Slovensko vďaka dostatku rúd, kameňa, hliny, dreva a iných surovín patrilo odpradávna medzi oblasti s mimoriadne priaznivými podmienkami pre výrobnú činnosť, ktorú by sme mohli označiť za remeslo. Okolo 9. storočia sa už remeslo na Slovensku výrazne vyčlenilo od poľnohospodárstva. Najrozvinutejšie bolo kováčstvo, hrnčiarstvo a šperkárstvo.

Pod pojem ľudová výroba zaraďujeme v etnografii všetky ručné práce, zhotovovanie úžitkových predmetov prevažné s miestnych surovín pre potrebu vlastnej rodiny i pre blízke okolie napr. spracúvanie textilných vlákien, slamy, šitie súčasti odevu , vyšívanie, paličkovanie čipiek, spracúvanie dreva, kovov, koze a pod. Remeslá sa často organizovali v cechoch a výrobných spoločenstvách, napríklad kováčstvo, hrnčiarstvo a džbánkarstvo, sklárstvo, garbiarstvo, kožušníctvo, kolárstvo, tesárstvo, tkáčstvo atď. Remeslá však predstavujú len časť celkovej ľudovej výroby, jednu jej vývinovú fázu, ktorá v mnohých prípadoch nezasiahla všetky výrobné odvetvia, a na rozdiel od vyspelých mestských remesiel ustrnuli niekedy na nižších výrobných postupoch. Menšie domáce dielne vyrábali jednoduchšie a výrobne menej náročné predmety pre pospolitý ľud, centrálne dielne pracovali pre bohatšie vrstvy.

KOVÁČSTVO
Kováči zhotovovali také významné a pre každodenný život nevyhnutné predmety, ako sekery, nože, motyky, čakany a iné poľnohospodárske nástroje, a preto boli v starších dejinách ľudstva najvýznamnejším remeslom vôbec. Slovanské kováčstvo nadväzovalo na staršie keltské tradície, vďaka ktorým sa výroba pomerne dokonalých pracovných nástrojov, náradia a zbraní vo veľkomoravskom období uskutočňovala už relatívne náročnými a zložitými technikami – zváraním tvrdej ocele mäkkým železom, demaskovaním, kalením, popúšťaním a pod. Na prelome 8. - 9. stor. bola na Slovensku, a to v Pobedime na strednom Považí, už aj špecializovaná osada kováčov – výrobcov nožov. Ležala v blízkosti opevneného hradného centra.
V 11. – 12. storočí nadobudlo u nás veľký rozsah kováčstvo špecializované na jednotlivé druhy výrobkov. Existencia rozvinutého kováčstva vždy závisela od vyspelej ťažby rudy a hutníctva. Západní Slovania, ktorí sa usadili v Podunajsku, prevzali aj v tejto oblasti poznatky Keltov a Rimanov a súčasne si vytvorili aj vlastnú svojráznu technológiu spracovania železa. Už v 8. storočí vznikli blízko surovinových zdrojov výrobné osady zamerané len na spracovanie železa, ale aj veľké železiarske huty. V 8. – 9. stor. sa vyrábalo železo aj v menších strediskách. Svedčia o tom nálezy železnej trosky v Bojniciach, Bešeňove a v Nitrianskom Hrádku.

KOŠIKÁRSTVO
Koše boli pôvodne známe ako nádoby pletené z prútia. Dnes má toto slovo už mnoho významov. Prútené koše a iné nádoby (misky, podnosy) od košikárov, boli spletané z prútia tzv. ťahanou technikou alebo oblúkovito ohýbaným prútim. Prútie mohlo byť z vŕby, ale tiež z brezy. V minulosti sa používali zelené mladé neolúpané prúty. Dnešných košikárov si často môžeme mýliť s predajcami tzv. ratanového nábytku. Náš omyl však ľahko odhalíme – ak by sme mali doma hoci dve podobné fotele – jednu ratanovú a jednu z prútia, tá od košikára nám určite vydrží dlhšie. Prútie a spôsob jeho viazania robia tieto výrobky pevnejšími.

DROTÁRSTVO
Známym remeslom bolo bezpochyby drotárstvo. Jeho vznik nepochybne podnietila predovšetkým bieda Trenčianskej stolice, z ktorej sa grupovalo najviac drotárov.

Korene slovenského drotárstva siahajú do 15. storočia. Spojené sú s prácou mužov z oblasti Trenčína, ktorí pracovali v Sliezsku, kde súčasne spoznávali techniky spracovávania drôtu. Prví drotári začínali opravami rôznych nádob (džbánov, putní, úľov). Časom mnohé nádoby opletali už ako nové, za účelom zabrániť ich poškodeniu, keď budú vystavené vplyvom prostredia, odretiu, pádom a podobne.

