Jaskynné maľby alebo rytiny, plastiky, modelované alebo vyrezávané sošky, ornamenty na koži alebo kôrach, kostiach či mamutích kloch, na skalách na keramike sú vyjadrovacími prostriedkami prehistórie. Mnohé sa nezachovali, časom sa rozpadli, alebo ešte niekde v hĺbke čakajú na ďalší archeologický výskum, na objavenie. „Čo však mali tieto zámerne vyvolané a starostlivo naaranžované skúsenosti sledovať? Aké malo umenie magdaleniénu účel? Odpoveď je prostá: nemáme zdanie, a možno sú to obyčajné čmáranice, ktoré si po večeroch na stenách jaskýň vytvárali pravekí lovci, a že nemajú žiaden systematický, duchovný, náboženský, praktický, totemistický, či dokonca estetický význam“.

Tieto slová, autora Paula Johnsona, nám hovoria o pravde, ktorá nastala na úplnom začiatku, kedy sa objavili prvé kresby, či maľby pravekého umelca. Na začiatku žiadna kresba či maľba nie je vyhlásená za umelecké dielo. Lež časom sa pochopí časť, alebo myšlienka, ktorú do svojho diela autor vložil. Čiže prečo je umelecké dielo umeleckým dielom. No umenie sa zakladá na rôznych myšlienkach autorov, a my nepoznáme pri našich jaskynných maľbách, plastikách žiadneho autora. Môžeme ale zisťovať tajomstvá späté s nimi. Ich vek, zmysel, či zloženie. A práve v tom sú tak vzácne, preto sú tak obdivované, lebo sú záhadné, a sú to naše počiatky, na ktoré sa všetko ostatné naväzuje, vzniká, vylepšuje sa. „Neandertálci boli tvorcami kultúry, ktorá sa nazýva moustérién (podľa francúzskeho náleziska Le Mouster). K lokálnym stredoeurópskym neandertálskym kultúram patrí aj micoquien, a o niečo starší, ešte protoneandertálsky taubachien. Z kameňa vyrábali neandertálci na 60 druhov nástrojov, ako prví vsadzovali niektoré z nich do rukoväti. Nástroje zhotovovali z dreva, kostí, rohov a parohov.“

Zhotovoval praveký človek nástroje na sekanie potravy, či kože, a neskôr si všimol že zanecháva nástroj stopy, ktoré a mu zdali estetické. Tak sa začal kreatívne prejavovať, alebo konečne, odkrývať v sebe talent. Jeho slabá inteligencia nám stačí, aby sme ho totiž považovali za umelca.

Skôr, než nám umelec vytvoril , obraz, či plastiku, musel sa vedieť vysporiadať s prírodou, poznať ju. Čo vlastne všetko zobrazoval? Prvé obrázky, na základe umeleckého zobrazovania, vytvoril neandertálsky človek. V ligerskej jaskyni Toiram sú vyryté do ílu otlačky nohou, či značky načrtnuté prstami a početné vrypy- akoby napodobenina medvedieho škrabania . Takto začali zobrazovať aj rôzne zvieratá. Hľadali si rôzne výstupky na skale, ktoré im pripomínali časti na zvierati. Napr., hrb bizóna, alebo oko, chrbát, ba aj nohy. Obrazy zvierat sú zobrazené niekedy veľmi dokonale, a preto je aj ľahké nielen presne určiť zobrazené druhy, ale i rasy a typy zvierat. Pretože na území západnej Európy boli v mladom paleolite rozšírené mamuty, patrí väčšina zobrazených slonov druhu Mammuthus primigenius. Mamuty na obrazoch majú zvyčajne dlhú srsť, v profile zreteľný chrbtový hrboľ a guľaté temeno hlavy. Veľké kly mali hroty skrútené dozadu a von. a ich chrbtová línia neklesala tak prudko ako u mamutov.

