Renesancia:
Slovo renesancia znamená znovuzrodenie. Označujeme ním obdobie v rozmedzí 15. a 16. storočia. Bola to doba rozpadu niekdajších feudálnych vzťahov. Spájala sa s rozmachom talianskych miest a so zvýšenými spoločenskými požiadavkami na rozvoj vedy a techniky.

Počas renesancie sa zrodil nový záujem o človeka. Hodnoty svetskej antickej kultúry a filozofie sa v období renesancie dostávajú čoraz naliehavejšie do popredia.

No ani prírodoveda nezaostávala. Prírodné vedy sa dostali do centra revolučného pohybu a výrazným spôsobom pomáhali sformulovať svetonázor renesančného človeka. Nové poznatky empirickej prírodovedy a teoretickej matematiky podporili antischolastickú orientáciu filozofie, ktorá sa väčšmi ako kedykoľvek predtým priblížila k vede. Vyzdvihli význam prirodzeného poznania sveta človekom a prispeli k vývinu materialistických tendencií vo filozofii. Vzniká nová prírodná filozofia, ktorá má často panteistický charakter a neraz obsahuje aj prvky dialektického chápania prírody. K významným predstaviteľom tohto obdobia patria: Mikuláš Kuzánsky, Bernardino Telesio, Thomas Campanella, Leonardo da Vinci, Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galieo Galilei a František Patritius. Mikuláš Kuzánsky

„Príroda ho tak štedro obdarila, že nech obrátil svojho ducha či myšlienky k čomukoľvek, výsledky boli vždy dokonalé a geniálne“, napísal roku 1550 jeho prvý životopisec Giorgo Vasari.

Úvod

Leonadro da Vinci (1452-1519), florentský umelec, jeden z najväčších umelcov renesancie, oslavovaný ako maliar, sochár, architekt, inžinier a vedec. Jeho hlboká láska ku vzdelaniu a výskumu bola kľúčom ku jeho umeleckým a vedeckým snahám. Jeho inovácie v maľovaní ovplyvnili smer talianskeho umenia na viac ako storočie po jeho smrti a jeho vedecké objavy –najmä v oblastiach anatómie, optiky a hydrauliky predvídali veža z objavov modernej vedy.

Roky vo Florencii

Leonardo sa narodil v malom meste Vinci, v Toskánsku, blízko Florencie. Bol synom bohatého florentského notára a vidieckej ženy. V lete roku 1460 sa rodina presťahovala do Florencie, kde Leonardo dostal najlepšie vzdelanie, aké Florencia, hlavné centrum vzdelanosti a umenia v Taliansku, mohlo poskytnúť. Rýchlo narástol spoločensky aj intelektuálne. Bol príťažlivý, presvedčivý v konverzáciách a výborný hudobník, aj keď prišlo na improvizáciu. Leonardov otes sa poznal s Andreum del Verrocchim a ukázal mu zopár leonardových kresieb s otázkou, či by s tým mohol niečo dosiahnuť Okolo roku 1466 bol prijatý ako žiak do ateliéru najvýznamnejšieho florentského maliara a sochára tej doby V jeho dielni sa Leonardo učil mnohým druhom výtvarného umenia –od maľovania oltárnych obrazov a sklených tabúľ až po vytváranie obrovských súsoší z mramoru a bronzu. V roku 1472 vstúpil do spoločnosti florentských maliarov a v roku 1476 bol ešte stále Verrocchiovým asistentom. Práve Leonardo namaľoval časť jeho obrazu Krst Krista (kžačiaci anjel vžavo.)
V roku 1478 sa stal Leonardo samostatným majstrom. Jeho prvou úlohou bolo namaľovať oltárny obraz pre kaplnku patriacu ku Palazzo Vecchio. Obraz sa ale nikdy nezrealizoval. Jeho prvý veľký obraz, Zbožňovanie Magiho ostal nedokončený. Z jeho ďalších prác to bola napríklad Benois Madonna, portrét Ginevra de‘ Benci a nedokončený Saint Jerome.

Roky v Miláne

V roku 1482 vstúpil Leonardo do služieb milánskeho vojvodu, Ludovica Sforzu, po tom, čo mu napísal prekvapujúci list, v ktorom prehlásil, že môže vystavať prenosné mosty, ovláda techniku konštruovania bombardérov a robenia kanónov, vie vystavať lode a tiež ozbrojené vozidlá, katapulty a ďalšie bojové prístroje; a že vie vytvoriť sochy z bronzu, mramoru a hlinenej hmoty. Pracoval ako hlavný inžinier vo vojvodovej početnej armáde a bol aktívny tiež ako architekt. Okrem iného asistoval talianskemu matematikovi Lucovi Paciolim v oslavovanej práci Divina proportione (1509).

