Antika 

Miméza začína prekračovať hranice kultov a osamostatňuje sa sa ako nový jav, ktorý predstavuje prvý stupeň,  základňu vzniku zvláštneho umenia - divadla.

GRÉCKO

Kolíska divadla. Začiatky gréckeho divadla nachádzame v kultových obradoc na počesť rôznych bohov.

Eleuzínske mystériá a dionýzie.

6. storočie pr. Kristom za vlády tyrana Peisistrata. Súčasťou sprievodu maskovaných aj nemaskovaných tanečníkov a tanečníc bol aj prednes lyrických piesni ( dithyrambov). Z týchto zborových spevov, prednášaných najskôr chlapcami a neskôr mužmi, a z mimetickýchtancov, sa zrodila primitívna hra, ktorá sa postupne vyvinula  do stupňa, v ktorom bola nazvaná tragédiou. Text sa rozdelil medzi zbor a jedného herca, ktorí si navzájom odpovedali. Neskôr prebiehal dialóg medzi hercom vodcom zboru koryfejom. Zboru patrili piesne a tance, prednes lyrických partií textu. Druhého herca zaviedol Aischylos, tretieho Sofokles.

O zrode veselého divadla, komédie, nemáme bezpečné správy.

Predvádzanie tragédií a komédií bolo viazané na terminy oficiálnych štátnych sviatkov. Každoročne začiatkom apríla sa konali v Aténach „ veľké dionýzie". Koncom decembra  prebiehali vačšinou na vidieku „malé dionýzie".

Budovali sa veľkolepé divadlá pod šírym nebom. Spočiatku boli drevené, neskôr kamenné. Mali polkruhové hľadisko so stupňovito sa dvíhajúcimi radmi sedadiel, pod ktorými boli umiestnené hlinené alebo bronzové rezonančné nadoby. Mali kapacitu az 20 000 miest a viac.  Na protiľahlej strane uzatvárala  priestor obdľžniková budova, v ktorej boli šatne hercov. Pod javiskom bol znížený kruhový priestor - orchestra - kde bol zbor.

Veľké nároky sa kládli na hercov. Divadlo bolo syntézou slova, spevu, hudby, tanca. Spev a tanec patril zboru, ktorý bol aj 50 členný. Herci, max. 4, boli výlučne muži a hrali v maskách. Každý z nich hral niekoľko rolí, okrem hlavného herca. Používali parochne a boli oblečení v dlhom zdobenom rúchu, ktoré sa vyvinula z rúcha kultového. Na nohách mali vysoké topánky z mäkkej so zvýšenou podrážkou - kothurny. Vysoké umenie prednesu a gestiky. Herci boli špecializovaní na hercov tragédií a hercov komických. 

Námetom tragédiea aj komického divadla boli deje gréckeho bájoslovia. Dramatici sa nesústredili na príbehy ale na ich filozofický či aktuálne politický význam.

Stavebné prvky skladby tragédie boli: peripetia (náhly obrat zo šťastia do nešťastia alebo naopak), anagnorís (poznanie jednej postavy druhou), cieľom diela bola katarzia, vnútorná  očista diváka pocitmi prežitými pri predstavení. 

Tragédie: Aischylos, Sofokles, Euripides.
Komédie: Aristofanes, Menandros.

RÍMSKE DIVADLO

Prevzalo grécke dedičstvo. Najstarším typom je tzv. atellánska fraška. Bolo to improvizované komické divadlo, čerpajúce z ľudového života a používajúce ustálené komické typy - lakomý starec, poživačný hlupák...

Tvary divadla prevzali od Grékov. Postupne však vykonali niektoré zmeny, týkajúce sa hlavne architektúry a techniky divadla. Prehĺbili a predĺžili javisko. Zbor vystupoval na javisku a v pôvodnej gréckej orcheste  boli zriadené sedadlá pre významných hodnostárov a boháčov. Zaviedli novinku oponu. Herci hrali bez masky, oblečení v bohatých rúchach, neskôr pod vplyvom Grécka bohato uplatňovali masky, kothurny, v komickom divadle bujné deformácie.

Divadlo bolo v Ríme a v celej ríši veľmi obľúbené, bolo však predovšetkým zdrojom zábavy a potešenia. Spoločenská funkcia gréckeho divadla bola zanedbávaná, stratená a zabudnutá.

Seneca, Titus Plautus, Terentius.