Týmito znakmi sa líšia od slonov, ktoré zrejme boli aj v paleolite bez srsti, mali rovné kly, nemali chrbtový hrboľ.
„Približne pred sto rokmi našli v jaskyni Altamira v Španielsku obdivuhodne realistické vyobrazenia bizónov, diviakov a kamzíkov.“

Medzi najčastejšie zobrazované zvieratá v paleolitickom umení patria bizóny. Druh, ktorý žil v Európe v mladom paleolite, bol Bison uriformis. Od staršieho druhu bizóna sa líšil tvarom a veľkosťou rohov. Maľby bizóna v jaskyni Lascaux sú považované za veľmi staré. Veľmi častou témou je aj divý tur. Je podstatne väčší ako tur domáci a má dlhé rohy. Z poľadovej doby poznáme iný druh tura Bos brachyceros alebo Bos longfrons, ktorý má v porovnaní s divým turom z paleolitického obdobia slabšie a štíhlejšie telo a má oveľa kratšie nohy. Medzi turmi v jaskyni Lascaux sú aj maľby jedincov s krátkymi rohmi. Ale to asi bude tým, že umelec zobrazoval pohlavné odlišného tura.

„Je zvláštny pocit, zostupovať do hlbín hory , do jaskýň, ku ktorým vedú úzke nízke schody, kde sprievodca posvieti baterkou na obraz býka.“

Najpočetnejšie maľované a vyryté sú kone. Na veľmi početných maľbách piestocénnych koní sa pokúšali vedci rozlíšiť plemená, no jednotlivé znaky sa vyskytujú nepravidelne a závisia od samotných umelcov, lebo sa mohli pozerať na jednotlivé zobrazované zviera úplne inak. Medzi vzácne zobrazenia môžeme zaradiť zatiaľ jedinú bezpečne určenú maľbu somára z jaskyne Lascaux. Umelec výborne vystihol charakteristické veľké uši, proporcie tela hlavy a úzky dlhý chvost.

Prekvapujúco vzácne je zobrazenie soba, ktorý sa určite v chladných obdobiach mladého paleolitu vyskytoval v západnej Európe. O niečo častejšie ho nájdeme v drobnom mobilnom umení ako rytinu na kameni alebo ako reliéf, či drobnú skulptúru.
Jelene sú zobrazené nerealisticky, ako napr. v jaskyni Lascaux, jeleň tu má nezvyčajne zakončené parohy akýmisi lopatkami. Zobrazenie megacera ( Megaloceros giganteus) nájdeme len vzácne. Bol veľký ako kôň, s hrboľom na chrbte a s charakteristickými obrovskými parohmi.

Veľmi rozšírený v mladom paleolite bol aj Kozorožec vrchovský (Capra ibex), vyskytuje sa často na západoeurópskych maľbách, rytinách i reliéfoch, ba i v drobnom umení. Tieto obrazy, zrejme mezolitické alebo neskoršie, sú známe z Azerbajdžanu, z Uzbekistanu, Kirgizska a Mongolska. Z mobilného umenia poznáme aj kamzíka.

Početné sú vyobrazenia nosorožcov, najmä na západoeurópskych skalných rytinách a maľbách. Väčšinou je zobrazený srstnatý nosorožec (Coleodonta antiquitatis).

Je tu zobrazenie staršieho typu Merckovho nosorožca (Rhinoceros merckii). Vzácne nájdeme nosorožca i v drobnom umení. Tur pižmový je zobrazený len ojedinele(napr. skulptúra hlavy z Lagerie Haute). Aj obrazov mäsožravcov je pomerne málo, najskôr ešte nájdeme rytinu, alebo drobnú skulptúru jaskynného leva (Panthera spelaea), alebo európskeho medveďa hnedého(Ursus arctos).

Medveď jaskynný(Ursus spelaeus) bol väčšinou už vyhynutý na sklonku paleolitu.
Sviňa divá žila skôr v teplejších, prechodných obdobiach medzi dobou ľadovou a dobou poľadovou a v nástennom umení je známa z jaskyne Altamira. „Pohľad na kresby v španielskej jaskyni Altamira, staré už vyše štrnásťtisíc rokov, dokazujú rastúcu veľkosť človeka. Tieto priestory možno považovať za prvé chrámy človečenstva, ľudskej tvorivosti.“[5]

Ryby, hady, niektoré druhy vtákov a hmyz (napr. rytina kobylky a vtákov sú zobrazované len ojedinele (na úlomku z jaskyne Trois Fréses), prípadne motívy rastlín (jaskyňa Pekárna).V drobných juhosíbirských plastikách sú zaujímavé opakujúce sa obrazy vtákov. Tieto vzácnejšie motívy sa vyskytujú skôr v mobilnom umení a sú vyryté na drobných úlomkoch kameňa, kosti alebo mamutoviny.

