„Moravianska venuša sa netvári ako Mona Lisa, ale to len preto, lebo jej ktosi kedysi dávno odrazil hlavu; v skutočnosti je ešte tajomnejšia. Jej príbeh je drámou,bez zveličenia detektívkou, zo zaujímavosti mu nijako neuberá, že z neho poznáme len torzo, že nemá začiatok ani koniec, že je to len zamotané klbko, z ktoréhovytŕča zopár indícií, náznakov.“

Mužské postavy sú v pravekom umení zobrazované vzácnejšie ako ženské.Za zmienku stojí predovšetkým soška z Brna nájdená v hrobe muža. Technicky je zaujímavá tým, že bola zmontovaná z niekoľkých častí- hlavy, trupu, rúk a nôh- a to spôsob detskej bábiky. V paleolitickom umení je to ojedinelí prípad, o to vzácnejší, že je pomerne starý- pochádza zo stredného wurmu (wurm II, najranejší pavlovién). Je teda približne rovnako starý ako soška willendorfskej venuše. Brnenská soška, zostavená z rôznych kusov mamutoviny, je zaujímavá aj plastickým zobrazením obličaja. Vidno zvyšok zlomeného nosa, nízke čelo, prehĺbené očnice i predlženú bradu akoby s fúzmi.

Ak pozorujeme hlavu zhora, má guľatý tvar. Celá soška bola pôvodne zafarbená na červeno. Na trupe sú tri hrby. Jeden znázorňuje prsnú bradavku, druhý pupok a tretí mužské pohlavie s malou zvislou ryhou na vrcholku, ktorá znázorňuje otvor močovodu. Ďalšie mužské plastiky sú z Brassempouy. Z Lausselu pochádza reliéf muža. Zo starých fragmentov z Hohlensteinu Stadelu rekonštruovali nedávno väčšiu časť mužskej sošky z mamutoviny ako celok musela byť táto plastika unikátna. Telo mužských figúrok často nezachováva mužskú anatómiu a hlava vybieha do akéhosi skresleného obličaja.

Možno to bol len predstupeň k obrazom maskovaných čarodejníkov zvierat, spolovice ľudí. Tieto plastiky postáv ako i známe rytiny postáv z jaskýň Villars, Lascaux, Roc de Sers, La Colombiére, Laugerie Basse netvoria jednotný štýl. Na jaskynných rytinách je však zaujímavá tendencia zachytiť nejaký tragický okamžik, či už je to muž s rozhodenými rukami pred útočiacim bizónom, ktorý má zlomený oštep v rane, alebo muž zasiahnutý labou medveďa či obrazy mužov prebodnutých niekoľkými šípmi prípadne oštepmi (napr. v maľbe v jaskyni Pech Marle alebo Cougnac).

Zvláštnu skupinu tvoria rytiny fantastických obličajov (z Les Combralles, Marsoulasu, La Marche), nepochybne vedome nerealistických, lebo obrazy zvierat, ktoré sú vedľa stvárnené azda tým istým umelcom sú úplne jednoznačné.

Zo sklonku mladého paleolitu nie je známa ani jedna rytina, ktorá by verne zachytila ľudskú podobu. Grimasa na týchto obličajoch znemožňuje určiť, či patria mužovi alebo žene, naopak môžeme povedať, že sú pohlavne neurčité.

Môj zoznam by nebol úplný, keby som sa nezmienila o falických motívoch, ktoré sa vyskytujú ako v drobnej plastike, tak i v rytinách a symboloch. Z mobilného umenia uvediem klad dvojitého falu (mužského pohlavného údu)vyrezaného z parohu z Gorge d´Enfer v Dordogni. Hlava falu je stvárnená realisticky, telo je pokryté symbolickými ornamentami. Jednoznačná je tiež rytina na kosti z La Madeleine, na ktorej je znázornená medvedia hlava, falus a vulva.

Objav jaskynných malieb zo západnej Európy bol svojho času veľkým prekvapením. Vlastne v polovici 19st. bolo najstarším známym umením egyptské umenie a praveké keltské nálezy, a preto sa predpokladalo, že prípadné staršie nálezy budú oveľa primitívnejšie. Nebolo ľahké presadiť názor, že pred desiatimi až tridsiatimi tisícami rokov sa v Európe vyvinulo obdivuhodné umenie. „Praveké maľby a sošky dokladajú, že praveký človek bol už skutočným človekom, lebo mal vzťah k ideálu, ku kráse a k tomu, čo nie je priamo pozemsky užitočné.“

Maľby, rytiny i rozličné plastiky svedčia o tom, že praveký lovci neboli zďaleka tak primitívni, ako sa predtým všetci domnievali. Títo súčasníci mamutov aj nosorožcov doby ľadovej boli na takej umeleckej úrovni, aká sa nedosiahla za mnoho nasledujúcich tisícročí. Na rozdiel od iných umeleckých období však neboli o tejto dobe nijaké správy alebo záznamy, a preto odborníci museli vedieť vyčítať zmysel a účel tohto umenia z rozmiestnenia obrazov, rytín i skulptúr, z tém, ktoré zobrazovali, a pochopiteľne tiež z archeologických nálezov. Všetky uvedené nálezy sú overené, nie sú to podfuky. Pokiaľ samozrejme neodhalia nejakú skrývajúcu sa pravdu, pretože ,,I znalca môže niekedy cesta za poznaním zaviesť do slepej uličky. Stačí ken príliš slepo niečomu veriť alebo sa nechať vo svätom nadšení uniesť viac, než je zdravé. Príkladov by sa našlo mnoho. Všetci ľudia sú totiž omylní. Rovnako archeológovia.“.