Andy Warhol

Úvod

Keď som sa prvýkrát dozvedela, že máme vytvoriť nejaký zaujímavý projekt o niekom alebo niečom známom, bola som na pokraji zúfalstva, pretože som nevedela, akú tému si zvoliť. Hneď som sa však rozhodla, že budem písať o nejakej slávnej osobnosti, o niekom, kto dokázal naozaj využiť svoj krátky pobyt na tomto svete... Hľadala som medzi spisovateľmi, hudobnými skladateľmi, maliarmi i filmovými tvorcami.

Meno Andyho Warhola figurovalo vo všetkých kategóriách. A tak som si o kráľovi pop-artu pozbierala všetky potrebné materiály a pustila som sa do práce. Prečítala som si všetky články, v ktorých bola o ňom nejaká zmienka, knihy o jeho tvorbe a živote, pozrela som si filmy o múzeu v Medzilaborciach, kde sú vystavené jeho najlepšie diela a s každou ďalšou informáciou som žasla, akého úžasného človeka mal tento svet česť poznať.

Jeho život som si za tému vybrala i preto, že Andy Warhol bol rebel, nebál sa experimentovať, vzoprel sa starým pravidlám a posunul hranice, ktoré určujú umenie celkom inam. Pokúsila som sa opísať Andyho Warhola a jeho prácu na zopár stranách, čo je ťažká úloha, pretože na aspoň ako-tak presný referát o najznámejšom umelcovi dvadsiateho storočia by som potrebovala tony papiera. Ponúkam preto kompromis – portrét umelca stvárnený slovom i obrazom tak, aby sprostredkoval silu ukrytú v jeho dielach a historické fakty i výpovede jeho súčasníkov, ktoré poodhalia kúsok z tajomstiev, do ktorých je tento človek zahalený.

Detstvo

Rodičia Andyho Warhola pochádzali z dediny Miková pri Medzilaborciach a v roku 1913 sa odsťahovali do Ameriky. 6. augusta o 15 rokov neskôr sa narodil Andy, najmladší z troch bratov. Jeho otec Andrej Varchola pracoval ako baník až do roku 1942, kedy zomrel. Júlia Warholová po smrti manžela žila s tromi synmi Paulom, Johnom a Andym na hranici existenčného minima. Podľa výpovedí mnohých jej priateľov bola Júlia typickou sedliackou ženou. Synom často a rada rozprávala o živote v Mikovej aj napriek biede a nedostatku, ktorý ju vyhnal z rodnej dedinky. Silná viera v Boha a prísna náboženská rodinná výchova zohrala vo výchove jej detí veľkú úlohu.

Warholov pôvod nie je ani americký ani slovenský, ale rusínsky. Rusíni si aj v cudzom prostredí uchovávali vedomie svojho národnostného cítenia, hovorili medzi sebou rusínsky a zhromažďovali sa pravidelne každú nedeľu v kostole pri grékokatolíckych bohoslužbách. Andy mal k svojej matke možno až prehnane emotívny vzťah. Vekový rozdiel medzi Andym a jeho bratmi nebol až taký veľký. Tak teda čo viedlo Júliu k tomu, že práve Andy sa stal jej najväčším miláčikom? Andy v detstve často chorľavel a možno práve preto ho matka obklopovala takou veľkou láskou. Bola vraj odhodlaná urobiť čokoľvek, len aby citovo netrpel. Jeho brat hovorí: „Raz Andy veľmi chcel mať diaprojektor. Otec mu ale nechcel dať centy, aby si tento strojček mohol kúpiť. Mama potajomky chodila týždeň robiť “do žida" a diaprojektor mu nakoniec kúpila."

Andy v NYC

Roku 1945 Andy nastúpil na Carnegie Institut of Technology v Pittsburghu, kde študoval Pictorial Desing. O tri roky školu ukončil s titulom bakalára. Hneď na to odišiel do New Yorku a zmenil svoje meno z pôvodného Andrew Warhola na Andy Warhol. Nasledujúcich desať rokov pracoval ako náborový grafik pre moderné magazíny, napríklad pre Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper's Bazar a pre firmy Tiffany, Bonwitt Teller a obchod s obuvou T. Miller. Počas tohoto obdobia získal niekoľko významných ocenení: vyznamenanie Inštitútu pre grafické umenie, uznanie za tvorbu novinových anoncií od Art Directors Club a niekoľko vyznamenaní za svoju komerčnú grafiku.
Roku 1960 navrhol Andy Warhol prvé reklamy fliaš Coca-coly. V tomto roku sa vracia k maľbe a jeho prvými dielami sú seriály kreslených obrázkov Comic-strip figury. Tie však maľuje len nasledujúce tri roky, kým sa nezoznámi s Lichtensteinovými maľbami Comic-strip v galérii Castelli.

Medzi jeho najznámejšie diela patria rôzne serigrafie dóz Campbellových polievok. Tie začal maľovať po prvý krát v roku 1962. V tom istom roku namaľoval Andy Warhol aj prvé obrazy dolárových bankoviek. Tento nápad sa zrodil v čase, keď nevedel prísť na nič nové, čo by zaujalo Ameriku. Vtedy mu jeho dobrý priateľ poradil, aby namaľoval to, čo najviac miluje. O rok neskôr začal Andy Warhol svoj ateliér nazývať Factory, teda Továreň a jeho poznávacím znakom sa stala strieborná parochňa a hnedá kožená bunda.

Umelec alebo blázon?

Umelec, ktorý sa postaví proti tradícii, umelec hľadajúci nové cesty osobitej výpovede a stvárnenia nepochybne narazí na odpor širokej verejnosti i odbornej kritiky. Andy Warhol mal však to šťastie, že už za svojho života spoznal uznanie a dosiahol popularitu a slávu, o akej sa jeho predchodcom ani len nesnívalo. Podarilo sa mu odbúrať pochybnosti o svojom prejave, ktorý bol v počiatkoch jeho kariéry odsudzovaný ako prejav podvodníka. Andy Warhol bol presvedčený, že je umelcom, o čom svedčí aj jeho odpoveď na otázku amerického kritika Art Magazinu: „Pane, mám si o vás myslieť, že ste blázon?“ „Určite nie.“ Dôsledné presadzovanie nového spôsobu výpovede výtvarnej myšlienky ho postavilo na popredné miesto nielen medzi americkými, ale aj svetovými umelcami. Andy Warhol sa stal „superhviezdou“, „kráľom pop-artu“, kultovou figúrkou amerického spôsobu života.
Množstvo záujmov Andyho Warhola sa premieta aj do jeho pracovnej sféry: vystupuje ako výtvarný umelec a grafik, kreslič, fotograf, filmový tvorca, autor divadelných a autobiografických spisov, filmových scenárov a umeleckých vyznaní, producent a manažér rockovej hudby, vydavateľ časopisu Inter VIEW, autor televíznych programov, vedúci legendárnej Factory na Manhattane v srdci New Yorku, kde sa v roku 1964 zapodieva „výrobou“ svojich serigrafií. Názvom Factory ironizuje tradičnú predstavu maliarskeho ateliéru a v podstate vyslovuje svoj názor na formu a obsah, prevedenie a funkciu diela.

Pop-art

Názov pop-art, čo je humorná skratka výrazu popular art, použil prvý krát roku 1955 anglický kritik Lawrence Alloway v súvislosti s dielami, ktoré boli v určitom vzťahu k produktom masových prostriedkov. Pop-artisti si kladú za zásluhu, že preklenuli priepasť medzi tzv. „vysokým“ umením a životom, že priblížili umenie ľudu. Naozaj, pred ich obrazmi nestojí divák v rozpakoch, čo to tam vlastne vidí, neprinášajú mu nič nové, čo by už nepoznal zo stránok dennej tlače a reklamných billboardov. Banálny a bezvýznamný predmet, s ktorým sa Američan bežne stretáva a ktorý denne potrebuje, bol povýšený na výtvarnú tému. Metóda reklamy a ilustrácie degraduje umelecké dielo do roviny obchodu a priemyslu. Hľadať zmysel diela a skúmať jeho výtvarné kvality tu nemá zmysel, pretože o to predstaviteľom pop-artu nikdy nešlo. Nie je to umenie nápadu či konštrukcie, ale je presným protikladom subjektívneho vnímania sveta.

Andy Warhol je najdôslednejším predstaviteľom mestského folklóru, ako niekedy býva pop-art nazývaný. Je verný východiskovým premisám tohoto prúdu a to i vtedy, keď ich už jeho „kolegovia“ Jasper Johns a Robert Rauschenberg opustili. Ako pravoverný Američan Andy Warhol tvrdí, že ak je americká demokracia masová záležitosť, „prečo by ňou nemalo byť i umenie“. Podľa neho je umenie všetko, čo je v múzeu, za čo sa musí platiť, čo je vytrhnuté zo súvislostí každodenného života a tvrdí, že „umenie by nemalo byť len pre vyvolených, malo by byť pre všetkých Američanov“.

Obrazy

Obrazy Andyho Warhola sú v podstate reportážou, realita jeho obrazov nie je pozorovaná či zachycovaná v priamom zápise, ale prostredníctvom obrazovej reportáže z novín a časopisov, je preberaná „z druhej ruky“ a uvádzaná do obrazu mechanickým postupom. V tomto zmysle nemôžeme Warhola nazývať maliarom, pretože nemaľoval, nestaval svoj maliarsky stojan pred motív, aby ho zachytil v jeho životnosti, nejde za ním do prírody ako impresionisti, úplne mu stačí to, čo je na dosah ruky, na stránkach dennej tlače a časopisov. Často používa techniku serigrafie, čo je v podstate sériová maľba. Mnohonásobne opakuje jeden obraz, alebo jeden námet. Podľa jeho slov „kupovanie je viac americké než myslenie“.
Andy Warhol vyskúšal mnoho spôsobov tvorby obrazov, od kresby ceruzkou a tušom, cez olejomaľbu až po serigrafiu a sieťotlač, čo sú vlastne reprodukcie prevzaté z tlače a fotografie, ktoré sú prenášané na papier pomocou šablóny cez hodvábnu alebo silonovú sieťku.

Najdôslednejšie priklonenie Andyho Warhola ku konkrétnym predmetom okolitého sveta sa vzťahuje k obalom polievkových plechoviek firmy Campbell, ktoré vstupujú do jeho obrazov v roku 1962 a to v takej sile, účinnosti, pôsobivosti a príťažlivosti, že sa stávajú nielen poznávacím znakom Warholovho prejavu, ale tiež emblémom pop-artu. Symbol nadradenosti, slobody a nezávislosti je americký dolár a ten sa stáva ďalším námetom pre Warholovu tvorbu. Zobrazuje ho v dlhých radoch, zväzkoch, ale aj ako náhodne rozhádzané bankovky na bielej ploche, vynechávajúc niektoré detaily kvôli zákonným predpisom chrániacim neporušiteľnosť platidla.

Druhou veľkou témou tvorby Andyho Warhola sú podobizne. Opustil banálne a všedné motívy, aby sa dal inšpirovať ľuďmi okolo seba. Ale aj keď zmenil tému svojich obrazov, zostáva verný technike serigrafie a rozvádza ju stále do prepracovanejších postupov.