V paleolitickom umení sa často stretávame s fantastickými tvormi, ktoré neopisujú, alebo sa nepodobajú na žiadneho známeho živočícha, či tvora. Sú to skutočné zvieratá , ktorých tvar a podoba sa však líšia od všetkých ostatných zvierat, alebo sú to tvory, ktoré by sme mohli ako spolovice človek a spolovice zviera. Zobrazované sú zvieratá, ktoré človek lovil, alebo používal na prenos svojho majetku, keď sa sťahoval. Vieme, že postupne si začal človek uvedomovať, že nad ním majú moc zvieratá asi tak, ako on má moc nad nimi, ale predsa sa odlišoval.

A preto aj obrazy fantastických zvierat sa v spleti navzájom sa prekrývajúcich čiar nedokážu dobre identifikovať, a často sa mýlime v spájaní detailov, ktoré k sebe nepatria. Typickým príkladom je rytina z jaskyne Pair non Pair, ktorú odborníci nazývajú Agnus dei. Je to kombinácia kozorožca so odklonenou hlavou a koňa umiestneného o niečo vyššie a hľadiaceho opačným smerom . Telo kozorožca sa spája s hlavou a telom. Niekoľko neprirodzených zvieracích zobrazení poznáme i z jaskyne Trois Fréses. Na jednom z nich je telo podobné medvediemu, ale hlava s končistými ušami sa ponáša skôr na vlka. Druhé zviera má chlpaté laby a na hlave zaoblené, akoby medvedie uši, no má tupý pysk, na chrbte sa mu tiahne od krku k zadku hriva a má dlhý chvost. Tento podivuhodný tvor má teda znaky viacerých zvierat. I z jaskyne Front de Gaume poznáme obraz tura, ktorý síce zodpovedá skutočnosti ako tak, ale je úplne disproporčný. Na telo tura sa napája veľký, silný a veľmi dlhý krk a na ňom je znovu zhruba normálna hlava divého tura.

Najznámejším a najviac pretriasaným bájnym zvieraťom je dvojrohý tur alebo živočích turovi podobný z jaskyne Lascaux. Niektorý vedci sa domnievajú, že dva priame dlhé rohy trčiace z čela tomuto zvieraťu nepatria, ale maľba bezpečne dokazuje, že rohy k zvieraťu patria. Tvar tela pripomína divého tura, ale má zasa krátky takmer nijaký chvost, krátku hlavu so širokým tupým pyskom a dva priame rohy. A na tele má akési škvrny, ktoré nemá na sebe žiadne zviera. Niektoré fantastické figúry sa označujú ako čarodejníci alebo maskovaní čarodejníci, či šamani.

V jaskyni Tuc d´Audoubert je rytina zvieraťa, ktoré má prihrbenú prednú časť tela, široký pysk pripomínajúci losa, krátke, mierne dopredu zahnuté rohy a široké uši. Najznámejší je čarodejník z jaskyne Trois Fréres. Je to postava s dlhým chvostom a ľudskými nohami vzpriamene postavená. Predné končatiny sú ako laby . Jeho pohlavný úd sa nehodí ani človeku, ani nijakému známemu zvieraťu. Na hlave má parohy podobné parohom jeleňa. Podľa H. Breuila je obličaj z jaskyne Trois Fréses človek- bizón s lukom, o ktorom sme sa zmienili už predtým. Z tej istej jaskyne pochádza ďalšia figúrka, ktorej dolná časť tela vo zvislej polohe sa znovu hodí skôr človeku (vrátane prirodzenia), zatiaľ čo horná časť tela s obzerajúcou sa hlavou je bizónia.

K týmto fantastickým zobrazeniam môžeme pripojiť aj rytiny malých ,,diablikov“ z Teyjatu. Na vodcovskej palici sú vyryté malé postavičky, ktoré majú ľudské nohy, objemnejšie chlpatú hruď a hlavu, trochu pripomínajúcu hlavu kamzíka.
V Los Casares objavili rytinu, ktorú H. Breuil vysvetlil ako obraz žiab, alebo rýb. Telo je guľovito nafúknuté a pod dlhým krkom sa odpájajú dve končatiny podobné rukám. Veľká guľatá hlava s veľkým okom, zachytená z profilu, vybieha do zobákovitých úst. Niet pochýb, že to nie je rytina skutočného zvieraťa.

