Je veľmi ťažké presne určiť podstatu renesancie – jej začiatok aj koniec. Samotné slovo znamená znovuzrodenie, a naozaj za tých niekoľko storočí sa znovu zrodila európska kultúra, hoci nezrodila nanovo to, čo bolo kedysi – vzkriesiť ducha staroveku, čo si humanisti svojho času želali.
Jedni oslavujú rozvoj osobnosti, niektorí zas možnosť pochybovať, iný mnohostrannú túžbu po poznatkoch. Umožnila rozvinúť talianske maliarstvo, budovanie oslňujúcich benátskych palácov ale najradšej chválila pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti. Renesancia hovoril, že krásu a veľkosť netreba skrývať za bledou askézou. Je pre ňu rovnako charakteristická spontánna hrubosť, intrigy a agresie ako aj zjemnenie ducha.
MALIARSTVO
Italské:
Vtedajšie italské maliarstvo bolo v hlbokom úpadku a nemalo vlastnú maliarsku školu. Väčšina oltárnych obrazov, fresiek a skoro všetky mozaiky boli vytvorené byzantskými umelcami. Tí totiž prichádzali do Itálie a vo svojej tvorbe uplatňovali tradičné námety. Niektoré pramene udávajú, že práve od nich sa učili aj umelci ako Cimabue a Giotto. Slávny maliar Giotto di Bondone prekonal svojho učiteľa Cimabueho svojou vášnivou a emotívnou maľbou. Dante Alighieri ako svedok obrody maliarstva, o kt. sa zaslúžil jeho priateľ Giotto, spomína oboch umelcov vo svojej Božskej komédii v jedenástom speve Očistca:
„Cimabue si myslieval, že tróni
nad maliarmi, a dneska Giotto žiari
až tak, že povesť tam toho je v tôni.“
Giotto zosobňoval nový danteovský vkus a úsilie o vyjadrenie ľudských citov. Jeho kompozície výtvarne tlmočili túžbu a bolesť. Giotto je maliarom Márie Magdalény, výjavu Noli me tangere, smutného Joachima a Anny a zároveň aj sv. Františka a jeho sestier a bratov: vtákov, Luny, Slnca, Vody a Ohňa. Giotto bol závislým na svojom učiteľovi Cimabuem ale čo je dôležitejšie miloval štúdium prírody a priateľstvo Dantem v ňom vyvolalo záujem o živé prejavy ľudskej vášne. Jeho osobitosťou bola ľahkosť, s ktorou tvoril a pracoval v Assisi, s starom chráme sv. Petra v Ríme, v Padove, vo Florencii a v Neapole. Všade vytvoril rozsiahle, často epické cykly, naplnené tvorivým duchom.
Baziliku v Assisi začali vyzdobovať Pietro Cvallini a Cimabue, neskôr prispel freskami aj Giotto. Táto bazilika je svätyňou začiatkov italského maliarstva a skutočným múzeom umenia treccenta.
Sienské maliarstvo: (14. –15. st.)
Pri väčšine dómov v Itálii vznikali múzeá nazývané Museo dell´Opera dell´Duomo, kde sa zhromažďovali už nepoužívané vzácne umelecky opracované kultové predmety. V malom múzeu sienského dómu sa nachádza aj vzácne a veľké retabulum, ktoré bolo kedysi súčasťou hlavného oltára dómu. Detail Tróniacej madony je dielom sienského maliara Duccia di Bouninsegna. Ústrednou postavou celého diela je Panna Mária, kde pri jej nohách vidno ďalších umelcov.
Madona s dieťaťom a so svätcami je nástenná maľba v sieni Veľkej rady sienskej radnice. V roku 1315 je namaľoval Simone Martini. Madona vzbudzuje dojem jemnej sienskej dámy s korunou a na gotickom tróne. Detaily dokazujú maliarovu záľubu vo francúzskom umení.
Flámske umenie:
Predzvesťou rannej renesancie v severnej Európe je obraz Útek do Egypta. Namaľoval ho najvýznamnejší maliar medzinárodného gotického štýlu z flámsko-burgundského okruhu – Melchior de Broederlam. v diele sa spája fantázia s pravdivým námetom.
Madona s dieťaťom a donátorom, korunovaná anjelom, známa všeobecne ako Madona kancelára Rolina (Louvre, Paríž) patrí k najslávnejším dielam jedného z najväčších portrétistov v dejinách umenia – Jana van Eycka. Krajina za vysokými románskymi oknami je pravdepodobne vedutou niektorého z miest, ktoré maliar navštívil na svojich cestách. Možno je to Ženeva, Lyon, Ulbrecht alebo Liège.