Podobizne Andyho Warhola sú zamerané najmä na slávne osobnosti, sú vyslovením obdivu k ich úspechom. Prvé miesto zaujíma podobizeň Marilyn Monroe, ktorú svojimi obrazmi povýšil na madonu dvadsiateho storočia, na absolútny sexsymbol americkej spoločnosti. Nezmenený záber jej tváre rozviedol do nespočetných farebných variácií, formátov a množstiev. Ďalšími slávnymi na jeho obrazoch boli napríklad Liz Taylorová, Marlon Brando, Jackie Kennedyová, Elvis Presley, Mick Jagger, Mao Cetung či Lenin. Dôležitou súčasťou sú aj podobizne umelcovej matky Júlie, ku ktorej mal zvlášť vrelý vzťah. Andy Warhol bol však ochotný portrétovať každého, kto mohol a chcel zaplatiť za jeho fotografiu prenesenú na plátno nie práve malú sumu – 25 tisíc dolárov.
Bližšie neurčené osobnosti zahŕňa do cyklov ako „Dámy a páni“ alebo „Kovboji a Indiáni“. Do minulosti sa obracia k veľkým postavám ako je Beethoven, Goethe a Ed Munch. Takisto stvárnil i obrazy Leonarda da Vinciho „Mona Lisa“ a „Posledná večera Pána“. Umelcovu tvorbu po celý jeho život dopĺňajú vlastné podobizne. Je v nich stále rovnaký výraz odcudzenosti, sebavedomej istoty, ale tiež tieň melancholického smútku.

Treťou významnou témou Warholových prác sú obrazy tragických udalostí. Prvým podnetom k sérii obrazov o ľuďoch, ktorí prišli o život rozličným spôsobom bola letecká katastrofa na parížskom letisku Orly. Vzbudila pozornosť umelca tým, že medzi obeťami boli predovšetkým priaznivci a podporovatelia umenia. Pre Andyho Warhola sa náhla smrť týchto ľudí stala historickou udalosťou, avšak do svojho obrazu nepreviedol reportážny záber, ale len titulok s obrazom zrúteného lietadla, ktorý preniesol na plátno pomocou diaprojektoru. Warhol takisto stvárňuje elektrické kreslo v rôznych farbách. Obrazy potom majú názvy podľa farby podkladu: Červené nešťastie, Oranžové nešťastie či Strieborné nešťastie. V polovici sedemdesiatych rokov sa vracia k motívu smrti, namiesto popisu však nastupuje jej všezastupujúci znak – lebka. S motívom smrti sú vo svojej podstate spojené aj kvety, ktoré autor zobrazuje vo všemožných variáciách. Obraz kvetiny je zúžený na štyri okvetné lístky, asymetricky usadené do rohov štvorca. Farby sa menia bez odtieňa a náznaku hĺbky. Posledné Warholove práce sú tzv. „ready mades“, ktoré boli vystavené pod názvom „Autá“. Andy Warhol pomaľoval autá rôznych značiek krikľavými farbami. Práca mu trvala 40 minút, na čom by nebolo nič zvláštneho, keďže mal asistenta a používal široký štetec, udivujúce však bolo, že si nepošpinil svoj oblek ani jedinou kvapôčkou farby. Jednoduchosť prevedenia je považovaná za genialitu a Warhol je prirovnávaný k Michelangelovi. Andy Warhol tak nastúpil svojim podaním na úplne nové cesty, ktoré môžu byť rovnako vychvaľované i odsudzované.

Film

Roky 1963-1968 sú poznamenané mimoriadnou a sústredenou aktivitou vo filmovej tvorbe. Tvrdí, že „je to také jednoduché, stačí len dať sa do toho a nakoniec bude každý obraz správny.“ Jednoduché však nie sú jeho filmy pre diváka. Sledovať po celých šesť hodín spiaceho muža – to je pre človeka ťažká skúška trpezlivosti. Klasická definícia filmu je tu znásilnená a ajnapriek tomu alebo práve preto zaujímajú Warholove diela špecifické miesto medzi avantgardnými filmami. Strojovosť je tu dovedená až do krajnosti, jednotlivé filmové sekvencie vykazujú opakovanie obrázkov bezo zmeny, sú obdobou jeho serigrafií obrazovej tvorby. V podstate jeho filmy nemajú žiadny dej, alebo je potlačený na minimum. Ľudia sú v jeho filmoch zachytení pri každodennej činnosti: spia, objímajú sa, dávajú si strihať vlasy, jedia, alebo sa hrajú.