Z Pech Marle poznáme nápadne veľké telá, malé končatiny a hlavy. Je to známy obrazec, namaľovaný čiernou farbou. Zvieratá majú podobu neskutočných kopytníkov. K prvej maličkej hlave patrí krk prechádzajúcej do výrazného chrbtového hrboľa, ktorý pripomína napr. megacera (je naznačený bodkovanou líniou). Telo chýba, lebo hneď za chrbtovým hrboľom nasleduje hlavička druhého zvieraťa, ktorého chrbtový hrboľ však nie je znázornený.

Vyzerá to tak, akoby druhé zviera bolo nakreslené celé, čiara brucha však nie je jednoliata, ale nadstavovaná, dokresľovaná a pripomína prvú hlavu a krk. Tretie zviera je zrejme tiež úplne, má však nadstavenú chrbtovú líniu, takže pôsobí dojmom , ako by za sebou malo ešte jeden zadok. Zadné nohy sú nakreslené len na tomto poslednom zadku. Obraz je zaujímavý len preto, že zobrazuje nereálne zvieratá , ale i svojou jedinečnou umeleckou, zámerne skresľujúcou kompozíciou. Na tomto príklade jasne vidno, že vtedajšie umenie nemožno považovať za primitívne.

Predstava, že medzi človekom a zvieraťom a zvieraťom a človekom existuje plynulý prechod, je v myslení prírodných národov bežná. U mladopaleolitického človeka sa tieto predstavy odrazili aj v umeleckej tvorbe.

Zobrazenie ľudí v paleolitickom umení môžeme rozdeliť na obrazy žien, mužov, obličajov a človeka vôbec vo vzťahu k iným objektom.

Zobrazovanie žien tvorí štýlovo i časovo dve skupiny. Staršia skupina sa uplatňuje viac realisticky a patria do nej ženské plastiky, venuše, reliéfy a pod. Táto skupina patrí k aurignaciénu-gravettiénu, pavloviénu až solutréenu, a výnimočne i do staršieho magdaleniénu (Angles sur l´Anglin- magdalénien III, La Madeleine- stredný magdalénien). Druhá, mladšia skupina pochádza z vyspelého magdaleniénu. Sú to väčšinou štylizované rytiny postáv z profilu v miernom predklone, ktoré sa zachovali ako drobné mobilné umenie alebo vzácnejšie rytiny na stenách v jaskyniach.

V tejto skupine venuší vyskytujú sa i zjednodušené symboly vulvy- vonkajších rodidiel. odkiaľ máme niekoľko plastík venuší poznáme z ukrajinského náleziska Kostienki I, je tu mnoho malých skulptúr v mäkkom kameni. Na jednej strane sú konveksné , a na druhej , plochej strane majú otvor , ktorý je podobou totožný s vulvou.

I v dobe datovaných kultúrnych vrstvách v abri Callier (aurignacién I) a v La Ferrassie (aurignacién II) nájdeme na zlomkoch kameňov vyrytú vulvu. „Človek doby kamennej nie len maľoval, ale bol aj úspešným sochárom. „Taká Willendorfská venuša, alebo Věstonická sú krásnym dokladom toho, ako ohromne vtedy výtvarne cítili.“

Na najstarších plastikách , rytinách a reliéfoch možno rozlíšiť pohľad z profilu a spredu. Umelec sa zvyčajne vyhol zobrazeniu obličaja. Nechal ho buď plochý, ako na reliéfe z Lausselu, alebo znázornil len rysy štylizovane, napr. Venuša z Dolných Viestoníc, či predklonom hlavy, akoby skryl obličaj do tieňa, a nechal ho nespracovaný (napr. Willendorfská venuša) .Veľmi vzácne sú plastiky , na ktorých je viac menej detailne a realisticky stvárnený aj obličaj.

Aj na juhosíbirských náleziskách objavili sošky, na ktorých sú detaily obličaja. Tieto sibírske lokality však časovo nezodpovedajú európskemu aurignaciénu – gravetiénu, sú mladšie a zrejme patria inému kultúrnemu i psychologicko- religióznemu okruhu. Pre druhý, mladší typ sú charakteristické štylizované ženské postavy s veľkými zadkami. Ruky a nohy na nich bývajú veľmi zjednodušené alebo celkom chýbajú. Ak sú znázornené prsia (ako napr. 8 V Pech Marle), Sú veľké a ovisnuté. Rytiny na strope jaskyne Pech Marle ťažko možno datovať. Niektorý bádatelia ich pomocou starostlivých porovnaní so susediacimi zvieracími rytinami zaraďujú do najmladšieho solutréenu alebo najstaršieho magdaleniénu.

