Názov

Podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa u nás v 9. storočí používal termín mjasopust (koniec jedenia mäsa pred pôstom). V Česku sa toto slovo zachovalo ako masopust, na Slovensku sme však neskôr prebrali nemecký názov fašiangy (fašangy), zo slova vast-schane, čo znamená výčap.


Charakteristika

Vo fašiangovom období bolo na hospodárstve relatívne menej práce. Počas fašiangov sa organizovali zabíjačky, zábavy a tiež sa robievalo veľa svadieb. Ľudia sa obliekali do masiek, ktoré okrem zábavnej funkcie mali aj ochranný význam a mali chrániť proti pôsobeniu negatívnych síl, mali zabezpečiť úrodný rok a plodnosť hospodárskych zvierat.

Posledné tri dni boli najveselšie a zábavy vyvrcholili v utorok poslednou muzikou pred Popolcovou stredou. Fašiang končil pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania v prestrojení za farára, organistu, kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných.

Tradičným jedlom tohto obdobia bolo obradové pečivo - fánky, smažené šišky, slaninka s klobáskou, huspenina.
Ľudia sa počas fašiangov chovali uvoľnene, parodovali zaužívané správanie sa, preobliekali atď. Rôznymi cestami boli tieto slávnosti obohacované o antické prvky, napríklad saturnálii, luperkálií, dionýzií či bakchanálií. Z obradných slávností na počesť Bakcha to môžu byť liborálie konané 17.3., konali sa hlavne na vidieku, pričom roľníci sa zabávali všakovakými žartmi a tváre mali zakryté maskami, zhotovenými z kôry stromov. V tento deň sa zvykli jesť koláče poliate medom, keďže Bakchove dary mali byť sladké. Nachádza sa tu aj prvok prijímania mládencov medzi mužov. Ďalej sa pri fašiangoch stretávame s pojmom „dii parentes“, takzvané dni rodičov. Ich súčasťou bolo kladenie jedál na hroby a obrady, pri ktorých sa nosili masky, znázorňujúce predkov. Slovo „masca“ vraj znamená dušu zomrelého podľa talianskeho etnografa Paola Toschiho. U Slovanov sa to tiež oslavovalo na prelome zimného a jarného obdobia. Sú dôkazy, že niektoré prvky západných a východných Slovanov sú premietnuté buď to fašiangov alebo Veľkej noci. Fašiangy taktiež označovali obdobie, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V tomto období sa uskutočňovala aj väčšina svadieb, prebiehali tu rôzne iniciačné obrady (príjmanie mládencov a dievčat do spoločnosti, učni sa stávali tovarišmi). Radovánky sa nevyhli ani šľachtickým dvorom. Napríklad kráľ Matej I. si dal masky poslať až z Ferrary. Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy. V domoch sa pieklo mäso, varila huspenina, vyprážali šišky a fánky. Bolo zvykom sa riadne najesť pred obdobím pôstu a tradovalo sa ja, že človek bude potom hladný po zvyšok roka. Typické boli aj obchôdzky v maskách, kde mládež získavala jedlo z čoho sa potom niečo spoločné urobilo (zväčša richtárka).

Masky

Okrem preobliekania sa za druhých sa zaužívalo aj zosmiešňovanie samých seba, potom boli typické zoomorfné masky (turoň, koza, medveď). Sú dôkazy aj toho, že masky a sprievody vo vidieckom prostredí sa viac spájali so zimným slnovratom a svadbami ako s koncom fašiangov(u evanjelikov). Vyvrcholením bolo pochovávanie basy (v utorok v noci pred Popolcovou stredou).


Fašiangy na dedine

Ako sa vraví iný kraj, iný mrav, tu to tiež platí. I keď sa tu vyskytujú aj spoločné črty. V obci Devín sa pražila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke nezabudli pobrať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina… V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci. Ako som už spomínala na začiatku v ostatných regiónoch Slovenska boli tieto zvyky dosť podobné, aj keď sa vyskytovali isté odlišnosti v slávnostiach, dĺžke ich trvania, spôsobe zábavy, typoch jedál a pod.

Fašiangy v meste

Robili ich remeselnícke cechy. Teda skôr sa tu konali zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Konali sa tieto zábavy väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brve atď. Keďže sa zábavy konali u majstrov, žiadna z ich dcér nesmela zostať na ocot. Niekde bolo známe trhanie husí (husacia jazda). Snažili sa získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami atd. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.
Typickou piesňou pre všetky kraje je na fašiangy táto: