Počas štúdií a kompozičnej praxe prešla tvorba Györgya Ligetiho zložitým vývojom. Prekonala niekoľko zásadných zmien a modifikácií. Rozhodujúci zlom nastal v 50-tych rokoch. G.Ligeti si uvedomil, že rozvíjanie Bartókovho idiómu (reč, fráza) nie je pre jeho hudobný jazyk perspektívnou cestou. Začal experimentovať s jednoduchými intervalovými a rytmickými štruktúrami. Vytvoril si novú metódu kompozičnej práce. Po presídlení na Západ neprijal seriálne techniky. Začal vypracovávať vlastný spôsob komponovania takzvaných sieťových štruktúr, v ktorých jednotlivé intervalové a rytmické modely vytvárajú neobyčajne komplexnú zvukovosť. Významne rozvinul techniku mikrofónie, ktorá sa neskôr stala najvýznamnejším znakom jeho hudby. Pomocou mikrofónie vytvára zvukové objekty, ktoré sa objavujú ako funkčné prvky takzvanej Klangkomposition (zvučná kompozícia).