných pohybových sfér. Preceňovaním sa tak ostatné sféry vychovávali iba povrchne, následkom čoho sa časti hracieho aparátu rodila stiahnutosť a kŕčovitosť. Základom Martienssenovej metodiky je výchova každého najmenšieho článku, každá z troch pohybových sfér musí neustále vychádzať z celistvosti hracieho aparátu a rovnako aj z celistvosti všetkých psychických síl. Rozmanité pohybové sféry techniky možno zosúladiť s celkom určitými skupinami pocitov, vďaka ktorým sa automaticky správne rieši pohybový proces.