Semiológia ako náuka o znakoch, dostáva sa do povedomia najmä dielom Ferdinanda de Saussura, otca modernej lingvistiky. Semiologické hľadisko pre neho predstavovalo najserióznejší prístup k jazyku. Akýkoľvek pokus o správne definovanie jazyka, ktorý je predovšetkým systémom znakov, sa musí obrátiť na pomoc vedy o znakoch. Lingvistika predstavuje pre Saussura iba podradenú časť semiológie, úlohou ktorej má byť skúmanie zákonov, ktorými sa znaky riadia. Zákony, ktoré semiológia objaví, môžu byť následne aplikované v lingvistike. Semiológia môže odkryť dosiaľ nepovšimnuté oblasti ľudského správania sa, činov, či výtvorov, ktoré sú nositeľmi určitého významu. Ak dokáže rozpoznať tieto fenomény ako znaky, musí následne skúmať systém, ktorý tieto znaky spája. Je tiež zrejmé, že tam, kde sú znaky, musí byť i nejaký systém.

Výrazové prostriedky určitých spoločenstiev tak podliehajú určitej norme, konvencii. Preto ak chceme pochopiť, napríklad to, čo znamená, ak Číňan pokľakne deväťkrát pred cisárom, musíme byť oboznámení so zaužívanou spoločenskou konvenciou a pravidlom. Preto je dôležité študovať znaky nie izolovane, ale objavovať a poznávať systém, ktorý za nimi stojí, a ktorý z nich robí to, čím sú.

Význam znaku jednak v lingvistike, ako napríklad slovo, tak aj význam iných znakov v semiológii, je úzko spojený, resp. priamo vyplýva zo systému znakov medzi ktorými sa nachádza. Význam slova vo vete je závislí od kontextu vety, svoj význam slovo nečerpá z veci, ktorú označuje. „ Zovšeobecnene potom možno tvrdiť, že znak je definovaný práve tou diferenciou, ktorou sa jasne a jednoznačne odlišuje od iných znakov. Pokiaľ táto diferencia nie je zdeformovaná natoľko, že sa nedá identifikovať, tak je všetko v poriadku a tento znak si nemôžeme pomýliť a následne stotožniť s iným znakom“(/2/,49) Saussure často tento princíp ilustroval príkladom so šachom. Hodnota jednotlivej figúrky sa mení vývojom hry. Jej hodnota je závislá od rozostavenia ostatných figúrok na šachovom poli.

V najvyhrotenejšom a možno až neprijateľnom postavení by sa semiológia ocitla, ak by sme pokračovali v takom duchu, že .. „ak je všetko, čo má význam, v rámci kultúry znakom a preto objektom semiologického skúmania, zahŕňala by semiológia väčšinu disciplín o ľudstve i väčšinu sociálnych vied. K hociktorej oblasti ľudskej aktivity, či už k hudbe, k architektúre, k vareniu, k etikete, k reklame, k móde, k literatúre by sme mohli pristúpiť zo semiologického hľadiska“(/1/,91).
Voči takémuto poňatiu semiológie vystupuje námietka, že i napriek tomu, že mnoho oblastí ľudskej aktivity disponuje znakmi, nie všetky znaky sú rovnorodého charakteru. Preto je pre lepšiu orientáciu semiológie nevyhnutné základné rozdelenie a typológia znakov.

Jonathan Culler uvádza tieto základné skupiny znakov, ktoré si zvlášť vyžadujú osobitý prístup: ikona, index a znaky samotné.

„Všetky znaky sa skladajú z označujúceho a označovaného, foriem a pridruženého významu alebo významov; vzťahy medzi označujúcim a označovaným sú však pre každý z troch typov znaku odlišné“.

Pri ikone je vzťah označovaného a označujúceho vzťahom skutočnej podobnosti. Portrét skutočne zobrazuje svoj model. Pri indexe je vzťah označujúci – označovaný kauzálnym vzťahom. Stopy v snehu označujú veľkosť topánok, dusné ovzdušie príchod dažďa a podobne. Tu sa však pre vytýčenie oblasti semiológie rysuje malý problém, pretože nemalé množstvo vedeckých i nevedeckých disciplín kauzálnu teóriu na dešifrovanie svojich cieľov používa taktiež. Ak však charakter indexov nadobudne konvenčnú podobu, môže v semiológii zohrávať významnejšiu úlohu. Takéto indexy sú dešifrovateľné napríklad v umení (dym evokuje oheň, červená farba na rukách krv...).

Hlavnou oblasťou semiológie však ostáva znak samotný. Vzťah označovaného a označujúceho je v tomto prípade arbitrárny alebo konvenčný.

Oblasť semiológie sa tak venuje jednak konvenčným znakom, ktoré sú jednoduchým dešifrovateľným kódom. Napríklad významom znakov jazyka, slepeckého písma, dopravných značiek, matematických symbolov, ktoré však pre ich vlastný jednoznačný a dešifrovateľný kód, nie sú pre semiológiu až tak príťažlivé. Zaujímavejšia je pre semiológiu oblasť systémov komunikácie, ktorá je charakteristické mnohoznačnosťou a absenciou kódu, či jednoduchého kľúča slúžiaceho k dešifrovaniu znakov. Najkrajším príkladom tu môže byť literatúra. V nej je obsiahnutý prvok estetického cítenia, snažiaceho sa komunikovať predstavy, túžby, sny, vnemy, k odhaleniu ktorých nie je dosiaľ poskytnutý adekvátny kľúč. Ak sa aj časom takýto jednoznačný kľúč, či kód objaví, umelecké diela majú tendenciu úmyselne sa mu vyhnúť.
Literatúra je systémom, ktorý je pre semiológiu komplikovanejší najmä preto, lebo je závislá na inom systéme, konkrétne na systéme jazyka, a preto jej výrazové prostriedky odzrkadľujú druhotný systém. Krásnym príkladom spôsobu vyjadrovania sa druhotného systému prostriedkom jazyka v literatúre sú rétorické obrazy ako metafora, metonymia, hyperbola alebo synekdocha.

„Pretože ľudské bytosti vydávajú zvuky, používajú gestá, využívajú kombinácie objektov alebo činností, aby vyjadrili význam, je tu miesto pre disciplínu, ktorá by charakterizovala tento druh aktivity a ktorá by objasnila systém konvencií, na ktorých spočíva“.