Bol tichý, teplý a hmlistý deň koncom jari 1505. Slnko prebleskovalo cez vlhký závoj mračien a šírilo matné akoby rozptýlené svetlo s jemnými tieňmi, rozplývajúcimi sa ako dym. Leonardo mal veľmi rád toto osvetlenie, ktoré podľa neho pridávalo ženským tváram zvláštny pôvab. „Čo, ak nepríde?“ myslel na tú, ktorej portrét maľoval skoro tri roky s preňho nezvyčajnou stálosťou a horlivosťou. „Dnes sú svetlo i tiene akoby pre ňu stvorené. Stačí už iba niekoľko korekcií. Nemám po ňu poslať? Veď vie, ako ju čakám. Musí prísť.“ Potom počul zaklopanie. S pokorným pozdravom vstúpila najprv sestra Camilla, mníška konvertitka, ktorá bývala v jej dome a zakaždým ju sprevádzala do umelcovej dielne. Hneď za ňou vstúpila tá, ktorú túžobne čakal. Asi tridsaťročná žena v jednoduchých tmavých šatách, s tmavosivým priesvitným závojom, stiahnutým do čela - Mona Lisa Gioconda. Obraz, ktorý preslávil úsmev. Leonardo v ňom sledoval svoj ideál ženskej krásy a pôvabu. Tento typ sa objavuje na všetkých jeho ženských postavách.

Tak mu záležalo na duševnom rozpoložení modelu, že pri portrétovaní dbal o hudbu, tanec a veselú spoločnosť, aby si sediaci model udržoval duševnú sviežosť. Pohľad do fantastickej hornatej krajiny v hmlistej diaľke pôsobí ako sen; tým viac vyniká plastickosť obnažených častí tela, tváre a rúk. Modeláciu považoval Leonardo za dušu maliarstva - z tmavého podkladu nadobúdal objemy jemne odstupňovanými valérmi. Jednoznačne najznámejším Leonardovým obrazom je však La Giocconda, ktorý je momentálne v Louvri.

Spolu s portrétom Isabelly d’Este a autoportrétom z Turína jr to jediný portrét, o ktorého autorstve neboli nikdy pochybnosti. Vznikol roku 1503 a pokladá sa za vrchol portrétneho umenia všetkých čias. V ňom dosahuje jedinečnú dokonalosť Leonardovo sfumato a jeho intenzívna gradácia chvejivého svetla, ako aj „závoj atmosféry“, ktorý vytvára ilúziu vzdialenosti medzi dielom a divákom. Táto práca je typickým príkladom dvoch techník –Sfumato a chiaroscuro. Leonardo bol vynikajúcim majstrom obidvoch techník. Mona Lisa bola nespočetne raz kopírovaná, ale ako symbol vrcholného svetového umenia sa najmä v 20. storočí stala objektom rôznych manipulácií. Ohľadom záhadného úsmevu Mony Lisy koluje veža legiend. Napríklad sa povráva, že v obraze sú aj črty Leonardovho autoportrétu a teda, že Mona Lisa má sčasti podobu Leonarda.

Posledným Leonardovým majstrovským dielom, ktoré je celé z jeho ruky je Svätý Ján Krstiteľ. Röntgenová snímka z roku 1962 odhalila na obraze Leonardov jediný nepochybný podpis. Tvár svätca, rovnako znepokojujúca ako Mona Lisa, osciluje medzi chlapčenskou ženskosťou a zmäkčilou mužnosťou. Takmer monochromatická, pochmúrna, ťažká a mäkká atmosféra sa zrazu otvára pásmom svetla s jedinečným sfumatom.

Architektúra a sochárstvo

Pretože žiaden z Leonardových sochárskych projektov nebol dovedený k dokonalosti, jeho ponímanie trojrozmerných diel sa dá chápať len z jeho kresieb. Podobne je to aj s jeho architektúrou. Žiadne z ním navrhnutých projektov neboli dostavané tak, ako ich navrhol. Napriek tomu však vo svojich plánoch demonštruje majstrovstvo vo využívaní masívnych foriem, jasnosť vo vyjadrovaní, ale hlavne v hlbokom pochopení starovekého Rímskeho umenia.

Leonardo bol vzorom renesančného človeka aj svojím zovňajškom. Vynikal krásnou tvárou i postavou. O jeho fyzickej sile hovorila legenda: aj v neskorom veku vraj ohýbal podkovy. Jeseň života prežil vo Francúzsku, kde ho pozval osvietený František I. Panovník mu daroval zámok Cloux a dával 700 zlatých toliarov ročne. Okrem toho platil kráľ aj za jeho diela. Tu dokončil 23. apríla 1519 svoj testament, keď si pozval notára vzhľadom na „istotu smrti a neistotu okamihu“. Prišiel k záveru, že „žiaden človek sa nevracia k ničomu“ a vložil svoju dušu do rúk Božích, „zvrchovanému suverénovi Pánov a vládcov“.

O deväť dní neskôr - 2. mája 1519 - zomrel. Rozpráva sa, že na smrteľnej posteli plakal, pretože urazil stvoriteľa v období renesancie, keď nebol nábožensky založený. Ďalšia legenda hovorí, že keď sa o Leonardovej smrti dozvedel jeho večný rival Michelangelo - ticho povedal: „Mám sa od neho ešte veľa učiť.“

,,Veda je dcérou skúseností“, tvrdil. S prírodou a fyzikou súvisel aj jeho záujem o ľudské telo, jeho stavbu, princípy fungovania. Pretože sa zúčastňoval na tajných pitvách, udali ho pápežovi.