Tri základné pocity klasickej (statickej) techniky

Okruhom prstovej sféry, ako najmenším okruhom klaviristickej techniky, sa v minulosti klavírna pedagogika zaoberala ako prvým. V tejto sfére vzniká zároveň najväčšie nebezpečenstvo v tom, že sa namiesto školenia celistvosti, bude vychovávať iba jedna jej časť. To samozrejme vedie opäť ku kŕčovitosti, neprirodzenosti a nadmernému zaťažovaniu jednej časti hracieho aparátu. Tomuto javu však možno čeliť poznaním pohybových pocitov dominujúcich v tejto technike a to iba u klaviristu, ktorý bol a je vedený technicky všestranne.

Vládnuci pocit klasickej techniky je úplná presnosť prsta, ktorého pohyb sa vytvára zo záprstného kĺbu. Ten musí prebiehať bez akéhokoľvek nárazového, kruhového, alebo vedľajšieho prejavu, pričom ruka musí byť neustále voľná a visiaca zo samotného záprstného kĺbu. Cieľom klasického prstového školenia nesmie byť nikdy výchova atleticky vyvinutého tlakového svalstva. Sila prstu je v jeho rýchlosti a preto by malo byť cieľom tohto prstového výcviku stupňovanie rýchlosti prstového švihu až po najvyššiu možnú mieru.

Prvým pomocným (vedľajším) pocitom je pocit prsta pri hre vychádzajúceho z pocitu celistvosti ruky, aby nevznikalo riziko zvukovo suchej hry bez intenzity v línii a v rytme. Dobrým pomocníkom je pre žiaka spätná sluchová kontrola. Fyziologickým prostriedkom, ktorý Martienssen odporúča dodržiavať, je hra, pri ktorej má byť zápästie v horizontálnej rovine stále pohyblivé tak, aby každý prst mohol hrať vždy v takej polohe ruky, ktorá je preň najvýhodnejšia. Nie vždy je však možné premiestňovať zápästie pre každý prst osobitne (napríklad v trilkoch alebo lomených oktávach). V takom prípade sa treba zameriavať na strednú polohu medzi týmito prstami.

Druhý vedľajší pocit je okamžité vypnutie prsta po údere. Je to veľmi dôležité preto, aby sa prsty pod pokračujúcim tlakom po údere neprepínali a spätne nesťahovali hrací aparát. Ako vynikajúci ochranný prostriedok proti prehnanej prstovej námahe je cvičenie v legate – prst zostane takmer ihneď po rýchlom švihu nadol celkom pasívny a vzápätí po vykonanom údere necháme ho bez akejkoľvek ďalšej aktivity zdvihnúť opäť klávesom nahor. Je potrebné, aby toto uvoľnenie nasledovalo až potom, keď prst dosiahne dno klávesu. V opačnom prípade sa hra zmení na nepevné, „povrchové“ hmatanie.

Klasickej prstovej technike sú dostupné všetky druhy artikulácie okrem spevného legata. Artikulačná stupnica siaha od molto legata, cez legato, ktoré nadobúda charakter ľahkého non legata, cez poco legato, leggiero, jeu perlé, leggierissimo až k non legatu, ktoré má už takmer charakter staccatta. Tým sa táto artikulačná stupnica uzatvára. Ku klasickej technike patrí okrem bočného prispôsobovania sa zápästia ešte ďalšia činnosť okruhu zápästia – čisto zápästné aktívne staccato. Pochopiteľne, v praktickej hre sa tento druh techniky spája takmer vždy s formami poduškovej, či ramennej techniky. I keď vysoká hodnota aktívneho cvičenia zápästného staccatta pre oslobodenie ruky je nepochybne dôležitá.

Pri štúdiu klasickej techniky sa na druhom mieste nachádza vôľa po línii. Vôľa k vytváraniu tónu je pri štúdiu klasickej techniky vyjadrená najslabšie. Odstrániť tento nedostatok je dôležitou úlohou cvičenia poduškovej techniky.