Navštevovanosť ukazuje, že Leonardo mal v Miláne veža žiakov, pre ktorých neskôr napísal texty neskôr zhromaždené ako Úvahy o maľovaní. Najdôležitejšie z jeho vlastných malieb počas obdobia v Miláne bola Madona v skalách, existujú dve verzie tohto obrazu. (Momentálne sa jedna nachádza v Louvre a jedna v Londýnskej národnej galérii.) V rokoch 1495 až 1497 pracoval Leonardo na veľkolepom diele Posledná večera. Nanešťastie, jeho pokusné použitie oleja na suchú omietku (sadru) bolo technicky vežmi nestabilné a už v roku 1500 sa začalo jeho ničenie. Pokusy o opravu tohto diela sa robili už od roku 1726, ale bezúspešne. Obrat nastal až v roku 1977 po použití najmodernejších technológií na elimináciu najhorších poškodení. Napriek tomu, že mnoho z pôvodného povrchu už neexistuje, majestátnosť kompozície a úžasné zobrazenie postáv nám dáva aspoň nejakú predstavu o jeho zašlej kráse.

Počas dlhého pobytu v Miláne Leonardo vytvoril veža malieb a kresieb (väčšina z nich sa stratila), náčrtkov divadiel, architektonických nákresov a modelov pre milánsku katedrálu.

Návrat do Florencie

V roku 1502 Leonardo vstúpil do služieb Romagnského vojvodu. Cesare Borgia bol tiež hlavným generálom Pápeža Alexandra VI. Vo funkcii hlavného architekta a inžiniera Leonardo dohliadal na stavbách pevností pápežových teritórií v strede Talianska. V roku 1503 sa stal členom komisie, ktorá mala za úlohu nájsť čo najvhodnejšie miesto pre umiestnenie mramorovej sochy Dávida, ktorú zhotovil taliansky sochár Michelangelo a tiež pracoval ako inžinier vo vojne proti Pise. Ku koncu roka začal zhotovovať návrh malieb per veľkú halu Palazzo Vecchio. Námetom bola bitka pri Anghiari, Florentské víťazstvo v vojne proti Pise. Nakreslil veža kresieb dekorácií a dokončil náčrtok v plnej veľkosti, ale maľbu nikdy nedokončil. Nákres bol zničený v 17. storočí a kompozícia sa zachovala iba v kópiách, z ktorých asi najslávnejšia je tá, ktorú namaľoval flámsky maliar Peter Paul Rubena a je uložená v Louvri.

Počas druhého obdobia vo Florencii, Leonardo namaľoval veža portrétov, ale najznámejším je bezpochyby Mona Lisa. Tento z najlepších portrétov aké kedy namaľoval, je tiaž známy ako La Gioconda, pomenovaná po priezvisku manžela modelky. Leonardo mal ku tomuto obraz zvláštny vzťah, pretože i ho brával na všetky jeho ďalšie cesty.

Ďalšie cesty a smrť

V roku 1506 sa Leonardo opäť vybral do Milána, na povolanie od jeho francúzskeho guvernéra, Charlesa d’Amboisea. Nasledujúci rok sa stal dvorným maliarom francúzskeho kráža Ľudovíta XII, ktorý vtedy prebýval v Miláne. Nasledujúcich šesť rokov si Leonardo delil svoj čas medzi Milánom a Florenciou, kde často navštevoval svojich nevlastných bratov, nevlastné sestry a staral sa o svoje dedičstvo. V Miláne pokračoval na svojich inžinierskych projektoch a pracoval na jazdeckej figúre monumentu Giana Giacoma Trivulzia, veliteľa francúzskych vojsk v meste; a napriek tomu, že projekt nebol dokončený, náčrty a štúdie boli uchované. V rokoch 1514 až 1516 žil Leonardo v Ríme pod ochranou Pápeža Lea X. Ubytovaný bol v Palazzo Belvedere vo Vatikáne a zdá sa, že v tom čase sa venoval čisto vedeckým experimentom. V roku 1516 pricestoval do Francúzska, kde vstúpil do služieb kráľa Františka (Francis) I. Svoj posledný rok strávil v Château de Cloux, blízko Amboise, kde zomrel. Jeho smrť je opradená legendami –povráva sa, že zomrel v náručí kráža, aj keď historické pramene uvádzajú, že to tak nebolo.