Iné typické rytiny z magdaleniénu sú na kameni v LA Roche Lalinde. Je na ňom vyrytá rovnakým spôsobom celá skupina figúr, čo naznačuje, že tu šlo o ustálený štýl. Každá z figúr má šikmo cez lono ryhu , ktorej zmysel je ťažké pochopiť. Objavilo sa aj mnoho podobných rytín na kamenných zlomkoch na magdaleniénskom nálezisku Gonnesdorf v Porýní. V jaskyni Pech Marle sú jednoduché červené kresby podobné týmto rytinám. Všetky tieto zobrazenia sa veľmi podobajú na jednoduché obrazy zvieracích tiel, napr. Koňa, bizóna, mamuta, a zdá sa, že to nie je náhodná podoba. Do tejto skupiny patrí aj menej známa rytina z Les Combralles. Hlboké jaskynné svätyne pochádzajú až zo sklonku mladopaleolitického obdobia. Vyobrazenia žien sa na nich vyskytujú len vzácne, starší typ úplne chýba a vyryté vulvy sa našli iba ojedinele(Les Combralles, Arcy sur Cure, Pergonsset, Gargas, Bédeilhac a i.).

Reliéf dvoch nahých odpočívajúcich žien v jaskyni La Madeleine vyzerá síce veľmi moderne, ale je stvárnený rovnakou technikou ako iné reliéfy toho istého umeleckého okruhu. V Angles sur l´Angline sú znázornené len dolné časti troch ženských tiel s jasne naznačenými pubickým trojuholníkom a ryhou vulvárneho vchodu. Rytiny z Arcy sur cure, Les Combarelles, Pergonssetu, a z iných nálezísk sú rovnakého typu, ale obmedzujú sa na pubický trojuholník .Rytina dvoch postáv z Lausselu zobrazuje pravdepodobne koitus (pohlavný styk), ale iba na jednej postave možno rozoznať ruky, hlavu, prsia, brucho a pupok. Z druhej, dolnej postavy máme iba hrubý obrys, na ktorom možno rozlíšiť len hlavu od tela .

V odbornej literatúre sa často diskutovalo o steatopygii, znázornenej na ženských soškách aurignaciénsko- gravettiénskeho obdobia. Porovnávacie štúdium nálezov delí tieto sošky na dva typy: obézny (tučný), tvar podobajúci sa na elipsu a štíhly, akoby vpísaný do valca. Prvý typ je známy z Mentonu, Laspugua, Savignana, Willendorfu, z jaskyne Grimaldi, z Dolných Věstoníc, Kostienok i z Gagarina na Ukrajine. Druhý typ poznáme z Laugerie Haute, z Gagarina a z Malty na Sibíri. V Malte sa našli aj plastiky obézneho ženského typu, ale sú plochšie a menej vypracované. Ani pri jednej z obéznych figúr nemôžeme hovoriť o zreteľnej steatopygii, všetky predstavujú iba mimoriadnu tučnotu, ktorá je navyše niekedy výtvarne zvýraznená, možno aj v rozpore s anatomickou skutočnosťou. Zaiste by však bolo unáhlené vyvodiť z umeleckého prejavu záver, že steatopygia existovala bežne ako patologický alebo rasový znak. Napokon pri ťažkom živote pravekých ľudí mohli mať silnú postavu určite len ženy najlepších lovcov, ktoré mali ustavičný nadbytok potravy. Obezita určite nebola častá a predstavovala pravdepodobne vytúžený blahobyt.

Azda práve takto sa dá najprirodzenejšie vysvetliť vznik tučných pravekých venuší. No spája sa to aj s postavením matky ako rodičky skôr kmeňa ako rodiny, takže táto matka musela porodiť podstatne viac potomkov. Druhý štíhlejší typ sa vyskytuje najčastejšie na sibírskych a európskych náleziskách , niekde spoločne s obéznym typom. Tak je to v Gagarine a v Avdejeve na Ukrajine, ale i v Brasempouy a v Abri Petaud v západnom Francúzsku.

