Stredoveké divadlo v Európe

Zánikom mocných štátnych útvarov v oblasti Stredomoria zanikly na storočia aj podmienky, aby divadlo mohlo byť pestované oko oficiálna inštitúcia.

Veľká časť dramatickej produkcie antických autorov mizne v nenávratne. Niet nových skladateľov hier, niet divadelných slávností, saré komédie a tragédie niet kde a komu hrať, nové sa nepíšu. Divadlo v skutočnosti nezaniklo, zmenilo len podobu. Nositeľom divadelnej tradície bol POTULNÝ HEREC, kočovný profesionál. Bolo to plebejské divadlo, vzišlo z ľudu. Kresťanstvo a cirkev vystupovali ostro proti divadlu svojej súčasnosti, ktoré považovali za vynález diabolského zvodcu, odvracajúceho ľud od starostí o posmrtnú blaženosť k pozemským radovánkam. Roku 691 boli koncilom herci vyobcovaní z cirkvi a uvalená na nich kliatba. 

Prejavila sa však odolnosť divadla. Sama cirkev sa obrátila k prostriedkom divadla. Divadlo v plebejskej podobe mímov, historionov, jokuátorov, kaukliarov, bláznov a šašov preniklo do liturgických námetov a zmocnilo sa náboženských tém. Dve oddelené línie divadla - náboženské a svetské - sa postupne navzájom ovplyvňovali.

Stredoveké divadlo vzniklo z 3 zdrojov:

- potulní komedianti nadväzovali na líniu antickej frašky
- divadlo cirkevné sa zrodilo znáboženského rituálu
- na literárnu drámu antickú nadviazala línia školského avdelaneckého divadla adrámy.

Postupne priestory kostola nestačili záujmu a zároveň sa pridávaním divadelných prvkov dostávalo do chrámov a obradov všeličo, čo cirkev už nemohla potrebovať. Náboženské divadlo sa teda sťahuje pred kostol, na schodište hlavného portálu, námety sa rozširujú, zvyšuje sa počet účinkujúcich, stúpajú aj náklady - zrodilo sa náboženské divadlo, predvádzané mimo kostola: LUDUS.

Toto divadlo sa rozvetvilo do niekoľkých žánrov a mali zvláštne označenia:

- mystéria - čerpali dej znového zákona
- mirákle - príbehy zo života svätých amučeníkov
- morality - predvádzali výstražné príbehy

Divadelný priestor

Niekoľko smerov:

- jednotlivé fázy hry sa odohrávali na voľnom priestranstve, na každom sa odohrával jeden výstup adiváci postupovali od jedného dejiska kdruhému.
- inokedy bolo na námestí, trhu alebo inom mieste postavné rozľahlé pódium
- diváci stáli vskupinkách na jednom mieste aod jednej skupinky kdruhej prechádzali vozy , na ktorých sa opakovane odohrával vždy ten istý výjav.

Predstavenia mystérií a miráklov boli veľkými mestskými slávnosťami a trvali aj niekoľko dní.

Efekty: nebeské a pekelné zjavenia, zázraky, lietanie, miznutie postáv.

Hercov boli desiatky, postáv aj stovky (herci hrali viac ako 1 rolu). Hrali nalíčení, bez masiek, len čerti a fantastické bytosti mali masky. Náboženské divadlo sa postupne vymykalo z moci cirkvi. Vážnosť náboženského divadla bola narušovaná aj komickými prvkami. Prejavil sa aj vplyv svetského divadla.

Svetské divadlo

Existovalo súbežne s divadlom náboženským. Vychádzalo z neprerušenej tradície mímov, a pantomímov, ktorých pokračovateľom v stredoveku bol jokulátor ( iocus = hra, znmená univerzálneho baviča) - spevák, tanečník, zábavný všeumelec. Hrali každému kto prišiel a platil. Ich výstupy boli veselé až uličnícke.

Typickou postavou svetského divadla bol blázon, šašo.

Vznikol útvar komického divadla tzv. Sattie = spol-politická satirická a parodistická fraška. Tešila sa veľkej obľube.

Fraška - vyvinula sa z jokulátorského dramatického monológu, bol tu ale aj vplyv liturgickej drámy. Príbeh bol jednoduchý a spádny.

Divadlo sa neodohrávalo v rozdelenom priestore. Herci a diváci boli spojení v jednotu pod nebom alebo stropom. Neexistovala opona, ani rampa.