V jednotlivých druhoch umenia vznikali nové prvky, ale niektoré rysy boli typické pre renesanciu či už ako epochu alebo pre umenie, ktoré vytváral renesančný človek.

Antropocentrizmus

Kladie sa dôraz na človeka, na ľudský rozum, poznanie a pozemský život. Renesančný človek sa vymaňuje zo stredovekého spôsobu myslenia, čiže záujem sa od Boha obracia smerom k človeku samému.

Individualizmus

Človek sa stáva všestranne rozvinutou osobnosťou.

Humanizmus

Renesancia sa obracia späť

Vedecký základ umenia

Mnoho umelcov bolo skutočne „renesančných“, zaoberali sa aj anatómiou, optikou, technológiami, ktoré potom používali vo svojej tvorbe. Typickým príkladom je použitie perspektívy v maľbe a kresbe, či odlievanie sôch z bronzu.

Realizmus

Napriek tomu si renesanční umelci nárokovali pri svojich dielach návrat k prírode (inšpirovaní antikou), určitý súbor konvencií. Ich realizmus sa týkal hlavne použitých tém. Objavujú sa scény zo „všedného života“ - vzniká napr. novella (poviedka zo života obyčajných ľudí) alebo komédia inšpirovaná životom roľníkov.

Zosvetštenie

Dá sa považovať za spoločný rys, aj keď nebolo tak veľké, ako sa obyčajne myslí. Náboženské motívy sú neustále veľmi časté.

Individualizmus

Vznikajú životopisy, vlastné podobizne maliarov, umelci na rozdiel od stredoveku podpisujú svoje diela.

Nacionalizácia umenia

Ak bol pre stredoveké umenie typický univerzalizmus, tak od renesancie začíname rozlišovať národné umenia s ich typickými prvkami a rysmi.

Zberateľstvo

Pre stredovek tiež neznáma vec. Zberateľstvo úzko súvisí so snahou čo najlepšie poznať antický svet prostredníctvom hmotných pamiatok, ktoré sa na talianskom území zachovali v hojnom počte. So snahou zbierať antické pamiatky sú spojené aj počiatky archeológie.

Mecenášstvo

Umenie sa stáva politickou zbraňou (notoricky známym príkladom je Masacciov obraz Peniaz dane alebo Michelangelova socha Dávida) a efektným prostriedkom bohatých a mocných, ako sa prezentovať voči verejnosti. Z týchto radov pochádza veľké množstvo mecenášov, len v Taliansku napríklad pápeži Martin V., Eugen IV. či Mikuláš V., ďalej v Miláne Filippo Maria Visconti, Francesco Sfortza, v Neapole Alfonz V. Aragónsky alebo Ferdinand I. Aragónsky.