HUMANISTI:

Proti fanatizmu vystupovali s väčšou odhodlanosťou ako kedykoľvek predtým.

Slovo humanizmus sa zrodilo v renesancii. Vtedy sa ním rozumelo vzkriesenie humánneho, čiže grécko-latinského, vzdelania. Renesancia chcela prebudiť ducha staroveku aj keď z nej vyšlo čosi celkom iné. Dnes slovo humanista označuje človeka, ktorému leží na srdci osud ľudstva, spoločnosti, myšlienka rozvoja a rozširovania vzdelania, neuznáva rasové a sociálne rozdiely medzi ľuďmi, bojuje proti prenasledovaniu a agresii, hlása myšlienku porozumenia a mierového spolužitia.

Aj keď kolíska humanizmu stála na talianskych dvoroch veľmi významný bol holandský humanista a mysliteľ Erasmus Rotterdamský. Najväčšmi ovplyvnil svoju dobu. jeho hlavnou ideou sa stala myšlienka zmierenia. Na Erasma Rotterdamského, duchaplne bičujúceho každý druh násilia, sa rovnako zastrájali Luther aj pápež. Útočisko našiel vo Švajčiarsku, ale nikdy sa nemohol cítiť v bezpečí.

Anglický mních Thomas More položil svojím dielom Utópia základy aj dnes modernému žánru a svojím mučeníctvom ukázal, kam možno zájsť s protestom proti násiliu. Utópia je vysnívaným obrazom demokratického spoločenského poriadku. more to sníval ako kancelár jedného z najkrvavejších tyranov tohto obdobia – Henricha VIII.

Vo Švajčiarsku bojoval humanista Sèbastian Castellio proti Kalvinovmu duchovnému tyranstvu. Na obranu svojho priateľa Miguela Serveta, upáleného na hranici, napísal Manifest trpezlivosti a vyhlásil v ňom základnú humanistickú tézu „o slobode presvedčenia“. lenže takéto výroky v taj dobe znamenali kacírstvo. iba náhla smrť ho zachránila, že nenasledoval Serveta na hranicu.
Francúzsky humanista François Rabelais bojoval pomocou irónie. Vo svojom politicko-satirickom diele Gargantua a Pentagruel vykreslil vtedajšiu vedu, morálku a spravodlivosť.
Avšak väčšina humanistov sa uspokojila s tým, že hlásali právo na širšie vzdelanie a slobodnejšie myslenie.

Boj proti scholastike:

V tomto období pôsobilo nespočetne veľa umelcov a vedcov. Spoločná im bola snaha po prirodzenosti a pravde. Kedy čo považujú za prirodzené a pravdivé, mení sa podľa obdobia, teda aj ich snaženie treba posudzovať dobovo. Napríklad zobrazovať biblické výjavy patrilo v tom období k realite, rovnako ako Paracelsove mystické patologické názory sa považovali za prirodzené. A tak je tu podstatný rozdiel medzi renesančným a stredovekým myslením. V stredoveku ľudia vychádzali z princípu credo quia absurdum (verím, lebo je to nemožné). Vyznanie či princíp autority prijímali za najdôležitejší dôkaz. Avšak duch renesancie chcel veriť iba tomu, o čom sa presvedčil, že je to oprávnené. Z toho pramení boj proti scholastike.

Scholastika nie je zbierka nezmyslov, ale školácke a dogmatické ustrnutie antickej a stredovekej vedy. Keď sa renesančná veda obracia k Aristotelovi, Hippokratovi či Galenovi, keď sa prírodovedné myslenie snaží vymaniť spod nadvlády teológie, vtedy sa začína boj proti zmeraveniu a vládnucim príkazom.

A to okrem schopností bola potrebná aj odvaha. Životopisy mnohých renesančných učencov a umelcov ústili do tragédií. Geronimo Cardano sedel vo väzení, Giovanni Pico della Mirandola bol obžalovaný z kacírstva a Giordano Bruno, najväčší filozof 16. storočia, osem rokov trpel vo väzení inkvizície a potom ho upálili.

OBDOBIA:

Trecento:
V preklade znamená trecento 300. Myslí sa tým tretie storočie v prvom tisícročí. Tento rok označuje veľmi skorú renesanciu. Skoncovalo sa so stredovekou plošnosťou a strnulou dekoratívnosťou priestoru v obraze. Objavila sa dosiaľ nepoužívaná perspektíva, ilúzia plastickosti postáv a veľmi presvedčivá psychológia. V trecente sa rozvíjalo umenie sochárstva a maliarstva.

Quattrocento:

Taliansko v 15. storočí veľmi zbohatlo. Jeho mestá sa dostali v medzinárodnom obchode na vedúce miesto, remeslá boli známe po celom svete, bankové domy hromadili obrovský kapitál, pravdaže, za veľké úroky. Výrobky toskánskych remeselníkov poznali v Európe, Afrike aj v Ázii. Platilo sa florentským zlatým – florentinus – ktorý sa stával pojmom. vedúcu úlohu zohrávali známe mestá ako Florencia, Benátky, Miláno, Verona, Padova, Bologna, Rím, Neapol. Vytvorila sa blahobytná vrstva veľkoburžoázie (popolo grasso), ale ani malomeštiak (popolo minuto) nebiedil.

Trvala doba úskočná s mnohými intrigami, sprisahaniami i krvavými súťažami medzi mestami. V quattrocente sa do určitej miery sily vyvážili a vojny utíchli. Bolo to skôr obdobie vnútorných úkladov a sprisahaní na panovníckych dvoroch. A tak mohlo občianstvo žiť pomerne pokojne.

Veda však nedržala krok s rozvojom krásnych umení. Padovský Andrea Mantegna, benátsky Giovanni Bellini, umbrijský Pietro Perugino a iní pripravovali veľkú éru maliarstva a sochárstvo, staviteľstvo a hudba náhlivo vyrastali zo stredoveku – vtedy sa filozofia a veda oveľa ťažšie zbavovala svojej spätosti so stredovekom.

Cinquecento:

Takto sa nazýva vrcholná časť renesancie v 16. storočí. Pôsobili v nej najväčší umelci a učenci tohto obdobia. Napísalo sa množstvo prác, kritických ale ja teoretických. ich témami bolo hlavne umenie sochárske, maliarske, architektonické, hudobné a vedecké. Avšak nevynechávali sa ani básne, denníky či listy. Silné umelecké cítenia tvorili školy a ateliéri rôznych umelcov. Najvýznamnejšími boli Masaccio, Boticelli, Donatello a Verocchio.
Životné diela Mikuláša Kopernika či Giordana Bruna sú základom nového prírodovedného obrazu sveta. Nový vynález od Johana Gutenberga – kníhtlač – sa za necelých sto rokov dostala do známych miest ako Benátky, Florencia, Padova, Bologna, Norimberg, Frankfurt, Bazileja, Antverpy, Lyone, Paríž, Londýn. Popri Biblii sa v čoraz viacerých jazykoch tlačili niekoľkozväzkové hvezdárske, anatomické, zoologické, botanické a lekárske knihy.