Vo Veľkej Británii sa okrem organizácii S.H.A.R.P venuje zjednocovaniu protinacisticky zmýšľajúcich skinheadov Aj Cable Street Beat. Ich názov poukazuje na udalosti zo 4. októbra 1936, kedy došlo na londýnskej Cabel Street ku stretu čiernych košiel Sira Oswalda Mosleyho a veľkej časti komunistickými demonštrantmi. V Nemecku v r. 1987 dvaja berlínski skinheadi založili prvý protirasisticky orientovaný fanzine - Skintonic. V prvom čísle sa objavilo nasledovné prehlásenie: "Nechceme túto lživú demokraciu, máme už dosť politiky, nemáme už chuť byť ďalej bábkami v rukách prežratých bankárov a podnikateľov. Nepotrebujeme vašu hudbu, nepotrebujeme vaše médiá, ktoré o nás šíria klamstvá!" Vydavatelia Skintonicu sa považovali za príslušníkov robotníckej triedy, ale odmietali sociálnu demokraciu tak isto ako "socializmus DDR". V Baskicku v r. 1983 vznikla skinheadská skupina pod názvom Kortatu, ktorá sa neskôr premenovala na Negu Gorriak (Ťažké časy). 13. decembra 1990 hrali koncert pred trinásťtisíc divákmi pred väznicou La Mancha. Tento koncert je vyvrcholením tradičných demonštrácií, počas ktorých Baskovia už roky demonštrujú za svoju nezávislosť spod španielskej "hrôzovlády". Vlajkonosičom talianskeho Oi!-hnutia sa stala ľavicová skupina Nabat. Definitívnym predelom medzi nacistickými skinheadmi a redskinheadským hnutím došlo r. 1985 kedy vydal Nabat platňu pod názvom "Ďalší hrdý deň", ktorú venovali Nelsonovi Mandelovi a Benjaminovi Noloisovi, ktorý boli v JAR odsúdení na smrť obesením.

Podľa pôvodných skinheadov nesie vinu za preniknutie neonacistických štruktúr do skinheadskej scény predovšetkým tlač. Obviňujú médiá z toho, že mlčali o protirasistických skinheadoch, pričom zaplavovali svet informáciami o tých neonacistických. Tiež ľavicové, protirasistické a iné skinheadské smery nevyvíjajú takú aktivitu ako ich neonacistickí oponenti a tiež nedisponujú takým masmediálnym priestorom. V skutočnosti niektoré z týchto smerov sa viažu aj na iné subkultúry, či hnutia napríklad k punkom alebo anarchistickým zoskupeniam. Protirasistickí skinheadi sa do novín dostávajú len sporadicky skôr ako kuriozita. V Nemecku sa podľa prieskumu z r. 1995 za skinheadov prehlasuje až 8000 mladých ľudí, z toho 41% sú pravičiari, 15% "liberálni" (protirasisti), 26% ľavičiari a 13% odmieta akékoľvek politické smery. Údaje poukazujú na to, že množstvo krajnepravicových skinheadov nedosahuje ani polovicu, napriek tomu je o ostatných smeroch počuť len veľmi zriedka ak vôbec.