Arpád Račko

Narodil sa 17.7.1930 v Szolnoku v Maďarsku. Na gymnáziu už jeho kresby posielali do zahraničia. On začal v kresbe vynikať, potom neskoršie začal vyrezávať drobné figúrky z kriedy. Jeho otec sa hneval, nechcel ho vôbec pustiť na akadémiu a ešte za sochára. Rozhodol sa sám pre sochárstvo. Napriek výhradám otca, že keby som bol aspoň maliar, vraj čo bude robiť ako sochár. Na prijímacie skúšky do Prahy išiel teda absolútne sám a dokonca na promócie prišla len jeho mama, lebo otec bol dosť nešťastný z toho, aké som si zvolil povolanie. Až keď prišli úspechy, povedal, že je to zaujímavé povolanie a že to robí dobre. Chcel mať z neho mlynárskeho inžiniera.

Po maturite na gymnáziu v Košiciach študoval v rokoch 1951-1956 na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Ovplyvnil ho aj Myslbek, aj Štursa aj Lauda. Ku každej veci sa človek nejako priblíži. Buď rozumovo, alebo citovo. Kedysi o tom už uvažoval na akadémii. Profesor Lauda ho nabádal, aby k tvorbe pristupoval s citom, v ktorom je obsiahnutý aj rozum. Nemal veľa skúseností so sochou. Začínal ako kresliar a až neskoršie sa preorientoval na sochu. Stále cítil tretí priestor. Prišiel do Prahy a Praha ho ohúrila, očarila, lebo to je galéria v prírode. Počas štúdií v Prahe ho nadchli tamojšie barokové plastiky. Laudovi veľmi záležalo na tom, aby ich drapériu naučil, aby pochopili základy plochy, ktoré sú na drapérii. Posielal ich ku kardinálovi Schwarzenbergovi, ktorý je umiestený v chráme svätého Víta. Myslbek tam skutočne vytvoril krásnu školu drapérie. Nakoniec aj Štursa, už iným duchom ako Myslbek, mal krásne poetické veci. Napríklad Melanchólia, alebo akty ako tá jeho Eva.

Potom absolvoval na Akadémii čestný rok (1956-1957). Názor profesora Laudu a vedomosti na priestor, hmotu a obdiv k prírode mu vyhovovali. Stále prizvukoval jednu vec. Drž sa prírody, nič lepšieho už nevymyslíme. Lenže príroda bola jeho srdcom a osobnosťou pretvorená. To nebola fotografia, preberanie čisto videného. Je to spracované osobnosťou a srdcom človeka. Račkovi to imponovalo. Bol dosť konzervatívny, nemal rád zmeny a nebol vtedy typ nejakého experimentátora. Išlo mu o to, aby vytvoril dielo inšpirované prírodou, ktorú pretvorí vo svojom ja. Jemu je predovšetkým vzorom realizmus. S úžasom stál pred Leonardom da Vincim, Michalangelom, Rodenom, pred Bourdellom ale samozrejme obdivoval aj moderné tendencie. Napríklad v súvislosti materiálom epoxid považoval za dobrý pomocný materiál, ale nie za dobrý pre plastiky. Uznával kameň, kov a drevo. To sú základné materiály.

Vzápätí sa natrvalo usadil v Košiciach. V roku 1960 dostal cenu Východoslovenského kraja. V roku 1960-1967 bol členom tvorivej skupiny Život. Je autorom mnohých monumentálnych diel pre architektúru a životné prostredie. Absolvoval študijné pobyty vo Francúzku, Holandsku, Anglicku a Nemecku. V ateliéri Arpáda Račku vznikol celý rad samostatných komorných plastík, portrétov i drobných záznamov, ktoré tvoria pendant k jeho monumentom v spoločenskom prostredí, ale aj také, v ktorých je zachytená prchavá myšlienka, mnohorako variovaná štruktúra i tvar.

