William Shakespeare sa narodil v "srdci Anglicka", v Stratforde-upon-Avon, ako najstarší syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej. Jeho ctitelia sa utvrdzujú v presvedčení, že to bolo 23. apríla 1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď podľa miestnej pranostiky sa rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Faktom však ostáva, že presne poznáme iba dátum, keď ho - 26. apríla - pokrstili.

Jeho otec, povolaním garbiar a rukavičkár, patril k najvplyvnejším občanom Stratfordu. Matka bola dcérou Roberta Ardena z Wilmcote. V decembri 1582 sa Shakespeare oženil s Anne Hathawayovou, dcérou farmára zo Shottery neďaleko Stratfordu. Bola od neho o osem rokov staršia. Ich prvé dieťa Susanne bolo pokrstené 6. mája 1583 a dvojčatá Hamnet a Judith 22. februára 1585. Inak o tomto stratfordskom období Shakespearovho života vieme málo. Traduje sa, že bol istý čas učiteľom. Iná legenda hovorí, že musel utiecť z rodného mesta, pretože pytliačil a dostal sa do nemilosti miestneho zemepána sira Thomasa Lucyho.

Až dvadsaťosemročný Shakespeare začína po sebe zanechávať viacej stôp. Vieme, že opustil rodinný kozub a dal sa k divadlu, pretože v marci 1592 sa už hrala v londýnskom divadle Rose (Ruža) hra Harry VI. - čo bola zrejme prvá časť Henricha VI. V jeseni 1592 spisovateľ Robert Greene varoval v posmrtne publikovanom pamflete pred kýmsi, kto si namýšľa, že sa môže stať jediným scénotrasom v krajine. To the only Shake-scene in a country je zrejmá narážka na Shakespearovo priezvisko - prvá zmienka o našom dramatikovi, ktorý už od začiatku svojej kariéry budí žiarlivú pozornosť.

Viac však v nasledujúcich rokoch na seba upozornil ako básnik. V roku 1593 publikuje básnickú skladbu Venuša a Adonis, ktorá sa v krátkom čase dočkala deviatich vydaní, a v máji 1594 vychádza jeho druhá básnická skladba Znásilnenie Lukrécie. Obe sú venované grófovi Southamptonovi. To, že Shakespeare dočasne uprednostňoval poéziu, súviselo iste aj s tým, že morová epidémia obmedzila činnosť divadiel. V jeseni 1594, keď bolo po epidémii, znovu sa utvárajú divadelné súbory. Shakespeare, člen aj podielnik Lord Chamberlain´s Men (Spoločnosti lorda komorníka), v tom čase už vyniká nielen ako herec, ale aj ako dramatik. Je už autorom trojdielnej hry Henrich VI. a nasledujú Richard III., Titus Andronicus, Dvaja veronskí šľachtici, Márna snaha lásky, Komédia omylov a Skrotenie čertice. Čoskoro potom vychádza spod jeho pera aj "najsmutnejší príbeh všetkých čias" - hra Romeo a Júlia. O ďalšie úspechy sa mu postarajú hry Sen svätojánskej noci, Richard II. a Benátsky kupec.

V roku 1596 zomrel Shakespearov syn Hamnet. Aj keď sa zdá, že Shakespeare nebol stvorený pre rodinný život, shakespearovskí bádatelia sa domnievajú, že ho k rodine stále viazalo silné puto a - hoci sa za jeho čias museli rodičia vyrovnávať so smrťou detí častejšie než my - smrť 11-ročného dieťaťa ho hlboko zasiahla: stopy tohto zážitku sa dajú nájsť aj v jeho diele. Dvojdielnu hru Henrich IV. píše Shakespeare v rokoch 1597-1598. V roku 1597 sa jeho herecká spoločnosť, v súvise s problémami okolo divadla Theatre (Divadlo), sťahuje o dom ďalej - do divadla Curtain Theatre (Medzivalie). Na Vianoce 1598 dôjde k rekordne rýchlej demontáži divadla Theatre. Na južnom brehu Temže má do pol roka vzniknúť nové divadlo: bude sa volať Globe (Zemeguľa) a Shakespeare bude jeho spoluvlastníkom. Je to teda už zámožný muž, o čom svedčí aj fakt, že v roku 1596 kúpil New Place (Nové sídlo), veľký dom v centre rodného Stratfordu.

