Realizmus
Literárny realizmus vznikol veľmi skoro z romantizmu ako kvalitatívne nová umelecká metóda (1. polovica 19. storočia). Realistická metóda sa vyznačuje úsilím verne, pravdivo zobraziť spoločenské pomery a súčasne prehĺbiť psychologickú analýzu. Odmieta spoločenskú konvenčnosť, kvetnatý štýl. Vrcholným zjavom literárneho realizmu vo francúzskej próze prvej polovice 19. storočia je Honoré de Balzac. Známe je tvrdenie, že Balzac vytvoril svet, Stendhal len hrdinov. Pre Balzaca je prvoradý obraz sveta a funkciou románovej postavy je vytvárať ho. U Stendhala ide o „zrkadlenie“ tohto sveta vo vedomí románovej postavy. Za realistický zážitok považuje Stendhal nielen čo vidí a počuje, ale aj celý svoj svet – predstavy a city. Pravdivosť, historická konkrétnosť a typické charaktery v typických okolnostiach – to sú základné princípy realistickej umeleckej metódy.
V 19. storočí sa zároveň rodí kritický realizmus – keď sa prehlbuje priepasť a vyostrujú sa rozpory medzi svetom práce a svetom peňazí, rastú sociálne problémy. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov kritického realizmu patria vo francúzskej literatúre Stendhal, Balzac, Flaubert, Zola, Maupassant, v anglosaskej Dickens, Twain, v ruskej Gogoľ, Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij, Čechov. V slovenskej literárnej tvorbe predstavujú prvú vlnu kritického realizmu Hviezdoslav, Vajanský, Vansová, Šoltésová, Kukučín. V druhej vlne – Timrava, Tajovský, Podjavorinská, Čajak, Jesenský, Jégé.
Znaky literatúry
- dôraz na objektívne zobrazenie skutočnosti, ľudských vzťahov, charakterov…
- zobrazovanie pravdivosti človeka a jeho prostredia
- charaktery sú produktom spoločenského prostredia
- využívanie skúseností z vlastného života
- tabuizované témy – prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevera…
- typizácia (vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí)
- negatívny charakter postáv, záporné vlastnosti majú symbolickú podobu
- postavy sú zobrazované zo všetkých spoločenských vrstiev (od veľkomestského podsvetia až po predstaviteľov najvyšších kruhov aristokracie)
- používanie nových výrazových prostriedkov (nárečia, archaizmy a pod.)
- realizmus sa orientuje na prítomnosť, nie na minulosť, dej je zakotvený v súčasnosti
- typické väčšie prozaické útvary, epická poézia a spoločenské drámy
- literatúra reaguje na nespravodlivú sociálnu skutočnosť, pričom realizmus nehľadá a ani nenachádza východisko z krízy spoločnosti, bol iba jej kronikárom, kritikom
- literárne dielo bolo obžalobou alebo výsmechom bez zobrazenia pozitívneho spoločenského ideálu
- vytvára sa umelecký smer – kritický realizmus (prejavuje s zosilneným rysom kritickosti)
- dominantný literárny druh je epika
- dominantný literárny žáner je realistický román, ktorý zobrazuje široký okruh života a analyzuje duševný svet hrdinov (svojím rozsahom dával možnosť zobraziť „hroznú poéziu života“ meštianstva)
Literárne smery - Typy realizmu
Kritický
- zobrazuje ťažké sociálne a morálne otázky (protiklady doby)
- odsudzuje kapitalizmus
- ujíma sa ponížených, potlačených pracujúcich ľudí
Psychologický
- hodnotí spoločenské pomery prostredníctvom ponorenia do „vnútra“ (psychiky) človeka
Naturalizmus ( z lat. natura = príroda)
- charakteristické znaky:
- dokumentárnosť (hľadá príčiny zlého postavenia)
- patologické prvky
- fyziologickosť (prejavy na tele, poukazuje na chorobu spoločnosti)
- pesimizmus
- bezperspektívnosť (bezvýchodiskovosť)
- determinovanosť (podmienenosť)
- estetika škaredého
Romantizmus
Európske duchovné hnutie, ktoré vzniklo začiatkom 19. storočia sa najčastejšie definuje ako reakcia citu proti prehnanému „rozumárstvu“ osvietenstva 18. storočia. Stendhal chápe romantizmus ako najpravdivejšie umenie doby, tak ako ním bola kedysi renesancia alebo klasicizmus. Romantická stránka jeho tvorby spočíva v tom, že v prvom pláne zdanlivo figuruje citový svet románovej postavy. Jeho hrdinovia stoja v romanticky osudovom konflikte so svetom, ktorý nezodpovedá ich predstavám. Neunikajú však z neho romanticky, zostávajú v ňom a pokúšajú sa dospieť k svojmu ideálu.
Podľa A. Matušku „ romantik sa ponára do svojho vnútra a zahľadený do jeho iracionality nachodí ju aj vo vonkajšom svete; vedie ho túžba, sen, obraznosť, schopnosť vnútorného zraku; realista má naproti tomu oči otvorené na vonkajší svet, opiera sa o empirickú skúsenosť; prvý cíti a zrie, druhý sa díva a vidí; prvý inklinuje k hudbe, druhý je plastik, maliar.“ Francúzsky romantizmus preslávil najmä Victor Hugo, anglický lord Byron, maďarský Sándor Petöfi, český K.H. Mácha. Významným poľským romantickým básnikom bol Adam Mickiewicz. Najrevolučnejším nemeckým romantikom bol Heinrich Heine, ruský romantizmus reprezentoval najmä Alexander Puškin. Slovenský literárny romantizmus reprezentuje spisovateľská generácia, ktorá sa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia sformovala okolo osobnosti Ľudovíta Štúra. Vrchol dosiahol v dielach Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu a Jána Kalinčiaka.