V roku 1957 vytvára plastiku Jánošík. V roku 1958 je to portrét P. O. Hviezdoslava, Hudba II a ďalšie diela. Asi jedno z jeho najznámejších diel je socha Maratónca z roku 1959. A tiež Portrét Abebe Bikilu z roku 1960. Majster sa rozhovorí, ako sa zoznámili, ako sa tento slávny bežec hral s jeho malým synom. Arpád Račko vstúpil do procesu výtvarného života so širokou a spoľahlivou znalosťou základov sochárstva, ktorá sa prirodzene neobmedzovala iba na znalosť optickej formy. Z pražského ateliéru profesora Jana Laudu na Akadémii výtvarných umení si prináša zmysel pre racionálne i emocionálne uchopenie podstaty životných javov i kultúrneho vrstvenia historického poznania Prahy. Blízke poznanie reality a jeho tvorivé ambície smerujú ďalej, než je opis javov sveta. Jeden človek je viac citovo založený, vnímavý, druhý zasa racionálny a rozumovo rieši problematiku, ale aj rácio, aj citovosť sú v každom z nás, nie síce rovnakou mierou prítomné.Račko sa k prírode a životu vôbec stavia viac citovo. Jeho potréty i početné diela malej plastiky dokumentujú tvorivý dialóg, ktorý sa odvíja na princípoch moderného realizmu 20. storočia. Človek jednoducho musí niektoré veci zo seba vydať. Je to potrebné, dať navonok kúštik svojho ja určitým rituálom. Človek by hádam ani nevedel žiť, keby to zo seba nevedel vydať. Potrebuje to vysloviť a vyjadriť sa. Hovoriť. Račko neovládal rétoriku, svoje myšlienky vyjadroval plastikami v priestore. V roku 1961 vzniká socha Hlava. V roku 1962 vzniká socha Ráno. Socha vyrobená z bronzu. V roku 1963 vytvoril sochu Dospievajúca. A v roku 1964 je to reliéf s názvom Deň a noc. V týchto dielach je na jednej strane hlboká citovosť a lyrickosť, na druhej vecnosť a racionálne poznanie zákonitostí.

Z dialetických väzieb sa v tvorivom procese takto rodia diela, ktoré sú naplnené dramatickosťou. Stále bol realistom. Jedno obdobie tvoril diela v zváranej technike, ktoré smerovali k abstrakcii. Vždy však vychádzal z realizmu, či to bolo Srdce. Pri práci mu myšlienky niekedy zablúdili strašne ďaleko. Podľa toho, čo robil. Keď mal napríklad vytvárať Srdce a Rozum, v oceli to bol nekonečný film o mnohých témach. Rozmýšľal aj o tom, ako to zvládne pri realizácii vo veľkom. Alebo ako to zvládne pri diele Veľký a Malý krvný obeh ako centrum. Vtedy myslel na zemeguľu, okolo ktorej sa točia družice. Rozum s hemisférami mozgu. Myslel na to, na čo všetko sa dá zneužiť ľudský mozog. V rokoch 1965 vytvoril diela Slnko, Mesiac, je to reliéf.

V roku 1966 vznikajú Srdce, Rozum, Baník, Ruda a kov. Plastické prostredie v trvalej expozície baníctva v Technickom múzeu. V roku 1967 je to dielo Lokality. Reliéf vyrobený z farebných kovov. V roku 1968 vzniká pamätná tabuľa M. Kukučína a v roku 1969 je to Gordický uzol, Kvet. Majster Arpád Račko, akademický sochár, vytvoril desiatky a desiatky diel. Mnohé z nich dotvárajú kolorit centra mesta i sídlisk.

