Vďaka obrazom vieme, že človek si vzal na seba podobu zvieraťa. Prevlek za zviera mu umožnil oklamať  korisť. Prevlek bol pracovnou súčasťou lovu. Na niektorých obrazoch z týchto čias nachádzame výjav, ktorý nemá podobu lovu. Niekde chýbajú zvieratá, inde sa prestrojený človek chová k zvieraťu iným, ako loveckým spôsobom, vykonáva pohyby, ktoré sú z hľadiska lovu neúčelné.

Tancujúci muž s mamuťou hlavou dlhým chobotom. Hovoríme o „ loveckých tancoch". Prestrojenie za zviera sa stalo obrazom. Máme dočinenia s tancom magickej povahy. Ich účelom bolo získať pre úspešný výsledok lovu pomoc vonkajších sil. Zrodila sa mágia. „Lovecký tanec" mal praktický účel: mobilizoval sily, na ktorých zavisela existencia človeka. Človek tancoval v podobe zvieraťa, rituálne sa s ním stotožnil. Obrad mal kolektívny charakter, zúčastnili sa ho všetci.

Na tomto stupni vývoja nadobudol ľudský pohyb zobrazujúcu funkciu. Človek predstavoval zviera druhým ľuďom, prestrojenie sa stalo maskou. Do magického obradu vstúpil príbeh. Tento príbeh mal adresáta. Vzniklo zámerné obrazné jednanie určené divákom, mimetické umenie, miméza. Na najvyššom stupni rozvoja rodovej spoločnosti saod anonymneho kolektívu oddeluje jednotlivec. Je to majster rituálu, kúzelník - šaman.

Od mimézy k divadlu

Vynález písma.

Z doby sumerov sa dochoval, v sumerskom origináli a neskôr asýrskom prekladu, oslavné hymny k pocte Ištary, bohyne llásky, lovu a boja. Sú formálne rozdvojené: kňaz oslovuje bohyňu a bohyňa odpovedá. Ak bohyňa odpovedá, musel ju niekto zastúpiť - dať jej telo alebo aspoň hlas. V početných pamiatkách z Mezopotámie sa prejavuje nápadný sklon k priamej reči a k dialógu. K živému prednesu museli byť partneri nutne oddelení. O spôsobe, akým sa to dialo nás informujú dokumeny slávnosti Nového roku. Nový rok začínal s jarnou obrodou prírody a pred začatím poľnohospodárskych prác. Slávnosť sa konala na začiatku nášho marca, trvala 12 dní jej dejiskom bolo mesto Babylon a jeho najblizsie okolie. Slávnosti Nového roku, boli vrcholnou náboženskou slávnosťou. Tiahli sa v sprievodoch za doprovodu hudby a tancov. Aktérmi boli modly : gigantické babky, obrazy-figuríny. Akcie bohov boli znázorňované, telo a hlas im dávali ľudia.

Napr. štvrtý deň bola v chráme pred bohom Thamúzom prednášaná báseň o stvorení sveta. Piaty deň sa konal očistný obrad : sprievody smerovali k svätyniam  ostatných božstiev, pričom významná úloha pripadla capovi, ktorému na konci obchôdzky uťali hlavu., telo rozštvrtili a vrhli do rieky.

V priebehu slávností Nového roku bol mimicky predvádzaný dej utrpenia  a smrti hlavného boha, metaforicky znázorňujúci obrodu života po zimnej smrti. Boh bol ponižovaný, vypočúvaný a bičovaný a nakoniec odsúdený a vedený na smrť. Keď sa správa o jeho smrti rozšírila po meste, nastalo zdesenie. Zavládol chaos: prestali platit zákony , tradície, zvyky. Do nárekov plačiek nad smrťou boha sa miešali prejavy radosti oslobodených síl chaosu. Sociálna anarchia bola  zhmotňovaná radom masiek a mimézy. Bol to obraz sveta bez poriadku. Zavraždený boh bol nakoniec vzkriesený. Priložili mu k ústam flautu - babylonský Orfeus sa vracal do života hudbou!

„Mŕtvi povstávajú k životu,
dýchajú voňu kadidiel...

Záverečnou fázou slávnosti bola svadba bohov spojenie  Thamúza s Ištarou, symbolizujúce princíp večnej obrody prírody a života.

Predstavu dopĺňajú početné výtvarné doklady : o výskyte masiek, o budovaní zvláštne zdobených ulíc s bránami, o procesiách s modlami bohov, o tancocha hudobných nástrojoch.

Kultúra pohybu: gestá plačiek, zaklínajúcich alebo žehnajúcich rukou, postoje, úklony, ruky hudobníka pri hre, vzájomne pohybove vzťahy a reakcie na pohyby druhých. Miméza je tu súčasťou posvätných obradov a slúži naboženským ceremoniálom.