6. Rozdelenie domácej punkovej scény

S mohutným nástupom punku a narastajúcim počtom jeho priaznivcov sa začala profilovať aj určitá diferenciácia v rámci hnutí. Bola tu možnosť vidieť klasických punkáčov, vyznávajúcich "štýl 77" (vzory Sex Pistols, Clash, UK Subs), už opisovaných "kohútov" - neopunkerov (vzory Exploited), a tiež trochu menej vzhľadovo ortodoxných priaznivcov hard core - nie veľmi melodické ale divokejšie a rýchlejšie formy punku (vzory Dead Kennedy´s, Black Flag, Agnostic Front, Suicidal Tendencies).

Ďalej bolo možné naraziť na šatkami sa zdobiacich vlasatých hardcore-metalistov (vzory Slayer, Voivod, Sepultura), balansujúcich na hrane metalu a punku. A tiež sme mohli stretnúť do tmavého oblečených, ponuro sa tváriacich gotikov, občas s načierno namaľovanými perami a očnými viečkami (vzory Joy Division, Siouxie And The Banshees, The Cure, Birthday Party), či elektronikou zasiahnutých a vždy v čiernom chodiacich tzv. "depešákov" (vzory Depeche Mode, Duran Duran) - avšak hlavne na druhú menovanú subskupinu sa pankáči dívali s pohŕdaním (viď. ďalej). A v úplnom konci 80-tych rokov sa objavili aj reprezentanti najagresívnejšej mutácie punku - prví skinheadi (vzory Sham 69, Cockney Rejects - súbor, ktorý použil po prvýkrát výraz oi!, neskôr Skrewdriver a 4-Skins).

Ďalej - ak v prvej polovici 80-tych rokov boli akcie, na ktorých hrali iba punkové skupiny, skôr úplnou výnimkou (napr. Stará Lysá, 1. Punk parník), v druhej polovici dekády ich značne pribudlo, čo zapríčiňovalo aj zvýšenú pozornosť zo strany represívnych orgánov boľševického režimu. V knihe Kytary a řev píše publicista F. F.: "Prostý fakt, že k provozování punk rocku není zapotřebí virtuózních schopností, že je to skutečná hudba ulice, kterou může dělat v podstatě každý a tím pádem například k organizování neoficiálních koncertů není zapotřebí drahé aparatury či luxusního sálu, měl za následek to, že se punk u nás hrál prakticky všude a většinou na akcích, které si jeho příznivci organizovali sami." A ďalej: "To, že se (punkové) neptali na svolení anebo dělali koncerty polooficiálně pomocí různých úskoků, způsobovalo odpovědným orgánům záchvaty zuřivosti. Nikoliv nestravitelnost hudby či vzhledu příznivců punku, ale právě ony spontánní, oficiálně neorganizované a nekontrolovatelné aktivity, byly nakonec nejčastější represí proti tomuto stylu." Tu je ale treba podotknúť, že aj v tomto období bolo predsa len omnoho obvyklejšie, keď sa punkové koncerty odohrávali v rámci undergroundových akcií, ktoré usporadúvali "zaslúžilé" máničky, vychádzajúce skôr z prostredia "plastikovského" než z punkového.

Každopádne nápor punku na konci druhej polovice dekády donútil niektorých prezieravejších kultúrnych pracovníkov, aby zopár málo koncertov takpovediac posvätili, tzn. pomohli im získať štatút akejsi "oficiálnosti"; spomeňme napríklad samostatný blok Rockfestu 1988, nazvaný "tvrdé jadro", punk akciu v pražskom hotely Tichý, či najväčší punk-hardcore festival, ktorý sa u nás za boľševického režimu podarilo usporiadať - tzv. "Punkeden", ktorý na pražskom Žofíně v októbri 1989 navštívilo skoro dva a pol, podľa niektorých odhadov až tri tisíce návštevníkov. Veľkú rolu v propagácii punku zohrali aj pražské kluby - najviac asi Junior klub Na Chmelnici, potom Opatov, Jahodnice, v úplnom konci dekády ešte strahovský Klub 007. Mimo Prahu sa pogovalo hlavne v brnenskej Křenové a ostravskom Žaláku, v Bratislave to boli Muko klub Družba a Lamač.

Punk sa koncom 80-tych rokov stal pre určitú časť teenagerskej komunity obľúbeným rockovým životným štýlom. Hlavne pre frustrovanú a deprimovanú mládež z miest bol prijateľný vďaka svojej slobodomyseľnosti, nezávislosti, sklonom k anarchii a odmietaniu hmotných či materiálnych statkov. Jednoducho bol programom ľudí, žijúcich na okraji spoločnosti a je jedno či ich na tento okraj ona spoločnosť vytlačila sama, alebo sa na ňu dostali vďaka vlastnému presvedčeniu žiť mimo nej. Navyše zásadnú rockovú myšlienku - byť za každej situácie rebelom - splňoval punk úplne dokonale; jeho rebelantstvo bolo vizuálne jednoduchšie proklamatívne, a aj jeho surová "neumětelská" hudba nebola nič než čírou provokáciou.