Život tohto umelca však nebol nijako jednoduchý. Na jeho osude sa podpísala predovšetkým doba a s ňou súvisiace spoločenské objednávky. Naučil sa odlievať na spôsob strateného vosku. Malo to svoje príčiny. Neexistovali závody umeleckého odlievania. Nebolo čo odlievať a umelecké remeslá sa rozpadli. V Čechách bola väčšia tradícia v tomto smere ako na Slovensku. Zoznámil sa však s človekom, ktorý mu veľa o zlievaní prezradil a zasvätil ho do určitých tajov. Arpád Račko tvoril aj súsošia. Rozhodne mu nešlo len o zvládnutie figúry ako takej, ale nájsť vzťahy v kompozícii. Každá socha je rozloženie hmoty v priestore a môže to byť niekedy priestorová hra s drapériou, figúry samotnej, alebo rozloženie jednotlivých častí ľudského tela. Je to nekonečné množstvo variácií. Socha sa dá skutočne úžasne variovať, meniť, tak isto ako pieseň. Existuje stupnica a aké obrovské množstvo variácii z nej možno urobiť. Tak isto ľudské telo Arpád Račko nespočetne veľakrát obmieňal. Niekedy tvorbu ovplyvňuje aj nedostatok materiálu, ale nie je to rozhodujúce.

Každý si niečo obľúbi. V dielach, ktoré sú zamerané komornejšie, zdôrazňuje sochár najmä vnútorný charakter postáv uzavretosťou a harmonizáciou vonkajšieho výrazu. V roku 1970 sa prezentoval medailérskou tvorbou a vytvoril pamätnú tabuľu K. Murgašovi. V roku 1971 je to dielo Siločiary a tiež pamätná tabuľa E. Krónovi. Ďalej v roku 1972 vytvoril dielo s názvom Kryštál hematitu. V roku 1973 tvoril medailérsku tvorbu. V jeho tvorbe sa k niektorým námetom inšpiratívne vracia. Patria tu aj postavy žien .Boli to aj múzy. Múza je ženského rodu. Ženy sú väčšinou inšpiráciou v tvorbe.

Poéziu považoval za hlboký cit. Láska, to je hlboká tichá až smutná nádhera. Rád sa zapodieval témami ako hudba, poézia. Sú však chvíle v živote človeka, kedy aj tragédiu musí vysloviť plastikou. Tak vznikli v jeho tvorbe niektoré dramatické figúry. Jednoducho museli prísť na svet. Hovoril aj o tom, že umelec urobí svoje najlepšie diela vtedy, keď je veľmi nešťastný, alebo naopak, keď je veľmi šťastný. V postavách žien zaznieva nielen bohatosť sochárskych a modelačných postupov, ale aj osobitný význam estetickej hodnoty celku, predovšetkým v líniách obrysu sochy. Aj tu zaznieva dramatický tón, ale aj harmonické uspokojenie či harmonické uspokojenie, či slávnostná vznešenosť, pričom i tieto sochy si uchovávajú typickú civilnú a nepatetickú podstatu. Kým v raných dielach rozohráva štruktúru povrchu do chvejivých svetelných kontrastov, neskôr sumarizuje, monumentalizuje a zachytáva psychický portrét. Račko však aj tu hľadá svoje princípy. V roku 1972 vytvoril portrét K. Gottwalda, roku 1974 portrét V.I. Lenina a postupne viacero osobností histórie. Akademický sochár Arpád Račko ani nepotrebuje žiadnu ospravedlnenku. Na rozdiel od meniacich sa spoločenských pomerov tu totiž jeho dielo zostane vždy. Potomkovia našich potomkov nebudú súdiť, ale posudzovať. Pravda, už ako teoretici umenia a nie znalci súvekých spoločenských pomerov. Napokon, ani dnes majstrom štetca, dláta z čias starovekej antiky, renesancie, baroka nevyčítame, prečo spodobnili toho či oného vládcu, vojvodu. Vnímame jednoducho len dielo. A u diel Arpáda Račku je naozaj čo vnímať, obdivovať. Autorsky sa podieľal na portrétnych bustách pre Aleju hrdinov pri Pamatníku Československej armády na Dukle a iných.