Ženy sú zobrazené väčšinou nahé, len venuša s Lespugua má vzadu akúsi úzku zásterku, ktorá však ani zďaleka nezakrýva nadmerný zadok. Na dvoch venušiach z Kostienok vidno pás so vzorkou, pričom jedna z nich má aj priečny pás nad prsiami.
Zaujímavá je dokonalá podoba medzi willendorfskou venušou a malou venušou z Gagarina. Obidve majú rovnaký tvar tela, rovnako predklonenú hlavu, rovnako zložené ruky na prsiach i podobný účes. Zrejme ide o rovnaké štýlové a estetické predstavy jedného kultúrneho obdobia a jednej oblasti kultúrnych tradícií. Západoeurópskym štylizovaným ženským rytinám z La Roche Lalinde, Les Combralles, z Gonnersdorfu a z iných nálezísk sa podobajú stredoeurópske magdalénienske plastiky z jaskyne Pekárna na Morave, z Petersfelsu i z Nebry, Garsitzu a z Olknitzu, Garsitzu a Nebry sú dve čisto klaviformné a tretia- tiež klaviformná- má ešte znázornené poprsie, čo jasne dokazuje , západoeurópske klaviformné značky v mnohých magdalénienskych jaskyniach predstavujú skutočne ženský symbol.

Výrazná a zaujímavá štylizácia ženskej postavy je známa i z Belgicka a z ukrajinského náleziska Mezin. Z. A. Abramovová interpretovala niektoré mezínske skulptúry ako štylizované vtáky, iné ako falické figúrky. Niet však pochýb( na základe podrobnej znalosti stredoeurópskych štylizovaných značiek), že vždy ide o antropomorfné figúrky. Na ich prednej strane je často vyrytý pubický trojuholník a na zadnej strane hrboľ(celkom podobný hrboľu stredoeurópskych sošiek), ktorý jasne znázorňuje boky a zadok.

Sibírske pokračovanie stredoeurópskych štylizovaných figúr nájdeme vo veľmi štylizovanej rezbe z Krásneho Jaru. Názor, že to je skutočne štylizácia ženskej postavy, potvrdzuje podobná hrubšie ženská soška z Buretu, ktorá má z profilu ten istý, len trochu lepšie spracovaný tvar. Je už na nej vyznačená hlava, ruky, nohy, a trup. Z profilu sú obidve sošky rovnako charakteristicky zalomené s trochu vystrčenými zadkami. Niektoré štíhle sošky z Buretu i z Malty, znázorňujú oblečené figúry s kapucňou, ktorá je pokrytá rovnakými vrubmi ako celé telo.

Odev pripomína anorak v štýle severských eskimáckych odevov. Zaujímavé sú väčšie ženské plastiky z ukrajinských nálezísk Avdejevo a Jelisejeviči. I keď je na figúrke z Jelisejeviči dobre znázornené poprsie, predsa len horná časť tela oproti spodnej je oveľa tenšia. Od pása dole figúrka síce nie je disproporčná, ale nohy sú prehnane hrubé a soška pripomína niektoré európske neolitické figúrky, najmä stredoeurópske figúrky z okruhu tripolskej kultúry (Cucuteni v Rumunsku) alebo moravianskej maľovanej kultúry, napr. venuša z hlbokých Mašúvok či zo Strelíc. Z Kostienok I, odkiaľ pochádzajú realistické venuše, poznáme i početné karikatúry ľudských alebo aspoň človeku podobných hláv, vyrezávané v mäkkom kameni. Sú obdobou západoeurópskych magdalénienskych karikatúrnych rytín hláv obličajov. Z Předmosta poznáme dva druhy zaujímavého zobrazenia ženy: schematizovanú ornamentálnu rytinu ženy na mamuťom kle a päť hrubo štylizovaných sošiek z mamutích prstových článkov. Schematizovaná rytina nemá zatiaľ v paleolitickom umení obdobu ani na východe, ani na západe. Postava je zobrazená vo vzpriamenom postoji spredu a na tele má vyznačené všetky hlavné časti: hlavu, ruky, nohy i trup, na ktorom sú zdôraznené prsia, pupok a zadok. Celá rytina je výrazne geometricky štylizovaná. Hlava je zhruba trojuholníková s vypuklým temenom a prehnutými bočnými stenami. Nos a oči sú naznačené priečnymi a pozdĺžnymi ryhami.