A tak sa rozširoval aj do oblastí, kam by sa v prvej polovici 80-tych rokov normálne nemohol infiltrovať - tzn. smerom z veľkých mestských aglomerácií na dediny. Z Prahy (Visací Zámek, Plexis, Tři sestry, SPS, V3S, Michael´s Uncle, P.S., Kritická situace), Brna (Zeměžluč, Vzor 60, Insania, Skimmed, S.R.K.), Plzne (Znouzectnost, O.P.M., Kudy kam, Požár mlýna) a priemyslových oblastí teplicka (F.P.B., Šanov 1, Divize T, Už jsme doma, Do řady!), kladenska (Fabrika) a severnej Moravy (Klec, IQ:60, Radegast, Masomlejn, Brachyblast) napríklad do poľnohospodárskych oblastí Českomoravskej vysočiny (HNF, Našrot), Hané (Alexej P.) do konzervatívnych južných Čiech (Novodur - Telex, Zelení kanibalové, Třetí doba), do kľudných stredomestských celkov na úpätí Brdov (Franta Mast, E!E), alebo napríklad do podhoria Krušných hôr (sokolovsko - Svobodný slovo, Stres, Šišatý kolo) či malých miest Východolabskej tabule (Kmitací Adaptér - N.V.U.), Orlických hôr (Nátěrová hmota). Svojich prvých pankáčov zaznamenali v tomto druhom období aj malé mestá a dediny, čiže teritóriá doposiaľ patriace typickej dedinskej mládežníckej subkultúre - vlasatým, odžínovaným účastníkom hard rockových a heavymetalových tanečných zábav.

7. Samizdaty a nahrávky

Androši mali svoje Vokno, Revolver Revue a podobné samizdaty, ktoré sa začali objavovať začiatkom 80-tych rokov. Tie sa síce v určitých pasážach a článkoch venovali hudbe - väčšinou alternatívnej a to či domácej tak zahraničnej, ale ich hlavné gró tvorili filozofické, politické, literárne a kritické state a dával sa tiež priestor zakázaným alebo začínajúcim prozaikom a poetom.

Čisto hudebné samizdaty vlastne začali až s nástupom punku a hardcore v druhej polovici 80-tych rokov. Napríklad na přerovského P. Komínka (Mašurkovské podzemné) nadviazal Rosťa "Osel" Bezděk z neďalekého Lipníka nad Bečvou troma číslami asi najkvalitnejšieho predrevolučného fanzinu Oslí uši, ktorý sa venoval punku a hardcore (kvalitná grafika aj informácie o zahraničnej scéne). V tomto ohľade bol aktívny aj brnenský Šot Luboša Vlacha, ktorý sa po počiatočnom zhliadnutí sa v anglo-americkej alternatíve (Nick Cave, Patti Smith, Iggy Pop) začal meniť na čisto punkový a hácéčkový fanzin. Kvalitným punkovým zinom bol aj plzeňsko-pražský Attack, ktorého otcami-zakladateľmi sa stali Václav Žufan a Pepino Maraczi. Bratia Aleš a Jaroslav Ježkové potom v Olomouci začali vydávať punkový časák s príznačným názvom Sračka. Vôbec prvým punkovým zinom je však Punkmaglajz, ktorý už v roku 1985 začali vydávať ľudia z jihlavskej punkovej úderky HNF (Petr "Biafra" Štěpán a spol.). V Bratislave z okruhu kapely Zóna A (Peter "Koňýk" Schredl) vyšiel strojopisný In Flagranti, venovaný ale hlavne punku "štýl 77".
Ďalšími lokálnymi samizdatmi boli napríklad karlovarská Struna a její cihla, ktorá sa venovala heavy metalu a punku, Independent Information z Jeseníka, ktorý prinášal recenzie, rebríčky s novinkami zahraničnej nezávislej scény a diskografie. Potom tu bol tiež pražský zin Za dvě piva, ktorý sa zameriaval na informácie z oblasti novej vlny (Cure, U2), reggae, rapu a hip hopu, nedá sa nespomenúť ani Hadr (Havířovský drbník).

Aj šírenie nahrávok prebiehalo trochu iným spôsobom ako u androšských máničiek. Ak sa v undergrounde pohybovali ľudia typu P. Cibulky alebo O. Šímy, ktorí vybavení kotúčovými magnetofónmi väčšinou nahrávali živé koncerty a postupovali ich ďalej či už zadarmo alebo za menší finančný obnos, u punkerov sa stala hlavným médiom kazeta. Punkeri si svoje nahrávky natáčali sami a sami ich dávali do distribúcie a to väčšinou na androšských akciách, kde hrávali punkáči a HC skupiny - všetko fungovalo na báze výmenného obchodu. O nahrávkach sa rôzne dozvedalo šeptom, ale existovala aj sieť HC-punk fanzinov, ktoré obsahovali recenzie koncertov, demáčov a ďalších informácií. Z nahrávok skupín štýlu, potom najväčší fanúšikovia a nadšenci zostavovali tzv. samplery - výberové kazety, ktoré (podľa ich dramaturgického videnia) predstavovali to najlepšie z Čs. punku a hardcore. Uveďme napr. samplery "Razie", "Bohemia Punk Vol. 1", "Nepříčet" či "Co bylo za zdí" alebo "Stále stejné oběti".