Maliari rannej renesancie:
Centrom maliarstva a sochárstva v Itálii je po celé obdobie quatroccenta Florencia. Tu sa umenie rozvíjalo pod mocnou ochranou Mediciovcov. Prvým maliarom tohto obdobia je Masaccio, vlastným menom Tomaso di ser Giovanni di Mone. Patril k skupine Donatellovej a Brunelleschiho. Jeho dielo možno prirovnať k hociktorým dielam vtedy modernej kresby a maľby. Zanechal po sebe málo diel ale napriek tomu ovplyvnil maliarov pomerne neskoršieho obdobia – Raffaela, Michelangela a ich školu. Za jeho prácu sa pokladá aj freska v kostole Santa Maria Novella vo Florencii, kde je symbolicky zobrazená sv. Trojica tabuľový obraz v neapolskom Museu di Capodimonte, zobrazujúci Ukrižovanie. Vo veľkých kompozíciách v kaplnke Brancacciovcov, predstavujúcich sv. Petra platiaceho daň a sv. Jána so sv. Petrom ako rozdávajú almužnu. prejavuje sa tu trojrozmerné zobrazenie priestoru podľa geometrických princípov Brunelleschiho, monumentálnosť postáv, striedmosť štýlu a majestátnosť rytmu.
Ďalšie významné diela pochádzali od Masolina da Panicale a Gentila da Fabriano, umbrejského majstra žijúceho vo Florencii, kde roku 1423 dokončil svoj slávny tabuľový obraz Klaňanie sa troch kráľov. Tento obraz bol určený pre kostol Santa Trinità a dnes je uložený v galérii v Uffizi.
HUDBA:
V období renesancie bola pri moci cirkev. Tá využívala hudbu ako jeden z prostriedkov, kt. podporovali náboženské cítenie ľudu. Stredobodom pozornosti sa stal človek, jeho potreby a záujmy, ako aj jeho vzťah k životu a prírode. To všetko sa opisovalo v rôznych renesančných hudobných skladbách. V 12. a 13. st. sa začal vyvíjať dvojhlas, v ktorom prevažovala rytmická zložka. Najčastejšou hudobnou formou sa stalo moteto. Toto obdobie sa nazýva Ars antiqua. 14.st. patrilo obdobiu Ars nove. Jej predstaviteľmi boli: Quillame De Machaut (FR) Girardelus De Florentina (IT). V 15. a 16st. sa veľmi obľúbenou stala zborová vokálna tvorba – spievaný mnohohlas (polyfónia), ktorá mohla byť so sprievodom hudobného nástroja, alebo aj bez neho. V tomto období rozlišujeme 3 školy: holandskú, benátsku a rímsku. V holandskej škole išlo predovšetkým o vokálnu polyfóniu bez hudobného sprievodu a chrámovú hudbu. Najčastejšími formami využívanými v tejto škole boli: moteto, canon a omša. Predstaviteľmi boli: Quillaume Defay, Josquin Des Prés, Gilles Binchois a Orlando di Lasso. Išlo predovšetkým o komplikované vedenie hlasov. Charakteristickou črtou benátskej školy bola inštrumentálna polyfónia a nové orchestrálne a orgánové formy: sonata canzona, symfónia, toccata, fantázia a ricercar. Predstavitelia: Andrea a Giovanni Gabrielli. Rímska škola sa postarala o rozvoj svetských foriem, napr. madrigálu. Najvýznamnejší predstaviteľ: Giovanni Pierluigi da Palestrina. V období renesancie veľa ľudí hralo na nejakom hudobnom nástroji a spievalo so svojimi priateľmi.
renesančná hudba sa rozvíjala v Burgundsku, Flámsku, Holandsku, Taliansku a Nemecku. Patrila k všeobecnému vzdelaniu šľachticov. Zaznievala na slávnostiach a rôznych svetských či cirkevných ceremóniách, ale aj na vidieku. Ako hudobné nástroje slúžili bubienky, píšťaly, violy, lutny, čembalá, trúbky a gajdy.
Obľúbeným hudobným druhom bol madrigal. Je to polyfonická skladba pre štyri spievané hlasy. Bola komponovaná básnickým textom na svetský námet (príroda, láska).
