Leonardo da Vinci

Narodil sa 15. apríla 1452 v toskánskej dedinke Vinci, pri Florencii. Bol synom bohatého florentského notára a vidieckej ženy. V lete roku 1460 sa rodina presťahovala do Florencie, hlavným kultúrnym a intelektuálnym centrom Talianska. V roku 1466 sa dostal Leonardo k maliarovi a sochárovi Andreanovi del Verocchiasovi, najvýznamnejšieho florentského maliara a sochára tej doby. Učil sa mnohým druhom výtvarného umenia – od maľovania

oltárnych obrazov a sklených tabúľ až po vytváranie obrovských súsoší z mramoru a bronzu. V roku 1478 sa stal Leonardo samostatným majstrom. Jeho prvou úlohou bolo namaľovať oltárny obraz pre kaplnku patriacu ku Palazzo Vecchio. Obraz ale nikdy nezrealizoval a podobne na tom boli aj dva ďalšie obrazy - obraz Sv. Jeroma a Benoiskej Madony, ktore neboli dokončené. V rokoch 1495-1497 pracoval na (svojom veľdiele) Posledná večera, ktorú namaľoval na stenu kláštora Santa Maria de elle Grazie v Miláne. Počas svojho pobytu v Miláne namaľoval množstvo iných malieb a kresieb, z ktorých sa vsak väčšina nezachovala. Počas druhého obdobia vo Florencii, Leonardo namaľoval veľa portrétov, ale najznámejším je bezpochyby Mona Lisa. Tento je z jeho najlepsich portrétov aké kedy namaľoval, je tiež známy ako La Gioconda, pomenovaná po priezvisku manžela modelky. Leonardo mal k tomuto obrazu zvláštny vzťah, pretože ho brával na všetky ďalšie cesty. Tento obraz je dokonalým príkladom dvoch technik- sfumato a chiaroscuro- v ktorých bol Leonardo majster. Sfumato je delikátne atmosferické a dymový efekt spôsobený malými prechodmi medzi farbami je hlavne vidieť na róbe sediacej Mony Lisy a v jej úsmeve. Chiaroscuro je technika modelovania a definovania pomocou svetla a tieňu.

Na jej rukách je badateľný práve tento štýl. Leonardo bol medzi prvými ktorí použili atmosferickú perspektívu - prírodné pozadie. Počas svojho života Leonardo načrtol množstvo kresieb, ktore dokazujú jeho znalosť anatómie ľudského tela, zvierat a života na Zemi. Najväčšia zbierka jeho kresieb sa nachádza vo Winsdorskom paláci v Anglicku. V anatómii študoval krvný obeh a oko ako také. Urobil objavy v meteorológii a geológii, pochopil vplyv mesiaca na Zem, načrtol koncepciu formovania kontinentov ... Bol medzi prvými vedcami, ktorý sa zaoberali hydraulikou. Vynašiel množstvo geniálnych strojov s potencionálnym využitím, napr.: potápačský oblek. Jeho nereálne lietajúce zariadenia polozili základy dnešnej aerodynamiky.

Sandro Botticelli 1445 (Florencia, IT) – 1510 (Florencia, IT)

Vlastným menom Alessandro di Mariano Filipepi. Meno Botticelli „zdedil“ po svojom učiteľovi, zlatníckom majstrovi. Žil stále vo Florencii, len 1481-82 v Ríme. Patril k skupine umelcov okolo medicejského dvora.
Botticelli patril k najpopulárnejším renesančným umelcom 15. storočia. Usiloval sa o zvrúcnenie výrazu; naturalizmus quattrocenta, z ktorého vychádzal, prekonával trojitým spôsobom: zdôraznením kresby, idealizáciou postáv a obohacovaním obsahu. V dobe, kedy bola ideálom tučnejšia postava s dlhým krkom a plochým poprsím, vytvoril nový, idealizovaný typ ženy s úzkou tvárou, vysadlou bradou a smutnými, ďaleko od sebe položenými očami. V duchu dvorského humanizmu si vyberá mytologické námety a zložité alegórie. Najznámejším náboženským obrazom je Madonna del Magnificat.
Slávu a uznanie získali Botticellimu predovšetkým dva obrazy, Jaro (Primavera) a Zrodenie Venuše. Oba namaľoval pre vilu Reale Lorenza Medici v Castellu. Námet pre Primaveru si vybral z antické literatúry; jeho poradcom bol básnik medicejského dvora, A. Poliziano. Uprostred obrazu stojí Venuša ako zosobnená matka prírody, nad ňou vypúšťa Amor šíp, Merkúr zaháňa hmlu, Grazie tancuje, Flóra kráča ovenčená v prekrásnom kvetovanom šate, Zefyr prináša Primaveru; výjav sa odohráva v pomarančovom háji.

LITERATÚRA:

Toto obdobie sa vyznačovalo mnohými objavmi a vynálezmi. Rozvíjal sa priemysel a tak vznikala nová trieda buržoázia (meštianstvo). Vymaňovala sa spod feudalizmu, najskôr v Taliansku a postupne aj v celej Európe.
Cieľom literatúry bolo obrodenie človeka v duchu atických predstáv a ideálov. Humanistická a renesančná ideológia sa obracala k svetskému pozemskému životu. Dôležitosť sa kládla na právo človeka na prirodzené a šťastné prežívanie života, lásku k prírode, racionalizmus (úctu k rozumu), senzualizmus (zmyslové poznanie) a individualizmus (jednotlivca).
Humanisti študovali a vydávali diela antických básnikov a filozofov. Napodobňovali ich tematiku, žánre a štylistiku. Zatiaľ čo v humanizme sa používala latinčina v renesancii autori písali výlučne vo svojich národných jazykoch. Jednoduchým až ľudovým vyjadrovaním zobrazovali radostný vzťah človeka k pozemskému životu.