Prvé filmy sú nemé a ako herci v nich vystupujú členovia jeho „Factory“. Strih alebo montáž je tu vylúčená, filmovanie nie je podrobené žiadnemu zásahu dramaturgie. Medzi prvé filmy z roku 1963 patrí „Spánok“, kde sa dívame plných šesť hodín na spiaceho muža, ďalej „Bozk“, v ktorom sa 50 minút objímajú a bozkávajú dvojice alebo „Jedlo“. V ďalšom roku to bol film „Empire State Building“, kde môžeme osem hodín sledovať meniace sa večerné svetlo na budove mrakodrapu.
Najdiskutovanejšími filmami boli „Smetie“ a „Odpadky“ z rokov 1968 a 1969. Jeho filmová tvorba obsahuje 150 filmov. Aj napriek všetkým výhradám je Warhol i vo svete filmu silnou osobnosťou, raziteľom nových ciest, na ktoré bude musieť nastupujúca filmová generácia nadväzovať.

Literatúra

Mnohonásobný talent Andyho Warhola sa nedá spútať do hraníc jedného spôsobu umeleckej výpovede, stále hľadá nové cesty ako formulovať svoje myšlienky a nápady. Na poli literatúry začal v päťdesiatych rokoch ilustrovanými knihami, ktoré slúžili ako náborový materiál. Jeho knihy, ktoré sú svedectvom nenasýteného záujmu o život, sú záznamami diania okolo neho v neuhladenom, zato však v bezprostredne živom podaní. Tvorivý proces autora je nahradený mechanickým prevzatím daného faktu z novinových, či fotografických reprodukcií. Takisto dáva prepisovať na papier svoje slovné prejavy z magnetofónového záznamu.

Prvý román „A Novel“ je magnetofónom sledovaný jeden deň v živote jeho priateľa, „Index“ je autobiografia v rafinovanej grafickej úprave. Ďalej vydal i dva zväzky spomienok na život s matkou, ktorá tak ako on, bola zamilovaná do mačiek. Známe je, že ich počet v dome sa nedal zistiť. Všetky mačky sa volali rovnako „Sam“ a slúžili matke i jemu ku kresbám týchto tvorov. Obidve knihy vyšli pod názvom „Mačky“ v roku 1988. Inými významnými dielami sú: „Interview“, „Expozícia“, „Party Book“, „America“ a „Diary“. Práve táto kniha vznikala za pomoci Warholovej dlhoročnej priateľky Pat Hackettovej. Každé ráno spolu telefonovali a Warhol jej rozprával o tom, čo deň pred tým robil, koľko minul peňazí a podobne. Kniha má 800 strán, je to výber z 20 000 stránkového materiálu, v ktorom vtipne, zaujímavo, protichodne a kriticky podáva svedectvo o sebe, sláve, úspechu, umení a smrti. Dielo je nenahraditeľný dokument pre poznanie umelca, ale i doby a spoločnosti, v ktorej žil.

Hudba

Andy Warhol živnú pôdu v oblasti hudobnej tvorby nenachádza. Nebol to rozhodne nedostatok záujmu o hudbu, ale skôr nedostatok hudobného talentu a hudobných nápadov, ktorý mu nedovolil zažiariť aj v tejto umeleckej oblasti. Andy Warhol tu pôsobil skôr ako manažér hudobných skupín, ako zdroj morálnej a finančnej podpory, ako to bolo pri prvej rockovej skupine Velvet Underground. Istú dobu sa Andy Warhol zaoberal myšlienkou viesť rockovú skupinu sám, ale potom od svojho nápadu upustil. Aj napriek tomu, že stál vždy v pozadí všetkých hudobných aktivít, jeho vplyv bol vždy veľmi významný. Andy Warhol význačne ovplyvňoval práve skupinu Velvet Underground. Dva roky skúšali a prijímali Warholove podnety v jeho Továrni, dokonca účinkovali na rôznych vystúpeniach realizovaných umelcom. Po prechode skupiny na iného manažéra zostal aj naďalej vedúci skupiny Lou Reed vystavený vplyvu Warhola. Svoj dotyk zanechal aj na ďalších kapelách ako Ramones, Roxy Music, Cars, Talking Heads a na spevákovi Davidovi Bowiem.