Rovnako obľúbeným bol aj chanson. Je to viachlasná renesančná pieseň, kde jeden spievaný hlas sprevádzajú dva hudobné nástroje. Chanson nadväzuje na trubadúrsku rytiersku tradíciu.
ANATÓMOVIA:
Najväčším výdobytkom bola nová anatómia, ktorá striasla okovy stredoveku. Už v prvých desaťročiach sa po celej Európe pitvalo čoraz častejšie. Takto sa novými poznatkami rozširovali staroveké údaje. napríklad Alessandro Achillini (pôsobil v Bologni a v Padove) popísal srdcové chlopne, mozgové komory, štvrtý mozgový nerv, vývod žlčovodu, prechod medzi tenkým a hrubým črevom a veľa iného.
V Bologni pôsobil aj Berengario da Carpi, chirurg s veľkou praxou, ktorý pri poraneniach hlavy robil aj trepanáciu a proti rapídne sa rozširujúcemu syfilisu odporúčal používať na ošetrenie ortuť. Ako prvý popísal červovitý výbežok slepého čreva, dojčenské žľazy, epifýzu a odvážil sa povedať, že na srdcovej medzistene nejestvujú póry, ktoré podľa Galena videl každý. V Paríži najváženejší anatóm Jacobus Sylvius objasnil vzťah svalov a žíl dôvtipnou metódou – do žíl vstrekol farebnú látku a sledoval rozvetvenie malých žíl. Aj on popísal červovitý výbežok slepého čreva; v mozgu jedna ryha ešte aj dnes nesie jeho meno – fossa Sylvii. Bol vzdelaným vedcom, učil farmáciu a botaniku, ale keďže bol stúpencom Galena, rázne sa postavil proti novým teóriám Andreasa Vesalia. Jeho žiaci mu nevedeli prepáčiť nesmiernu skúposť a keď zomrel na máru mu pripli posmešné verše (Tu spočíva Sylvius, čo nikdy nerobil nič zadarmo; Zomrel a bolí ho, že toto čítaš bezplatne.)
Rozhodný obrat znamenala Vesaliova kniha De bumani corporis fabrica (O stavbe ľudského tela). Mala sedem zväzkov a vyšla v roku 1543 ako aj Koperníkova kniha De revolutionibus. Preto sa tento letopočet označuje aj ako začiatok prírodovedného myslenia.
HUMANISTI:
Proti fanatizmu vystupovali s väčšou odhodlanosťou ako kedykoľvek predtým.
Slovo humanizmus sa zrodilo v renesancii. Vtedy sa ním rozumelo vzkriesenie humánneho, čiže grécko-latinského, vzdelania. Renesancia chcela prebudiť ducha staroveku aj keď z nej vyšlo čosi celkom iné. Dnes slovo humanista označuje človeka, ktorému leží na srdci osud ľudstva, spoločnosti, myšlienka rozvoja a rozširovania vzdelania, neuznáva rasové a sociálne rozdiely medzi ľuďmi, bojuje proti prenasledovaniu a agresii, hlása myšlienku porozumenia a mierového spolužitia.
Aj keď kolíska humanizmu stála na talianskych dvoroch veľmi významný bol holandský humanista a mysliteľ Erasmus Rotterdamský. Najväčšmi ovplyvnil svoju dobu. jeho hlavnou ideou sa stala myšlienka zmierenia. Na Erasma Rotterdamského, duchaplne bičujúceho každý druh násilia, sa rovnako zastrájali Luther aj pápež. Útočisko našiel vo Švajčiarsku, ale nikdy sa nemohol cítiť v bezpečí.
Anglický mních Thomas More položil svojím dielom Utópia základy aj dnes modernému žánru a svojím mučeníctvom ukázal, kam možno zájsť s protestom proti násiliu. Utópia je vysnívaným obrazom demokratického spoločenského poriadku. more to sníval ako kancelár jedného z najkrvavejších tyranov tohto obdobia – Henricha VIII.
Vo Švajčiarsku bojoval humanista Sèbastian Castellio proti Kalvinovmu duchovnému tyranstvu. Na obranu svojho priateľa Miguela Serveta, upáleného na hranici, napísal Manifest trpezlivosti a vyhlásil v ňom základnú humanistickú tézu „o slobode presvedčenia“. lenže takéto výroky v taj dobe znamenali kacírstvo. iba náhla smrť ho zachránila, že nenasledoval Serveta na hranicu.