V roku 1974 vytvoril dielo Daidalos a Ikaros. Keď robil Daidala a Ikara, je to najnádhernejšia báj z gréckej mytológie, evokovala mu strašne veľa myšlienok. Múdrosť staroby a nespokojnosť a zvedavosť mladosti. Keď mal robiť plastiku pre sídlisko nad Jazerom, najprv uvažoval o Ikarovi. Voda z jazera mu našepkávala Ikara, ale potom som to spojil s Daidalom a použil povesť pre školu. Daidalos je múdry človek, ktorý vymyslel krídla. Dal ich synovi, aby mohli opustiť Krétu. Upozorňoval ho, aby neletel vysoko, blízko ku slnku, lebo sa mu krídla roztopia a spadne. Ikaros hu nepočúvol. Bol zvedavý, a to je práve povaha mladých, že aj za cenu rizika idú objavovať. Nie je to zlá vlastnosť, aj lety do vesmíru boli a sú spojené s rizikom. Nové poznatky si vyžadujú aj obete, ale tým, že sa stane niekto obeťou, výskum nekončí. Mladý človek chce aj v škole poznávať, chce vyletieť aj za cenu rizika, že spadne. Toto je vlastne večný kolobeh života a smrti. Vzlet a pád. O tom je život a preto túto myšlienku stvárnil. V roku 1975 vytvoril portrét V. Klimkoviča.

V roku 1976 vytvoril dielo Holubica. V roku 1977 stvárnil portrétny reliéf bratom Klimkovičovcom.

V roku 1978 vytvoril portrét zaslúžilého umelca J. Bukovinského.

Jeho jubilejná výstava zo sochárskej tvorby bola v roku 1979. Pri potrétnej tvorbe okrem perfektného zvládnutia priestoru boli pre neho dôležité poznanie osobnosti, intuícia, koncentrát všetkého. Nedá sa sústrediť len na proporčné zvládnutie modelu. Musí tam byť charakteristika, musí byť vystihnutý vnútorný život portrétovaného. Každý je iný. Jeden je citlivý, druhý pevný, tretí je slaboch. Tieto veci sa snažil identifikovať, prísť na to. Toho istého, žijúceho človeka modelujú desiati sochári, každý ho urobí tak, že sa síce podobá, ale je tam veľký rozdiel v tom, ako intelekt, osobnosť umelca pretvorí videné. Každý vidí tú istú tvár, ale sila osobnosti tvorcu ju mení. Každý portrét sa bude podobať, ale nie v každom bude rovnako hlboká sochárova intelektuálnu výpoveď.Račko je vlastne kovový typ sochára. Je vyučený zvárač a pozná vlastnosti jednotlivých kovov. Vie, čo od materiálov môže očakávať, ako sa budú chovať, aj o tvarovaní pri zváraní. Rozhodujúce pre sochára je, či sa ocitá buď vo svete kovu taveného a tepaného, alebo vo svete opracovávania plastiky v kameni alebo v dreve. K dôležitým súčastiam Račkovej tvorby patria potréty. Vyjadrujú osobnosť, význam i osobitosť človeka, ktorého poznáme v typizujúcich črtách. Arpád Račko patrí k reprezentantom kovovej plastiky na Slovensku. Inšpirovaný realitou koncentruje sa na hľadanie výtvarného symbolu vecí a javov života, ktoré stelesňuje v lyricko-poeticky ladených figúrach a kompozíciách, štrukturálnych formách a znakových systémoch, prezrádzajúcich suverénnu znalosť princípov modelácie. Každú sochu robil s rovnakou láskou a s rovnakou zodpovednosťou. To je niečo podobné ako rodič. Ten má každé svoje dieťa rád. Niektoré je viac, iné menej vydarené, ale rodičia ich majú rovnako radi. U neho je to isté.

Štátnu cenu získal v roku 1980. Samostatne vystavoval v Košiciach v roku 1980 a Bratislave. V roku 1988 v Užhorode, Miškolci a Londýne. V roku vytvoril 1981 pamätník v Krompachoch. V roku 1982 to bola Poézia, Hudba. V roku 1983 stvárnil pamätník P. Horova. Zúčastnil sa na mnohých kolektívnych výstavách doma a v zahraničí. Kto navštívil majstrov ateliér, je nielen ohromený širokým diapazónom tvorby, ale s pôžitkom sa zastaví pri detailoch či krivkách sôch. Modifikované varianty základného námetu, ktoré predstavujú malé plastiky, vyznievajúce časom do definícii v monumentálnych pamätníkoch, doplňujú obraz Račkovej intenzívnej práce v ateliéri.

