Andy Warhol vyskúšal mnoho spôsobov tvorby obrazov, od kresby ceruzkou a tušom, cez olejomaľbu až po serigrafiu a sieťotlač, čo sú vlastne reprodukcie prevzaté z tlače a fotografie, ktoré sú prenášané na papier pomocou šablóny cez hodvábnu alebo silonovú sieťku.

Najdôslednejšie priklonenie Andyho Warhola ku konkrétnym predmetom okolitého sveta sa vzťahuje k obalom polievkových plechoviek firmy Campbell, ktoré vstupujú do jeho obrazov v roku 1962 a to v takej sile, účinnosti, pôsobivosti a príťažlivosti, že sa stávajú nielen poznávacím znakom Warholovho prejavu, ale tiež emblémom pop-artu. Symbol nadradenosti, slobody a nezávislosti je americký dolár a ten sa stáva ďalším námetom pre Warholovu tvorbu. Zobrazuje ho v dlhých radoch, zväzkoch, ale aj ako náhodne rozhádzané bankovky na bielej ploche, vynechávajúc niektoré detaily kvôli zákonným predpisom chrániacim neporušiteľnosť platidla.

Druhou veľkou témou tvorby Andyho Warhola sú podobizne. Opustil banálne a všedné motívy, aby sa dal inšpirovať ľuďmi okolo seba. Ale aj keď zmenil tému svojich obrazov, zostáva verný technike serigrafie a rozvádza ju stále do prepracovanejších postupov.

Podobizne Andyho Warhola sú zamerané najmä na slávne osobnosti, sú vyslovením obdivu k ich úspechom. Prvé miesto zaujíma podobizeň Marilyn Monroe, ktorú svojimi obrazmi povýšil na madonu dvadsiateho storočia, na absolútny sexsymbol americkej spoločnosti. Nezmenený záber jej tváre rozviedol do nespočetných farebných variácií, formátov a množstiev. Ďalšími slávnymi na jeho obrazoch boli napríklad Liz Taylorová, Marlon Brando, Jackie Kennedyová, Elvis Presley, Mick Jagger, Mao Cetung či Lenin. Dôležitou súčasťou sú aj podobizne umelcovej matky Júlie, ku ktorej mal zvlášť vrelý vzťah. Andy Warhol bol však ochotný portrétovať každého, kto mohol a chcel zaplatiť za jeho fotografiu prenesenú na plátno nie práve malú sumu – 25 tisíc dolárov.
Bližšie neurčené osobnosti zahŕňa do cyklov ako „Dámy a páni“ alebo „Kovboji a Indiáni“. Do minulosti sa obracia k veľkým postavám ako je Beethoven, Goethe a Ed Munch. Takisto stvárnil i obrazy Leonarda da Vinciho „Mona Lisa“ a „Posledná večera Pána“. Umelcovu tvorbu po celý jeho život dopĺňajú vlastné podobizne. Je v nich stále rovnaký výraz odcudzenosti, sebavedomej istoty, ale tiež tieň melancholického smútku.

Treťou významnou témou Warholových prác sú obrazy tragických udalostí. Prvým podnetom k sérii obrazov o ľuďoch, ktorí prišli o život rozličným spôsobom bola letecká katastrofa na parížskom letisku Orly. Vzbudila pozornosť umelca tým, že medzi obeťami boli predovšetkým priaznivci a podporovatelia umenia. Pre Andyho Warhola sa náhla smrť týchto ľudí stala historickou udalosťou, avšak do svojho obrazu nepreviedol reportážny záber, ale len titulok s obrazom zrúteného lietadla, ktorý preniesol na plátno pomocou diaprojektoru. Warhol takisto stvárňuje elektrické kreslo v rôznych farbách. Obrazy potom majú názvy podľa farby podkladu: Červené nešťastie, Oranžové nešťastie či Strieborné nešťastie. V polovici sedemdesiatych rokov sa vracia k motívu smrti, namiesto popisu však nastupuje jej všezastupujúci znak – lebka. S motívom smrti sú vo svojej podstate spojené aj kvety, ktoré autor zobrazuje vo všemožných variáciách. Obraz kvetiny je zúžený na štyri okvetné lístky, asymetricky usadené do rohov štvorca. Farby sa menia bez odtieňa a náznaku hĺbky. Posledné Warholove práce sú tzv. „ready mades“, ktoré boli vystavené pod názvom „Autá“. Andy Warhol pomaľoval autá rôznych značiek krikľavými farbami. Práca mu trvala 40 minút, na čom by nebolo nič zvláštneho, keďže mal asistenta a používal široký štetec, udivujúce však bolo, že si nepošpinil svoj oblek ani jedinou kvapôčkou farby. Jednoduchosť prevedenia je považovaná za genialitu a Warhol je prirovnávaný k Michelangelovi. Andy Warhol tak nastúpil svojim podaním na úplne nové cesty, ktoré môžu byť rovnako vychvaľované i odsudzované.


Film

Roky 1963-1968 sú poznamenané mimoriadnou a sústredenou aktivitou vo filmovej tvorbe. Tvrdí, že „je to také jednoduché, stačí len dať sa do toho a nakoniec bude každý obraz správny.“ Jednoduché však nie sú jeho filmy pre diváka. Sledovať po celých šesť hodín spiaceho muža – to je pre človeka ťažká skúška trpezlivosti. Klasická definícia filmu je tu znásilnená a aj