Francúzsky humanista François Rabelais bojoval pomocou irónie. Vo svojom politicko-satirickom diele Gargantua a Pentagruel vykreslil vtedajšiu vedu, morálku a spravodlivosť.
Avšak väčšina humanistov sa uspokojila s tým, že hlásali právo na širšie vzdelanie a slobodnejšie myslenie.
Boj proti scholastike:
V tomto období pôsobilo nespočetne veľa umelcov a vedcov. Spoločná im bola snaha po prirodzenosti a pravde. Kedy čo považujú za prirodzené a pravdivé, mení sa podľa obdobia, teda aj ich snaženie treba posudzovať dobovo. Napríklad zobrazovať biblické výjavy patrilo v tom období k realite, rovnako ako Paracelsove mystické patologické názory sa považovali za prirodzené. A tak je tu podstatný rozdiel medzi renesančným a stredovekým myslením. V stredoveku ľudia vychádzali z princípu credo quia absurdum (verím, lebo je to nemožné). Vyznanie či princíp autority prijímali za najdôležitejší dôkaz. Avšak duch renesancie chcel veriť iba tomu, o čom sa presvedčil, že je to oprávnené. Z toho pramení boj proti scholastike.
Scholastika nie je zbierka nezmyslov, ale školácke a dogmatické ustrnutie antickej a stredovekej vedy. Keď sa renesančná veda obracia k Aristotelovi, Hippokratovi či Galenovi, keď sa prírodovedné myslenie snaží vymaniť spod nadvlády teológie, vtedy sa začína boj proti zmeraveniu a vládnucim príkazom.
A to okrem schopností bola potrebná aj odvaha. Životopisy mnohých renesančných učencov a umelcov ústili do tragédií. Geronimo Cardano sedel vo väzení, Giovanni Pico della Mirandola bol obžalovaný z kacírstva a Giordano Bruno, najväčší filozof 16. storočia, osem rokov trpel vo väzení inkvizície a potom ho upálili.
OBDOBIA:
Trecento:
V preklade znamená trecento 300. Myslí sa tým tretie storočie v prvom tisícročí. Tento rok označuje veľmi skorú renesanciu. Skoncovalo sa so stredovekou plošnosťou a strnulou dekoratívnosťou priestoru v obraze. Objavila sa dosiaľ nepoužívaná perspektíva, ilúzia plastickosti postáv a veľmi presvedčivá psychológia. V trecente sa rozvíjalo umenie sochárstva a maliarstva.
Quattrocento:
Taliansko v 15. storočí veľmi zbohatlo. Jeho mestá sa dostali v medzinárodnom obchode na vedúce miesto, remeslá boli známe po celom svete, bankové domy hromadili obrovský kapitál, pravdaže, za veľké úroky. Výrobky toskánskych remeselníkov poznali v Európe, Afrike aj v Ázii. Platilo sa florentským zlatým – florentinus – ktorý sa stával pojmom. vedúcu úlohu zohrávali známe mestá ako Florencia, Benátky, Miláno, Verona, Padova, Bologna, Rím, Neapol. Vytvorila sa blahobytná vrstva veľkoburžoázie (popolo grasso), ale ani malomeštiak (popolo minuto) nebiedil.
Trvala doba úskočná s mnohými intrigami, sprisahaniami i krvavými súťažami medzi mestami. V quattrocente sa do určitej miery sily vyvážili a vojny utíchli. Bolo to skôr obdobie vnútorných úkladov a sprisahaní na panovníckych dvoroch. A tak mohlo občianstvo žiť pomerne pokojne.
Veda však nedržala krok s rozvojom krásnych umení. Padovský Andrea Mantegna, benátsky Giovanni Bellini, umbrijský Pietro Perugino a iní pripravovali veľkú éru maliarstva a sochárstvo, staviteľstvo a hudba náhlivo vyrastali zo stredoveku – vtedy sa filozofia a veda oveľa ťažšie zbavovala svojej spätosti so stredovekom.
Cinquecento:
Takto sa nazýva vrcholná časť renesancie v 16. storočí. Pôsobili v nej najväčší umelci a učenci tohto obdobia. Napísalo sa množstvo prác, kritických ale ja teoretických. ich témami bolo hlavne umenie sochárske, maliarske, architektonické, hudobné a vedecké. Avšak nevynechávali sa ani básne, denníky či listy. Silné umelecké cítenia tvorili školy a ateliéri rôznych umelcov. Najvýznamnejšími boli Masaccio, Boticelli, Donatello a Verocchio.
