Ska - hudba prisťahovalcov a skinheads
V r. 1948 sa do Anglicka dostali prví prisťahovalci z Jamajky, z ktorých väčšina už mala možnosť navštíviť územie ostrovov v službách britského vojska. V r. 1966 ich počet presiahol 170 tisíc a po uplynutí jedného desaťročia žilo na území Veľkej Británie podľa neoficiálnych údajov viac než polmilióna západoindických prisťahovalcov. Anglicko nebolo pripravené na inváziu takéhoto rozsahu a jamajčania neboli schopní sa adaptovať v cudzom prostredí. Prisťahovalci sa usadzovali v uzavretých komunitách a ani sa nepokúšali asimilovať do anglickej spoločnosti. Ich hudba ale úplne očarila chladnokrvných ostrovanov.
Holohlaví proletári
V londýnskej robotníckej štvrti East End sa medzitým začala formovať svojská integrácia medzi čiernymi prisťahovalcami a medzi tou bielou mládežou, ktorí sa označovali ako noheads, cropheads, boiled eggs až nakoniec skinheads. Prvým bodom, na ktorom sa zjednotili bola hudba: v kruhoch britskej robotníckej mládeže sa stalo populárnym ska, rýchlejší a agresívnejší predchodca reggae. Prví skinheadi sa dokonca delili so svojimi čiernymi súkmeňovcami aj o živorenie v gettách, nezamestnanosť a periférny spôsob života. Tento kontakt prispel aj ku štýlu obliekania skinheads, ktorý sa snažil skĺbiť jamajské prvky s typickým robotníckym oblečením. Biela mládež uctievala jamajských drobných kriminálnikov, hudbu a štýl rude boyov, ktoré im boli oveľa bližšie ako sladučké hippisácke melódie rôznych love-peace hnutí. U rude boyov sa po prvýkrát objavila vyholená hlava a traky, ktoré sa neskôr rozšírili aj u skinheads. Podľa sociológa Phila Cohena sa topánky Doc Martens a letecké bundy nezačali nosiť ako symbol militantnosti hnutia, ale ako symbol súčasti robotníckej triedy. Podľa Cohena je starý skinhead určitou karikatúrou moderného robotníka, ktorý vo svojom obliekaní kladie až príliš veľký dôraz na proletárske črty a odmieta všetky "buržoázne nálady odzrkadľujúce" kusy odevov, akými sú oblek či kravata. Táto skupina skoro výhradne nosí na sebe odevy príznačné pre lumpenproletárske a proletárske vrstvy a pokúša sa vlastnými prostriedkami udržiavať robotnícku kultúru, v ktorej dominujú solidarita, mužnosť a súdržnosť.
Bieli černosi
Graham Murdock a Robin McCron vo svojich sociologických výskumoch rocku z prvej polovice sedemdesiatych rokov hľadali vysvetlenie aj ohľadom popularity ska, v ktorej poukázali na prvok "potreby rocku s triednou špecifikáciou". Podľa ich prieskumu "dobrí žiaci" inklinovali skôr ku progresívnemu rocku, kým tzv. "zlí žiaci" ku čiernej hudbe, predovšetkým reggae a soulu. "Dobrí žiaci" pochádzali predovšetkým zo stredných vrstiev, už v strednej škole mali jasnú predstavu o svojej kariére a hudba ich mládežnícku subkultúru podfarbovala len generačne, čiže nepotláčala snahy po spoločenskom uplatnení a postupe. Nimi favorizovaná populárna hudba sa dala dobre zladiť s legitimitou spoločenského rebríčku. Naproti tomu prevažná väčšina "zlých žiakov" pochádzala z proletárskych rodín a chcela čo najskôr zanechať štúdium. Bernsteinove sociolingvistické výskumy poukázali na to, že proletárske deti učiace sa v anglických školách, nezávisle od finančného zázemia a individuálnych schopností boli od začiatku handicapované, kvôli nesúladu medzi ich jazykovými schopnosťami, logickou štruktúrou, hodnotovým rebríčkom a vyučovacím systémom "strednej triedy" a jeho požiadavkami.
Pre mládež pochádzajúcu z proletárskych rodín bola škola iba dlhou sériou konfliktov. Triedne rozdiely v nich zanechávali pocit, že kvôli vlastnej osobitosti a schopnostiam nie sú schopní osvojiť si ku svojmu spoločenskému pozdvihnutiu potrebné kultúrne základy. Nakoľko toto všetko prežívali ako svoje vlastné zlyhanie, svoje kulturálne zvyky usmerňovali tak, aby bolo toto napätie pre nich čo najznesiteľnejšie. Kompenzovali si ho hudbou. Pre nich bola funkcia hudby oveľa významnejšia a intenzívnejšia, ako u rovesníkov zo strednej triedy.
Lovenie ľudí
Prví skinheadi chodili ešte do čiernych klubov a hudobne najbližšie im bolo ska. Obyvatelia East Endu sa nudili spolu s prisťahovalcami na rohoch ulíc a ešte aj nadávať nadávali po jamajsky. Vzniklo množstvo takých skinheadských zoskupení, v ktorom bolo miesto aj pre jamajčanov. Pri vstupe nezavážila farba pleti ale miesto a trieda odkiaľ jednotlivec pochádzal. To všetko samozrejme neznamenalo, žeby boli skinheadi majstrami tolerancie. Obdivovali hudbu jamajčanov a vďaka nej, pristúpili na družbu hlavne proti ázijským prisťahovalcom. Na lovenie pakistáncov sa rýchlo zrodil aj dnes používaný výraz paki bashing. Podľa jedného prieskumu v r. 1969, už každý štvrtý pakistánsky študent sa stal obeťou skinheadského prepadnutia. Hocikto, kto sa znepáčil skinheadskému svetonázoru, mohol to byť hippie, aziat alebo homosexuál sa mohol pomerne jednoducho stať obeťou skinheadského násilia. Ale voči pakistáncom namierené násilné akcie nemali rasovo motivovaný charakter. Skôr išlo vždy o to, že aziati stavali do popredia rodinu a orientovali sa na výsledky, čo bol prejav "strednej triedy" a zároveň pomerne slušné zázemie vysokoškolských pakistánskych študentov bolo tŕňom v oku mládeži z chudobných štvrtí.
Násilnícka image skinheadov neprospela popularite ska, pretože bežný anglický občan stotožňoval tento štýl s primitívnou vyholenou mládežou. Na druhej strane niektorí hneď vycítili možnosť zárobku. Istý producent menom Leslie Kong napríklad vytvoril doslova monopol otvorením londýnskej "skinhead-diskotéky". Chris Blackwell, ktorý neskôr objavil Wailers sa podujal v r. 1964 na to, aby v Anglicku ako prvý vydal ska skladbu. Bola to skladba "My Boy Lollipop" od speváčky Milli Small. Hoci sa skladba na obrovské prekvapenie dostala na špicu hitparád, na prerazenie čiernej hudby sa čakalo ešte vari desať rokov. Medzitým sa ale medzi skinheadmi a jamajčanmi prelomil povestný idylický vzťah.