A preto aj obrazy fantastických zvierat sa v spleti navzájom sa prekrývajúcich čiar nedokážu dobre identifikovať, a často sa mýlime v spájaní detailov, ktoré k sebe nepatria. Typickým príkladom je rytina z jaskyne Pair non Pair, ktorú odborníci nazývajú Agnus dei. Je to kombinácia kozorožca so odklonenou hlavou a koňa umiestneného o niečo vyššie a hľadiaceho opačným smerom . Telo kozorožca sa spája s hlavou a telom. Niekoľko neprirodzených zvieracích zobrazení poznáme i z jaskyne Trois Fréses. Na jednom z nich je telo podobné medvediemu, ale hlava s končistými ušami sa ponáša skôr na vlka. Druhé zviera má chlpaté laby a na hlave zaoblené, akoby medvedie uši, no má tupý pysk, na chrbte sa mu tiahne od krku k zadku hriva a má dlhý chvost. Tento podivuhodný tvor má teda znaky viacerých zvierat. I z jaskyne Front de Gaume poznáme obraz tura, ktorý síce zodpovedá skutočnosti ako tak, ale je úplne disproporčný. Na telo tura sa napája veľký, silný a veľmi dlhý krk a na ňom je znovu zhruba normálna hlava divého tura.
Najznámejším a najviac pretriasaným bájnym zvieraťom je dvojrohý tur alebo živočích turovi podobný z jaskyne Lascaux. Niektorý vedci sa domnievajú, že dva priame dlhé rohy trčiace z čela tomuto zvieraťu nepatria, ale maľba bezpečne dokazuje, že rohy k zvieraťu patria. Tvar tela pripomína divého tura, ale má zasa krátky takmer nijaký chvost, krátku hlavu so širokým tupým pyskom a dva priame rohy. A na tele má akési škvrny, ktoré nemá na sebe žiadne zviera. Niektoré fantastické figúry sa označujú ako čarodejníci alebo maskovaní čarodejníci, či šamani.
V jaskyni Tuc d´Audoubert je rytina zvieraťa, ktoré má prihrbenú prednú časť tela, široký pysk pripomínajúci losa, krátke, mierne dopredu zahnuté rohy a široké uši. Najznámejší je čarodejník z jaskyne Trois Fréres. Je to postava s dlhým chvostom a ľudskými nohami vzpriamene postavená. Predné končatiny sú ako laby . Jeho pohlavný úd sa nehodí ani človeku, ani nijakému známemu zvieraťu. Na hlave má parohy podobné parohom jeleňa. Podľa H. Breuila je obličaj z jaskyne Trois Fréses človek- bizón s lukom, o ktorom sme sa zmienili už predtým. Z tej istej jaskyne pochádza ďalšia figúrka, ktorej dolná časť tela vo zvislej polohe sa znovu hodí skôr človeku (vrátane prirodzenia), zatiaľ čo horná časť tela s obzerajúcou sa hlavou je bizónia.
K týmto fantastickým zobrazeniam môžeme pripojiť aj rytiny malých ,,diablikov“ z Teyjatu. Na vodcovskej palici sú vyryté malé postavičky, ktoré majú ľudské nohy, objemnejšie chlpatú hruď a hlavu, trochu pripomínajúcu hlavu kamzíka.
V Los Casares objavili rytinu, ktorú H. Breuil vysvetlil ako obraz žiab, alebo rýb. Telo je guľovito nafúknuté a pod dlhým krkom sa odpájajú dve končatiny podobné rukám. Veľká guľatá hlava s veľkým okom, zachytená z profilu, vybieha do zobákovitých úst. Niet pochýb, že to nie je rytina skutočného zvieraťa.
Z Pech Marle poznáme nápadne veľké telá, malé končatiny a hlavy. Je to známy obrazec, namaľovaný čiernou farbou. Zvieratá majú podobu neskutočných kopytníkov. K prvej maličkej hlave patrí krk prechádzajúcej do výrazného chrbtového hrboľa, ktorý pripomína napr. megacera (je naznačený bodkovanou líniou). Telo chýba, lebo hneď za chrbtovým hrboľom nasleduje hlavička druhého zvieraťa, ktorého chrbtový hrboľ však nie je znázornený.
Vyzerá to tak, akoby druhé zviera bolo nakreslené celé, čiara brucha však nie je jednoliata, ale nadstavovaná, dokresľovaná a pripomína prvú hlavu a krk. Tretie zviera je zrejme tiež úplne, má však nadstavenú chrbtovú líniu, takže pôsobí dojmom , ako by za sebou malo ešte jeden zadok. Zadné nohy sú nakreslené len na tomto poslednom zadku. Obraz je zaujímavý len preto, že zobrazuje nereálne zvieratá , ale i svojou jedinečnou umeleckou, zámerne skresľujúcou kompozíciou. Na tomto príklade jasne vidno, že vtedajšie umenie nemožno považovať za primitívne.
Predstava, že medzi človekom a zvieraťom a zvieraťom a človekom existuje plynulý prechod, je v myslení prírodných národov bežná. U mladopaleolitického človeka sa tieto predstavy odrazili aj v umeleckej tvorbe.
Zobrazenie ľudí v paleolitickom umení môžeme rozdeliť na obrazy žien, mužov, obličajov a človeka vôbec vo vzťahu k iným objektom.
Zobrazovanie žien tvorí štýlovo i časovo dve skupiny. Staršia skupina sa uplatňuje viac realisticky a patria do nej ženské plastiky, venuše, reliéfy a pod. Táto skupina patrí k aurignaciénu-gravettiénu, pavloviénu až solutréenu, a výnimočne i do staršieho magdaleniénu (Angles sur l´Anglin- magdalénien III, La Madeleine- stredný magdalénien). Druhá, mladšia skupina pochádza z vyspelého magdaleniénu. Sú to väčšinou štylizované rytiny postáv z profilu v miernom predklone, ktoré sa zachovali ako drobné mobilné umenie alebo vzácnejšie rytiny na stenách v jaskyniach.
V tejto skupine venuší vyskytujú sa i zjednodušené symboly vulvy- vonkajších rodidiel. odkiaľ máme niekoľko plastík venuší poznáme z ukrajinského náleziska Kostienki I, je tu mnoho malých skulptúr v mäkkom kameni. Na jednej strane sú konveksné , a na druhej , plochej strane majú otvor , ktorý je podobou totožný s vulvou.
I v dobe datovaných kultúrnych vrstvách v abri Callier (aurignacién I) a v La Ferrassie (aurignacién II) nájdeme na zlomkoch kameňov vyrytú vulvu. „Človek doby kamennej nie len maľoval, ale bol aj úspešným sochárom. „Taká Willendorfská venuša, alebo Věstonická sú krásnym dokladom toho, ako ohromne vtedy výtvarne cítili.“
Na najstarších plastikách , rytinách a reliéfoch možno rozlíšiť pohľad z profilu a spredu. Umelec sa zvyčajne vyhol zobrazeniu obličaja. Nechal ho buď plochý, ako na reliéfe z Lausselu, alebo znázornil len rysy štylizovane, napr. Venuša z Dolných Viestoníc, či predklonom hlavy, akoby skryl obličaj do tieňa, a nechal ho nespracovaný (napr. Willendorfská venuša) .Veľmi vzácne sú plastiky , na ktorých je viac menej detailne a realisticky stvárnený aj obličaj.