Životné diela Mikuláša Kopernika či Giordana Bruna sú základom nového prírodovedného obrazu sveta. Nový vynález od Johana Gutenberga – kníhtlač – sa za necelých sto rokov dostala do známych miest ako Benátky, Florencia, Padova, Bologna, Norimberg, Frankfurt, Bazileja, Antverpy, Lyone, Paríž, Londýn. Popri Biblii sa v čoraz viacerých jazykoch tlačili niekoľkozväzkové hvezdárske, anatomické, zoologické, botanické a lekárske knihy.
Leonardo da Vinci
Narodil sa 15. apríla 1452 v toskánskej dedinke Vinci, pri Florencii. Bol synom bohatého florentského notára a vidieckej ženy. V lete roku 1460 sa rodina presťahovala do Florencie, hlavným kultúrnym a intelektuálnym centrom Talianska. V roku 1466 sa dostal Leonardo k maliarovi a sochárovi Andreanovi del Verocchiasovi, najvýznamnejšieho florentského maliara a sochára tej doby. Učil sa mnohým druhom výtvarného umenia – od maľovania
oltárnych obrazov a sklených tabúľ až po vytváranie obrovských súsoší z mramoru a bronzu. V roku 1478 sa stal Leonardo samostatným majstrom. Jeho prvou úlohou bolo namaľovať oltárny obraz pre kaplnku patriacu ku Palazzo Vecchio. Obraz ale nikdy nezrealizoval a podobne na tom boli aj dva ďalšie obrazy - obraz Sv. Jeroma a Benoiskej Madony, ktore neboli dokončené. V rokoch 1495-1497 pracoval na (svojom veľdiele) Posledná večera, ktorú namaľoval na stenu kláštora Santa Maria de elle Grazie v Miláne. Počas svojho pobytu v Miláne namaľoval množstvo iných malieb a kresieb, z ktorých sa vsak väčšina nezachovala. Počas druhého obdobia vo Florencii, Leonardo namaľoval veľa portrétov, ale najznámejším je bezpochyby Mona Lisa. Tento je z jeho najlepsich portrétov aké kedy namaľoval, je tiež známy ako La Gioconda, pomenovaná po priezvisku manžela modelky. Leonardo mal k tomuto obrazu zvláštny vzťah, pretože ho brával na všetky ďalšie cesty. Tento obraz je dokonalým príkladom dvoch technik- sfumato a chiaroscuro- v ktorých bol Leonardo majster. Sfumato je delikátne atmosferické a dymový efekt spôsobený malými prechodmi medzi farbami je hlavne vidieť na róbe sediacej Mony Lisy a v jej úsmeve. Chiaroscuro je technika modelovania a definovania pomocou svetla a tieňu.
Na jej rukách je badateľný práve tento štýl. Leonardo bol medzi prvými ktorí použili atmosferickú perspektívu - prírodné pozadie. Počas svojho života Leonardo načrtol množstvo kresieb, ktore dokazujú jeho znalosť anatómie ľudského tela, zvierat a života na Zemi. Najväčšia zbierka jeho kresieb sa nachádza vo Winsdorskom paláci v Anglicku. V anatómii študoval krvný obeh a oko ako také. Urobil objavy v meteorológii a geológii, pochopil vplyv mesiaca na Zem, načrtol koncepciu formovania kontinentov ... Bol medzi prvými vedcami, ktorý sa zaoberali hydraulikou. Vynašiel množstvo geniálnych strojov s potencionálnym využitím, napr.: potápačský oblek. Jeho nereálne lietajúce zariadenia polozili základy dnešnej aerodynamiky.
Sandro Botticelli 1445 (Florencia, IT) – 1510 (Florencia, IT) Vlastným menom Alessandro di Mariano Filipepi. Meno Botticelli „zdedil“ po svojom učiteľovi, zlatníckom majstrovi. Žil stále vo Florencii, len 1481-82 v Ríme. Patril k skupine umelcov okolo medicejského dvora.