V tom čase jeho najpopulárnejšie hry už začínajú vychádzať aj tlačou. Niekedy sú to i tzv. pirátske vydania, vychádzajúce bez autorovho súhlasu. Krátko pred otvorením divadla Globe završuje Shakespeare cyklus hier o "vojne ruží" hrou Henrich V. Nasledujú hry Ako sa vám páči, Iulius Caesar, Troilus a Kressida, Veselé panie z Windsoru, Hamlet a Trojkráľový večer. 24. marca 1603 umiera kráľovná Alžbeta a končí sa tudorovská éra. Na trón nastupuje Jakub I. z rodu Stuartovcov, ale divadlo má aj naďalej dostatok oficiálnej priazne. Jakub I. dokonca prijíma Shakespearov súbor do kráľovských služieb: odteraz sa budú volať King´s Men (Kráľova spoločnosť) a často budú účinkovať priamo na kráľovskom dvore. Z tohto obdobia pochádzajú Shakespearove komédie Koniec všetko napraví a Oko za oko, po ktorých nasledovali tragédie Othello, Macbeth a Kráľ Lear. Dva razy sa ešte Shakespeare vrátil aj k antike: v hrách Antonius a Kleopatra a Coriolanus. Od roku 1601 však už píše menej. Sú to najmä hry Perikles, Cymbeline, Zimná rozprávka, Búrka a Henrich VIII. Prosperov epilóg v Búrke, ktorý odznel v roku 1611 aj na kráľovskom dvore, niektorí bádatelia pokladajú za Shakespearovu rozlúčku s divadlom.

Vie sa však, že ešte spolupracoval s Johnom Fletcherom (1579-1625) na niekoľkých hrách pre divadlo Blackfriars (U Čiernych bratov), otvorené v roku 1608 ako druhá scéna King´s Men. Na posledné štyri roky života sa Shakespeare uchýlil do Stratfordu-upon-Avon. Dôvody jeho utiahnutosti v tomto období sú nejasné. Vyskytli sa aj dohady, že bol zranený a zohavený pri požiari divadla Globe (29. júna 1613), a preto sa už ani nepodieľa finančne na jeho obnove. Zdá sa, že svoje spoluvlastnícke podiely v oboch scénach predal - vysvetľovalo by to, prečo sa o nich nezmieňuje v testamente. Testament diktuje 25. marca 1616. Najštedrejší je k rodine staršej dcéry, vydatej za lekára Johna Halla. Manželka mala zdediť iba druhú najlepšiu posteľ. Ďalšie nepotvrdené dohady hovoria, že Shakespeare žil v ústraní aj preto, lebo sa niečoho alebo niekoho obával. Bol ťažko chorý? Nie je vraj vylúčené ani to, že zomrel na následky otravy. V každom prípade je pravdepodobné, že svoju smrť očakával, pretože zomrel vo svojom rodnom meste krátko po nadiktovaní testamentu - 23. apríla 1616. Jeho smrti vraj mohla predchádzať bujará oslava narodenín s priateľmi Michaelom Draytonom a Benom Jonsonom. Keby bol Shakespeare abstinent, ťažko by vytvoril také skvelé postavy pijanov, ako boli páni Toby Belch a Andrew Aguecheek v Twelth Night alebo Falstaff - tak či tak musíme aj túto historku zaradiť iba medzi shakespearovské legendy.

Pochovaný je v priestore pred hlavným oltárom kostola Svätej Trojice. Na náhrobnom kameni - kópii, ktorá v polovici 18. storočia nahradila originál - je vytesaný epitaf: