Tri základné pocity poduškovej (exstatickej) techniky

Zvyčajne sa táto technika označuje termínom váhová technika, niekedy i romantická. Martienssen ju podľa dominantného pocitu nazýva poduškovou technikou. Oproti klasickej technike sa základný pocit prsta prenáša do prstovej podušky a pocit styku podušky prsta s klávesom je potrebné zmeniť na centrálny, základný pocit. Najdôležitejším druhom artikulácie poduškovej techniky je prísne spájané, spevné legato (spievajúca poduška, technika spevnosti).

Prvý vedľajší pocit vychádza zo základného pocitu – váha celej ruky sa presúva z jednej podušky na druhú. Toto presúvanie sa uskutočňuje v dvoch formách. Prvá forma je založená na prispôsobovaní celistvosti ramena prostredníctvom vertikálnych a kruhových pohybov zápästia. Pre druhú formu sú charakteristické rotačné pohyby predlaktia okolo jeho pozdĺžnej osi – z lakťového kĺbu. Tieto formy, vzhľadom na pohyby, vytvárajú úplný protiklad ku klasickej technike, v ktorej sú akékoľvek vertikálne pohyby zápästia zakázané. Treba však podotknúť, že pohyby zápästia alebo iných častí ruky nie sú primárne. Zmiešanie klasickej a poduškovej techniky pri cvičení je absolútnou prekážkou na ceste k dosiahnutiu individuálne najvyššieho možného stupňa techniky. Je to základný poznatok Martienssenovej pedagogickej skúsenosti.

Druhý vedľajší pocit poduškovej techniky vychádza zo skutočnosti, že pohyby zápästia a predlaktia majú svoj prvý, relatívne pevný, oporný bod v lakťovom kĺbe. Prostredníctvom spevu podušky sa uvoľnená, ťažká ruka zomkne do jedného celku. Ak by sa pri tomto zomknutí lakťový kĺb pohol nabok, nahor alebo nadol, vyžiadalo by si to fixáciu celého ramena, čím by technika hry automaticky prešla do základného pocitu fixovanej ramennej techniky. Je samozrejmé, že tieto pohyby ovplyvnia aj oblasť ramena, a teda, že sa do hry do istej miery zapojí aj ramenný pletenec. I keď sa rameno podieľa pri hre na tomto druhu techniky, sledovanie jeho pohybov by nemalo stáť v centre pozornosti, pretože by to viedlo ku kŕču a strnulosti.

Základným druhom artikulácie poduškovej techniky je, ako som už spomínal, spevné, zvučné legato. Z neviazaných artikulácií je jej základnému pocitu najbližšie nosné portato, naproti tomu staccato je možné iba v kombinácii s dvoma ostatnými druhmi techniky. Predovšetkým kombinácie s klasickou technikou umožňujú nekonečné množstvo odtieňov.

Zvuková tvorivá vôľa sa pri cvičení poduškovej techniky nezameriava osobitne na vytváranie línie. Mäkká bohatá línia sa rozvíja takmer samočinne pri intenzívnom radení podušky k poduške, vôľa k rytmu sa bude prejavovať každopádne najťažšie. V tom spočíva značné nebezpečenstvo jednostranného školenia iba v poduškovej technike.

Tri základné pocity ramennej (expanzívnej) techniky

Táto technika umožňuje dosahovať v začiatkoch vyučovania najrýchlejšie pokroky. V praktickom vyučovaní však jej predčasné jednostranné použitie vedie väčšinou k takým ťažkým poškodeniam a stiahnutosti hracieho aparátu, že je potrebné vyvarovať sa jej jednostrannému používaniu.

Základný pocit ramennej techniky je podobný ako v poduškovej technike – hra od povrchu klávesov. Vzniká podobne – z vôle po spievaní podušky. Kým sa však v poduškovej technike váha relatívne uvoľnenej ruky opiera o podušku prostredníctvom prstových článkov a zápästie má možnosť uskutočňovať krivkové pohyby, v ramennej technike sú tieto mäkké a uvoľnené formy nepoužiteľné. Rameno tu tvorí od základného prstového článku až po plece uzavretú, ľahko fixovanú jednotu. Stlačením klávesu poduškou pôsobí tento tlak spätne, priamo nahor proti plecu. Ramenná technika je z troch základných technických zameraní umelecky najvšestrannejšia, zaujíma stredné postavenie medzi klasickou a poduškovou technikou. Dokáže spájať artikulácie predošlých dvoch techník.

Prvý vedľajší pocit je podobný prvému vedľajšiemu pocitu klasickej techniky. Ak sa nemá poškodiť a stiahnuť celok hracieho aparátu, treba zápästie neustále prispôsobovať akejsi imaginárnej, v lakti ohnutej osi, siahajúcej od prstových podušiek až po plece.

Druhý vedľajší pocit je blízky druhému vedľajšiemu pocitu poduškovej techniky, ibaže pri premiestňovaní váhy visiacej ruky od podušky k poduške je tu relatívne pevným bodom otáčania ramenný kĺb. Pre správnu formu ramennej techniky je typický lakeť odstávajúci ďalej od tela. Iba v takej polohe má možnosť zúčastňovať sa priebehu dvíhania a klesania celej ruky z ramenného kĺbu.

Expanzívnej technike sú dostupné všetky druhy artikulácie. K tomu pristupuje staccato hrané z ramenného kĺbu. Veľkú úlohu hrá fixácia pri bleskurýchlom bočnom prenášaní ruky pri skokoch. Martienssen tvrdí, že iba organizmus vychovaný vo fixovanej technike, môže dosiahnuť najväčšiu istotu v náročných skokoch. Čo sa týka otázky rytmickej vôle a vôle k vytváraniu tónu, ktoré sú v popredí v predchádzajúcich dvoch technikách, ramenná technika v tomto smere bezpochyby za nimi zaostáva, čo však neznamená, že nie je možné ich dosiahnuť.

Tri dôležité telesné pocity každej techniky

Pri každej z hore uvedených techník je ďalej dôležitý pocit voľnosti v bedrovom páse, správne dýchanie a pocit voľnosti hrtana. Pre klaviristu je starostlivosť o pohybovú pružnosť a silu napätia celého tela bezpodmienečným základom. Mal by sa vyhýbať všetkým cvičeniam, ktoré by robili jeho svaly ťažkými, teda takmer všetkým cvičeniam so závažím a na náradí. Fyzická aktivita, samozrejme, nie je vylúčená, ale treba zhodnotiť, do akej miery podporuje celkovú telesnú pružnosť a na strane druhej, do akej miery sa svaly stávajú ťažkými a hrubými.

Úloha, ktorá patrí fyziológii v každom vyučovaní klavírnej hry, je dosť dôležitá. Jej poznanie môže poskytnúť hľadajúcemu učiteľovi i žiakovi veľkú pomoc. Táto kniha môže byť pri tom praktickou pomôckou. Využitie fyziológie môže byť užitočné, ak ju nepovažujeme za východisko, ale iba za jeden z článkov procesu štúdia.

Iba ak je telo dostatočne cvičené a poddajné vo svojom napätí i uvoľnení a dokáže reagovať na duševné napätia a uvoľnenia, len potom vzniká prirodzené klavírne umenie.