Botticelli patril k najpopulárnejším renesančným umelcom 15. storočia. Usiloval sa o zvrúcnenie výrazu; naturalizmus quattrocenta, z ktorého vychádzal, prekonával trojitým spôsobom: zdôraznením kresby, idealizáciou postáv a obohacovaním obsahu. V dobe, kedy bola ideálom tučnejšia postava s dlhým krkom a plochým poprsím, vytvoril nový, idealizovaný typ ženy s úzkou tvárou, vysadlou bradou a smutnými, ďaleko od sebe položenými očami. V duchu dvorského humanizmu si vyberá mytologické námety a zložité alegórie. Najznámejším náboženským obrazom je Madonna del Magnificat.
Slávu a uznanie získali Botticellimu predovšetkým dva obrazy, Jaro (Primavera) a Zrodenie Venuše. Oba namaľoval pre vilu Reale Lorenza Medici v Castellu. Námet pre Primaveru si vybral z antické literatúry; jeho poradcom bol básnik medicejského dvora, A. Poliziano. Uprostred obrazu stojí Venuša ako zosobnená matka prírody, nad ňou vypúšťa Amor šíp, Merkúr zaháňa hmlu, Grazie tancuje, Flóra kráča ovenčená v prekrásnom kvetovanom šate, Zefyr prináša Primaveru; výjav sa odohráva v pomarančovom háji.
LITERATÚRA:
Toto obdobie sa vyznačovalo mnohými objavmi a vynálezmi. Rozvíjal sa priemysel a tak vznikala nová trieda buržoázia (meštianstvo). Vymaňovala sa spod feudalizmu, najskôr v Taliansku a postupne aj v celej Európe.
Cieľom literatúry bolo obrodenie človeka v duchu atických predstáv a ideálov. Humanistická a renesančná ideológia sa obracala k svetskému pozemskému životu. Dôležitosť sa kládla na právo človeka na prirodzené a šťastné prežívanie života, lásku k prírode, racionalizmus (úctu k rozumu), senzualizmus (zmyslové poznanie) a individualizmus (jednotlivca).
Humanisti študovali a vydávali diela antických básnikov a filozofov. Napodobňovali ich tematiku, žánre a štylistiku. Zatiaľ čo v humanizme sa používala latinčina v renesancii autori písali výlučne vo svojich národných jazykoch. Jednoduchým až ľudovým vyjadrovaním zobrazovali radostný vzťah človeka k pozemskému životu.
V Taliansku:
Najväčším básnikom sa toho času stal Dante Alighieri (1265 – 1321). Za najveľkolepejšie dielo sa považuje jeho epická báseň Božská komédia, ktorú napísal v 100 spevoch. Básnikova duša putuje po smrti Peklom, Očistcom a nakoniec Rajom, kde ho sprevádza jeho milá Beatrice.
Francesco Petrarca sa stal vzorom pre európsku lyriku. Smútkom a melanchóliou napísal v roku 1370 svoje veľké dielo Spevník. Obsahuje 366 básní, najmä ľúbostných sonetov, ktoré venoval milovanej Laure. Výber z týchto básní je preto u nás známy aj ako Sonety pre Lauru.
Vrcholným dielom európskej novelistiky sa stal Dekameron, zbierka 100 noviel od Giovanniho Boccaccia. 10 mladých ľudí odišlo na 10 dní z Florencie na vidiek pred vyčíňaním moru. Každý večer si rozprávali veselé príbehy zakončené ponaučením, kde do popredia stavali lásku k žene.
V Španielsku:
Toto obdobie sa nazývalo aj zlatým vekom španielskej literatúry. Populárnou sa stala komédia. Jej zakladateľ Lope de Vega písal okrem komédií (Učiteľ tanca; Záhradníkov pes) aj hry náboženského a historického charakteru.
Vrchol literatúry v Španielsku dosiahol až básnik, prozaik a dramatik Miguel de Cervantes Saavedra. V diele Dômyselný don Quijote de la Mancha sa snažil zosmiešniť populárne rytierske romány. Hlavný hrdina sa pomätie z ich čítania, chce obnoviť rytiersku slávu a tak sa na nevládnom koni Rocinantovi spolu s praktickým a prefíkaným sedliakom Sanchom Panzom začínajú jeho dobrodružstvá, kt. sa končia zosmiešnením alebo bitkou. Nakoniec sa vracia domov, ochorie a pred smrťou a zrieka svojho poblúznenia.
Vo Francúzsku:
Búrlivým životom žil autor diel Malý testament, kde sa lúčil s priateľmi pri odchode z Paríža, a Veľký testament, kde spomínal na mladosť, lásku a študentskú veselosť. Volal sa Francois Villon.