U nás sa drotári "delili" na tzv. trenčianskych, kysuckých a spišských, od ktorých sa potom učili ďalej poľskí drotári.
Zaujímavú a ojedinelú expozíciu drotárstva nájdeme v historicky najstaršom múzeu drotárstva umiestneného popri iných expozíciách v Považskom múzeu v Žiline na Budatínskom zámku. Spracúvanie dreva

TESÁRSTVO
S ťažbou dreva a s drevorubačstvom najbezprostrednejšie súvisí tesárstvo. Znalosť tesárskych prác sa uplatňovala predovšetkým pri stavbe domu. Na stavbe domu sa zúčastňovali všetci mužskí členovia blízkej i vzdialenej rodiny. Majiteľ s príbuznými si drevo sami vyrúbali, očistili, doviezli a podľa potreby napílili a okresali, pričom odborník vykonával iba najzložitejšie práce a dozeral na stavbu. Výrobou nábytku a drevených nástrojov sa sezónne zaoberali najmä mlynári. Pri spracúvaní dreva boli odborníkmi a vyznali sa v rozličných tesárskych, truhlárskych, stolárskych, tokárskych a konštrukčných prácach. Vo všetkých oblastiach Slovenska s výskytom drevenej architektúry bola neodmysliteľná výroba šindľov. Šindle sa vyrábali z mäkkého dreva štiepaním a žliabkovaním oberučným nožom na oberučnom stolci.

REZBÁRSTVO
Títo remeselníci, ktorí existujú dodnes, sa zaoberali a zaoberajú vyrezávaním rôznych drevených sôch, sošiek, reliéfnych obrazov (často so sakrálnou tematikou), oltárov a pod. Výsledky ich prác sú skutočným umením, nezriedka sa teda stretneme s označením “umelecký rezbár”. Samotných rezbárov nenájdeme v histórii združených do cechu. Ich práce, ktorých vek možno počítať na storočia, však majú návštevníci možnosť obdivovať najmä v slovenských kostoloch. Na Slovensku má rezbárstvo aj svoju charakteristickú “ľudovú odnož”, a to výrobu bačovského riadu – najmä známych črpákov, ale tiež odlievakov, foriem na syr, oštiepky a podobne. Pre rezbára je najdôležitejšie drevo (z lipy, javora, hrušky, jedľa alebo ktoréhokoľvek iného u nás rastúceho stromu, nie však vysušené, lebo vtedy je už tvrdé a vhodné len pre tokára) a dláto. Dôležitý je však aj nôž, rôzne rašple, pilníky, kyjanice (ťažké drevené nástroje v tvare koňakovej fľaše, ktoré sa používajú na vtĺkanie dláta do dreva). Rezbári si svoje nástroje musia často upraviť alebo aj sami vyrobiť, takže potrebujú napr. aj brúsne kamene. Hovorievalo sa o nich, že sú to “majstri deviatich remesiel”. V skutočnosti je to však údajne ešte náročnejšie. Všetko to však rezbár rád obetuje do výtvoru, ktorý na konci zavesí na stenu, položí na stôl alebo odovzdá zákazníkovi.

OZDOBOVANIE KRASLÍC
Bez pochýb sú nám známe batikované, vyškrabované, leptané, slamou oblepované či odrôtované kraslice alebo kraslice ozdobené reliéfne voskom.

Tradícia obdarovávania šibačov a polievačov počas sviatkov Veľkej noci maľovanými vajíčkami má najmä medzi Slovanmi dávne korene. Literatúra uvádza, že už v 14. storočí ľudia maľované vajíčka volali kraslicami. Názov údajne vznikol zo slovanského slova "krasnyj", t.j. červený. Červená bola považovaná za farbu života a vajíčka boli pôvodne
ozdobované touto farbou. Vtedy to však boli zväčša plné škrupiny s uvareným vajíčkom. Neskôr sa začalo a dnes sa najmä zo zdravotných a hygienických dôvodov, ale aj s cieľom zachovať kraslicu na niekoľko rokov, ozdobujú predovšetkým prázdne škrupiny vajíčok, tzv. výduvky, volané na niektorých miestach aj "výdušky". Už samotné umenie vypláchnutia a očistenia výduvky je dôležité pre konečný vzhľad akokoľvek ozdobovanej kraslice.

Farbenie kraslíc vyvarením v cibuľových šupách je zrejme používané vo väčšine súčasných domácností. V minulosti pred vznikom umelých farbív sa používali na farbenie kraslíc prírodné materiály, v ktorých sa škrupiny vajíčok vyvarili (napr. v kôre z jabloní - zelená farba, jelše alebo duba - čierna, trieskach dreva orecha - ružová cez malinovú až po fialovú, šupiek cibule, čaju, sena, prútikov, šafránu - žltá až oranžová). Farby síce neboli také sýte ako sú dnes pri použití anilínových farieb, mali však pomerne široké spektrum.

Jednou zo základných techník ozdobenia škrupiny vajíčka bolo jej pokrytie rôznymi lístkami rastlín, zaviazanie napr. gázou alebo pančuchou a zafarbenie v odvare napr. z cibuľových šúp. Najrozšírenejšou a najstaršou slovenskou ozdobovacou technikou je batikovanie. Od voskovania (t.j. nanášania farebného vosku na biele alebo zafarbené vajíčko špendlíkovou hlavičkou alebo trubičkou) sa líši tým, že vosk po ukončení práce batikovaním na kraslici neostane. Prvú kraslicu, ktorá sa stala muzejným exponátom, nájdete práve v už spomínanom Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.