V roku 1984 vytvoril portrét K. Kuzmányho. Ďalej v roku 1985 je to portrét umelca J. Nemčíka, štúdie k Cene ZSVU, portrét P.Horova. V roku 1986 vytvoril Cena ZSVU z bronzu. V roku 1987 vytvoril pamätník V. I. Lenina 500 cm a v 1988 rokuje to dielo Spomienka. V 1989 roku je to Niké, Deva z Veľkej Moravy. Je to tak, že Račko vlastne robí na základe spoločenskej objednávky. Bol honorovaný za vykonané práce. K tomu samozrejme potreboval niekoho, kto tú prácu objedná. Väčšinou to bolo mesto, alebo štát. Ak nemal objednávku, realizoval si svoje sny, myšlienky. On si vtedy doplnil zlievárenské znalosti. Práve v „hluchom“ období si začal sám robiť formy a odlievať si veci. Dnes je v odlievaní drobných plastík sebestačný.

V roku 1990 vytvoril tragédiu, Zúfalý, Prorok. V roku 1991 stvárnil dielo Po kúpeli. V roku 1993 sa podieľal na rekonštrukcii monumentálnej plastiky Aurory osadenej na vrchole budovy Štátneho divadla. Súčasná budova divadla vznikla pred 105-timi rokmi, a je adekvátnym reprezentantom veľkej tradície divadelníctva v Košiciach. Je významnou kultúrnou pamiatkou a dôležitou dominantou historického jadra mesta Košice. Budova po 90-tich rokoch existencie prešla úspešnou komplexnou rekonštrukciou a zaradila sa znova medzi najkrajšie divadlá v Európe.

V roku 1996 tvorí Arpád Račko portrétnu tvorbu. Plastika Košický erb je umiestnená v Južnom parku, v stredovej línii parku za Kaplnkou sv. Michala, neďaleko Dolnej brány. Je orientovaná južným smerom. Bronzová trojrozmerná plastika je podobou heraldického erbu mesta Košice. Znázorňuje anjela so štítom, prilbou, klenotom a prikrývadlami. Túto podobu v erbovej listine z 8. decembra 1502 udelil Košiciam kráľ Vladislav II. Bronzová plastika je vysoká 310 cm a je umiestnená na mramorovom podstavci z libereckej žuly vysokom 160 cm. Hmotnosť podstavca je 5 ton, hmotnosť samotnej plastiky 1,5 tony. Na podstavci budú zároveň umiestnené aj reliéfy troch vývojových fáz erbu z rokov 1369, 1423 a 1453. Autorom bol Arpád Račko v roku 1998. Zároveň zhotovil aj autentický, 15 centimetrov vysoký model a autorské práva na zmenšený model bezúplatne postúpil v prospech Nadácie Košický erb pre prípad ďalších replík. V roku 1998 vytvoril Zverokruh na zrekonštruovanej fontáne za divadlom a získal Cenu mesta Košice. Medzi novšie jeho diela z roku 1999 patrí aj bronzový Erb mesta Košice a tiež dielo Sediaca dievčina.

Račko sa koncentruje najmä na výtvarné využitie výrazových možností kovu. Zameriava sa viac na realizácie spojené s architektúrou. Račko nepovažuje sochárstvo za niečo ťažšie, ako je maliarstvo. Fyzická drina, myslí si, je zanedbateľná. Súčasná tvorba umelca smeruje k drobným plastikám. Majster Arpád Račko, akademický sochár, vytvoril desiatky a desiatky diel. Mnohé z nich dotvárajú kolorit centra mesta i sídlisk. Život tohto umelca však nebol nijako jednoduchý. Na jeho osude sa podpísala predovšetkým doba.