Ruky sú útle, znázornené len troma ryhami, nohy silnejšie, ale znovu stvárnené len jednoduchými rovnobežnými líniami.
Za najdôležitejšie považoval umelec zrejme prsia a boky, ktoré obtiahol šiestimi ryhami. Rovnako zdôraznil aj pupok. Päť ženských plastík z mamutích prstových článkov nie je rovnako dokonale stvárnených. len hrubo oddelenú hlavu od tela. tehotenstvo. ruky zložené na zvýraznenom bruchu, ktoré má naznačiť o storočia od Čukčov. Tvarom sa podobá figúram předmostským, ale je vyrezaná z kosti a používala sa na zaklínania pri pôrode.

Zaujímavé a dôležité sú nálezy antropomorfných figúr z pavloviénskej vrstvy v Dolných Věstoniciach. Okrem už spomínanej , najväčšmi realistickej hlavičky pochádza odtiaľ jedna takmer celá venuša a mnoho zlomkov ďalších ženských sošiek, ktoré sú vypracované úplne rovnakým štýlom. Venuša má vodorovné ramená a iba hornú časť rúk , predlaktia jej chýbajú. Je to figúra tučnej ženy. Okolo bokov a cez podbrušie vedie hlboká ryha.

Na chrbte sa šikmo dole od chrbtice rozbiehajú na každú stranu dve ryhy, ktoré znázorňujú vankúše podkožného tuku. Na hlave sú ryhami znázornené oči a nos, ináč je obličaj prázdny. Na temene hlavy sú otvory, do ktorých zrejme pôvodne niečo zasúvali, možno perá alebo rastliny. Z Dolných Věstoníc pochádza ešte niekoľko ďalších veľmi štylizovaných a schematizovaných antropomorfných plastík, alebo napr. dva prívesky. Jeden z nich má tvar vidlice vyrezanej z mamutoviny, ryha v rozkroku však znázorňuje vulvárny vchod, a tak nemožno pochybovať, že napriek silnej schematizácii predsa len znázorňuje ženskú postavu. Veľmi štylizované ženské postavy v podobe príveskov poznáme aj z Petersfelsu.

Vo Věstoniciach sa zachovalo mnoho rôzne veľkých dvojíc pŕs vyrezaných z mamutoviny. V mieste, kde sa prsia stýkajú, vyrastá nahor akoby mali tŕň, v ktorom je otvor na zavesenie. Tieto štylizované poprsia boli nepochybne súčasťou náhrdelníka. Iný prívesok z Věstoníc má tvar tyčinky zdobenej geometrickými ornamentami (telo) a v hornej časti tyčinky sú vyrezané prsia.
Medzi moravské nálezy patrí tiež malé, ale dokonalé torzo ženy, vyrezanej z krveľa. Pochádza z ranopavloviénskeho sídliska Petřkovce na severnej Morave. Je vyrezané hrubo, takže pôsobí takmer kubisticky, dojmom modernej sošky. Podľa dnešných meradiel je to výnimočne dokonalá skulptúra a spolu s předmostskými věstonickými nálezmi dokazuje veľkú rozdielnosť štýlov, realistické i geometrické poňatie a výraznú štylizáciu vnútri jednej kultúrnej skupiny, a to na malom území Moravy.

„Moravianska venuša sa netvári ako Mona Lisa, ale to len preto, lebo jej ktosi kedysi dávno odrazil hlavu; v skutočnosti je ešte tajomnejšia. Jej príbeh je drámou,bez zveličenia detektívkou, zo zaujímavosti mu nijako neuberá, že z neho poznáme len torzo, že nemá začiatok ani koniec, že je to len zamotané klbko, z ktoréhovytŕča zopár indícií, náznakov.“

Mužské postavy sú v pravekom umení zobrazované vzácnejšie ako ženské.Za zmienku stojí predovšetkým soška z Brna nájdená v hrobe muža. Technicky je zaujímavá tým, že bola zmontovaná z niekoľkých častí- hlavy, trupu, rúk a nôh- a to spôsob detskej bábiky. V paleolitickom umení je to ojedinelí prípad, o to vzácnejší, že je pomerne starý- pochádza zo stredného wurmu (wurm II, najranejší pavlovién). Je teda približne rovnako starý ako soška willendorfskej venuše. Brnenská soška, zostavená z rôznych kusov mamutoviny, je zaujímavá aj plastickým zobrazením obličaja. Vidno zvyšok zlomeného nosa, nízke čelo, prehĺbené očnice i predlženú bradu akoby s fúzmi.