Významným renesančným prozaikom bol Francois Rabelais. Bol vzdelaným človekom (botanik, lekár, vydavateľ, profesor anatómie) a tak vo svojom románe Gargantua a Pentagruel útočil na sorbonských teológov a sudcov, vyjadroval túžbu po poznaní. Obri ako hlavné postavy románu putujú po svete a stretávajú rôznych komický ľudí. Podobne ako Cervantes kritizuje rytierske romány a stredoveké eposy.
V Anglicku:
Najvýznamnejšie úspechy dosiahol toho času anglický dramatik William Shakespeare. V jeho komédiách ľudia bojovali o lásku a dobré medziľudské vzťahy (Skrotenie zlej ženy; Sen noci svätojánskej; Mnoho kriku pre nič; Veselé panie z Windsoru). Tragédie zakladal na konfliktoch dobra a zla, ľudskosti a podlosti (Romeo a Júlia; Hamlet; Othello; Mackbeth; Kráľ lear). Historické hry nechával preniknúť vlasteneckým pátosom, kde sa hovorová reč strieda s veršami (Henrich VI.; Richard III.).
Ďalším významným predstaviteľom bol Geoffrey Chaucer. Napísal samopašné veršované Canterberské poviedky.
V Nemecku:
Množstvo hier a veršovaných poviedok napísal Hans Sachs. Richard Wagner zvečnil jeho postavu v opere Majstri speváci norimberskí. Veľkej obľube sa tešili aj ľudové knižky, napr. o figliarovi Tillovi Eulenspiegelovi a doktorovi Faustovi.
V Poľsku:
Významným básnikom sa stal Jan Kochanowski. Múdrosťou a vtipom vyniká dielo Frašky. Bolesť nad smrťou dcérky vyjadril v zbierke básní Treny (sloven. Elégie).
V Česku:
Na charakter českej literatúry vplýval boj medzi meštianstvom a šľachtou, nástup Habsburgovcov na trón a náboženské rozpory. Vzrastali nároky na jazykovú kultúru. Jan Blahoslav vo svojej Gramatike českej sa pokúsil o vytvorenie českej gramatiky. Preložil aj Nový zákon. To bol podnet pre bratských autorov aby preložili celú Bibliu – nazvali ju Kralická biblia. Medzi prekladateľmi sa uvádza aj Slovák Pavel Jesenský. Jazyk tohto diela sa stal literárnym jazykom pre slovenských evanjelikov – biblická čeština.
Rozvoj českého humanizmu bol prerušený r. 1620, keď cisárske vojská zvíťazili v bielohorskej bitke a nastúpil politický, národný a kultúrny útlak.
Na Slovensku: Nástup humanizmu a renesancie sprevádzali pohnuté časy tureckých vpádov, presadzovanie reformácie, a protihabsburské povstania Bočkaja a Betlena. Meštianska vrstva sama nedokázala rozvinúť renesanciu. Strediskom nového talianskeho a európskeho myšlienkového a umeleckého hnutia sa stal kráľovský dvor Mateja Korvína (v r.1465 založil Academiu Istropolitanu v BA). Školstvo poskytovalo dobrú pôdu pre latinský lit. humanizmus. Napodobňovali sa antickí autori a vypracúvali sa aktuálne témy príležitostného charakteru. humanistické básne gratulovali k sviatkom a výročiam, oslavovali úspechy, vyjadrovali sústrasť po úmrtí. V humanizme sa rodil zmysel pre konkrétnu individualitu ale typizovanie postáv pretrvávalo.
Na európsku vlnu teórií ideálnych štátov nadviazal Martin Rakovský 2 elegickými skladbami Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach a O svetskej vrchnosti. Humanistický básnik Jakub Jakobeus, žil ako exulant v PO, napísal Slzy vzdychy a prosby slovenského národa. V odbornej próze sa presadili univerzitný profesori Ján Jessenius (prvá pitva v Čechách) a Vavrinec Benedikt z Nedožier napísal Dve knihy...českej gramatiky, kde uvádza rozdiely medzi češtinou a slovenčinou a napomína na pestovanie rodnej reči a vzdelávania.
Okrem iného sa písali historické piesne, duchovná a ľúbostná poézia. Presadili sa autori ako Martin Bošňák, Štefan Komodický, Ján Jób Fanchali, Ján Silván, Eliáš Láni, Daniel Pribiš, Daniel Kyrmezer, Juraj Tranovský.