Andy Warhol sa dlho priatelil s lídrom skupiny Rolling Stones Mickom Jaggerom. Podobizne Micka Jaggera sa hodnotia ako jedny z najlepších Warholových diel vôbec. Kráľ pop-artu sa však zaujímal aj o vážnu hudbu, obzvlášť obdivoval slávnu speváčku Mariu Callasovú, ktorej operné árie sprevádzali hudobnú činnosť vo Factory.

Posledné dni

Bývalá priateľka Andyho Warhola, speváčka Ultraviolet, ho vo svojej knihe opisuje ako „plachého, temer slepého, plešatého, homosexuálneho albína z pittsburghského prisťahovaleckého ghetta“. Napriek tomu tohoto človeka obdivovali milióny ľudí nielen v Amerike, ale na celom svete. Kráľ pop-artu, kontroverzná postava, ktorú ľudia vídali na plesoch tej najváženejšej smotánky i v najpodradnejších štvrtiach, umelec, ktorého diela svojou prostotou až vyrážali dych. Takýto bol Andy Warhol. Jeden z najvýznamnejších ľudí dvadsiateho storočia posledný raz vydýchol celkom sám vo verejnej New Yorskej nemocnici. Keď tam Warhola priniesli, opýtal sa službukonajúcej sestry:
"Je tu ešte nejaká iná hviezda okrem mňa?" Sestrička odpovedala: „Vy ste najväčšia.“ Veľmi ho to potešilo. Nechcel, aby niekto z jeho známych vedel, v akom je stave. Preto si vybral verejnú nemocnicu, v ktorej prežil svoje posledné chvíle. Po úspešnej operácii žlčníka ostal sám na izbe. Hlavná sestra kamsi odbehla, a keď sa vrátila, umelec bol už mŕtvy. Zomrel na infarkt, prišli na to však až tri hodiny po jeho smrti. 22. februára 1987 obehla svet správa: „Kráľ pop-artu je mŕtvy!“ Všetci boli zdrvení. O tom, ako ho mali ľudia radi svedčí aj to, že na bohoslužbe za zosnulého, v katedrále svätého Patrika v New Yorku, sa zúčastnilo vyše dva a pol tisíca smútiacich. Ostalo nám však nespočetné množstvo diel tohoto skvelého umelca, prostredníctvom ktorých je stále živý. Miloval život, miloval ľudí, miloval umenie, miloval peniaze. Zmenil spôsob, akým sa dívame na umenie, spôsob, akým sa dívame na svet, a so všetkou pravdepodobnosťou i to, ako sa dívame sami na seba...

Záver

Andy Warhol bol veľkou osobnosťou i veľkým umelcom. Bol oslavovaný i odsudzovaný, vychvaľovaný i zatracovaný, obdivovaný i nepochopený...
Táto práca mi priniesla skutočne veľmi veľa. Dozvedela som sa veci, ktoré som nikdy nevedela a objavila som nekonečné množstvo zaujímavých faktov spojených s umelcovým životom.
Pochopila som pravý význam slova pop-art, už viem, ako vznikali Warholove najznámejšie diela, odkiaľ čerpal inšpiráciu, prečo volal svoj ateliér Factory, teda Továreň, a ako to vlastne bolo s jeho smrťou.
A aj keď pre nás Andy Warhol ostane navždy jednou veľkou neznámou, myslím, že som sa aspoň priblížila k odhaleniu tajomstva, ktoré ho obklopuje.
Bolo pre mňa krásne dotýkať sa hviezd, medzi ktorými Andy Warhol vždy bol, je a bude.
Patrí mu môj obdiv i úcta za to, že urobil tento svet o kúsok krajším a lepším...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Andy Warhol - analýza