Ak pozorujeme hlavu zhora, má guľatý tvar. Celá soška bola pôvodne zafarbená na červeno. Na trupe sú tri hrby. Jeden znázorňuje prsnú bradavku, druhý pupok a tretí mužské pohlavie s malou zvislou ryhou na vrcholku, ktorá znázorňuje otvor močovodu. Ďalšie mužské plastiky sú z Brassempouy. Z Lausselu pochádza reliéf muža. Zo starých fragmentov z Hohlensteinu Stadelu rekonštruovali nedávno väčšiu časť mužskej sošky z mamutoviny ako celok musela byť táto plastika unikátna. Telo mužských figúrok často nezachováva mužskú anatómiu a hlava vybieha do akéhosi skresleného obličaja.

Možno to bol len predstupeň k obrazom maskovaných čarodejníkov zvierat, spolovice ľudí. Tieto plastiky postáv ako i známe rytiny postáv z jaskýň Villars, Lascaux, Roc de Sers, La Colombiére, Laugerie Basse netvoria jednotný štýl. Na jaskynných rytinách je však zaujímavá tendencia zachytiť nejaký tragický okamžik, či už je to muž s rozhodenými rukami pred útočiacim bizónom, ktorý má zlomený oštep v rane, alebo muž zasiahnutý labou medveďa či obrazy mužov prebodnutých niekoľkými šípmi prípadne oštepmi (napr. v maľbe v jaskyni Pech Marle alebo Cougnac).

Zvláštnu skupinu tvoria rytiny fantastických obličajov (z Les Combralles, Marsoulasu, La Marche), nepochybne vedome nerealistických, lebo obrazy zvierat, ktoré sú vedľa stvárnené azda tým istým umelcom sú úplne jednoznačné.

Zo sklonku mladého paleolitu nie je známa ani jedna rytina, ktorá by verne zachytila ľudskú podobu. Grimasa na týchto obličajoch znemožňuje určiť, či patria mužovi alebo žene, naopak môžeme povedať, že sú pohlavne neurčité.

Môj zoznam by nebol úplný, keby som sa nezmienila o falických motívoch, ktoré sa vyskytujú ako v drobnej plastike, tak i v rytinách a symboloch. Z mobilného umenia uvediem klad dvojitého falu (mužského pohlavného údu)vyrezaného z parohu z Gorge d´Enfer v Dordogni. Hlava falu je stvárnená realisticky, telo je pokryté symbolickými ornamentami. Jednoznačná je tiež rytina na kosti z La Madeleine, na ktorej je znázornená medvedia hlava, falus a vulva.

Objav jaskynných malieb zo západnej Európy bol svojho času veľkým prekvapením. Vlastne v polovici 19st. bolo najstarším známym umením egyptské umenie a praveké keltské nálezy, a preto sa predpokladalo, že prípadné staršie nálezy budú oveľa primitívnejšie. Nebolo ľahké presadiť názor, že pred desiatimi až tridsiatimi tisícami rokov sa v Európe vyvinulo obdivuhodné umenie. „Praveké maľby a sošky dokladajú, že praveký človek bol už skutočným človekom, lebo mal vzťah k ideálu, ku kráse a k tomu, čo nie je priamo pozemsky užitočné.“

Maľby, rytiny i rozličné plastiky svedčia o tom, že praveký lovci neboli zďaleka tak primitívni, ako sa predtým všetci domnievali. Títo súčasníci mamutov aj nosorožcov doby ľadovej boli na takej umeleckej úrovni, aká sa nedosiahla za mnoho nasledujúcich tisícročí. Na rozdiel od iných umeleckých období však neboli o tejto dobe nijaké správy alebo záznamy, a preto odborníci museli vedieť vyčítať zmysel a účel tohto umenia z rozmiestnenia obrazov, rytín i skulptúr, z tém, ktoré zobrazovali, a pochopiteľne tiež z archeologických nálezov. Všetky uvedené nálezy sú overené, nie sú to podfuky. Pokiaľ samozrejme neodhalia nejakú skrývajúcu sa pravdu, pretože ,,I znalca môže niekedy cesta za poznaním zaviesť do slepej uličky. Stačí ken príliš slepo niečomu veriť alebo sa nechať vo svätom nadšení uniesť viac, než je zdravé. Príkladov by sa našlo mnoho. Všetci ľudia sú totiž omylní. Rovnako archeológovia.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Témy v paleolitickom umení