Je veľmi ťažké presne určiť podstatu renesancie – jej začiatok aj koniec. Samotné slovo znamená znovuzrodenie, a naozaj za tých niekoľko storočí sa znovu zrodila európska kultúra, hoci nezrodila nanovo to, čo bolo kedysi – vzkriesiť ducha staroveku, čo si humanisti svojho času želali.

Jedni oslavujú rozvoj osobnosti, niektorí zas možnosť pochybovať, iný mnohostrannú túžbu po poznatkoch. Umožnila rozvinúť talianske maliarstvo, budovanie oslňujúcich benátskych palácov ale najradšej chválila pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti. Renesancia hovoril, že krásu a veľkosť netreba skrývať za bledou askézou. Je pre ňu rovnako charakteristická spontánna hrubosť, intrigy a agresie ako aj zjemnenie ducha.

MALIARSTVO

Italské:
Vtedajšie italské maliarstvo bolo v hlbokom úpadku a nemalo vlastnú maliarsku školu. Väčšina oltárnych obrazov, fresiek a skoro všetky mozaiky boli vytvorené byzantskými umelcami. Tí totiž prichádzali do Itálie a vo svojej tvorbe uplatňovali tradičné námety. Niektoré pramene udávajú, že práve od nich sa učili aj umelci ako Cimabue a Giotto. Slávny maliar Giotto di Bondone prekonal svojho učiteľa Cimabueho svojou vášnivou a emotívnou maľbou. Dante Alighieri ako svedok obrody maliarstva, o kt. sa zaslúžil jeho priateľ Giotto, spomína oboch umelcov vo svojej Božskej komédii v jedenástom speve Očistca:

„Cimabue si myslieval, že tróni
nad maliarmi, a dneska Giotto žiari
až tak, že povesť tam toho je v tôni.“

Giotto zosobňoval nový danteovský vkus a úsilie o vyjadrenie ľudských citov. Jeho kompozície výtvarne tlmočili túžbu a bolesť. Giotto je maliarom Márie Magdalény, výjavu Noli me tangere, smutného Joachima a Anny a zároveň aj sv. Františka a jeho sestier a bratov: vtákov, Luny, Slnca, Vody a Ohňa. Giotto bol závislým na svojom učiteľovi Cimabuem ale čo je dôležitejšie miloval štúdium prírody a priateľstvo Dantem v ňom vyvolalo záujem o živé prejavy ľudskej vášne. Jeho osobitosťou bola ľahkosť, s ktorou tvoril a pracoval v Assisi, s starom chráme sv. Petra v Ríme, v Padove, vo Florencii a v Neapole. Všade vytvoril rozsiahle, často epické cykly, naplnené tvorivým duchom.

Baziliku v Assisi začali vyzdobovať Pietro Cvallini a Cimabue, neskôr prispel freskami aj Giotto. Táto bazilika je svätyňou začiatkov italského maliarstva a skutočným múzeom umenia treccenta.

Sienské maliarstvo: (14. –15. st.)

Pri väčšine dómov v Itálii vznikali múzeá nazývané Museo dell´Opera dell´Duomo, kde sa zhromažďovali už nepoužívané vzácne umelecky opracované kultové predmety. V malom múzeu sienského dómu sa nachádza aj vzácne a veľké retabulum, ktoré bolo kedysi súčasťou hlavného oltára dómu. Detail Tróniacej madony je dielom sienského maliara Duccia di Bouninsegna. Ústrednou postavou celého diela je Panna Mária, kde pri jej nohách vidno ďalších umelcov.

Madona s dieťaťom a so svätcami je nástenná maľba v sieni Veľkej rady sienskej radnice. V roku 1315 je namaľoval Simone Martini. Madona vzbudzuje dojem jemnej sienskej dámy s korunou a na gotickom tróne. Detaily dokazujú maliarovu záľubu vo francúzskom umení.

Flámske umenie:

Predzvesťou rannej renesancie v severnej Európe je obraz Útek do Egypta. Namaľoval ho najvýznamnejší maliar medzinárodného gotického štýlu z flámsko-burgundského okruhu – Melchior de Broederlam. v diele sa spája fantázia s pravdivým námetom.

Madona s dieťaťom a donátorom, korunovaná anjelom, známa všeobecne ako Madona kancelára Rolina (Louvre, Paríž) patrí k najslávnejším dielam jedného z najväčších portrétistov v dejinách umenia – Jana van Eycka. Krajina za vysokými románskymi oknami je pravdepodobne vedutou niektorého z miest, ktoré maliar navštívil na svojich cestách. Možno je to Ženeva, Lyon, Ulbrecht alebo Liège.

Maliari rannej renesancie:

Centrom maliarstva a sochárstva v Itálii je po celé obdobie quatroccenta Florencia. Tu sa umenie rozvíjalo pod mocnou ochranou Mediciovcov. Prvým maliarom tohto obdobia je Masaccio, vlastným menom Tomaso di ser Giovanni di Mone. Patril k skupine Donatellovej a Brunelleschiho. Jeho dielo možno prirovnať k hociktorým dielam vtedy modernej kresby a maľby. Zanechal po sebe málo diel ale napriek tomu ovplyvnil maliarov pomerne neskoršieho obdobia – Raffaela, Michelangela a ich školu. Za jeho prácu sa pokladá aj freska v kostole Santa Maria Novella vo Florencii, kde je symbolicky zobrazená sv. Trojica tabuľový obraz v neapolskom Museu di Capodimonte, zobrazujúci Ukrižovanie. Vo veľkých kompozíciách v kaplnke Brancacciovcov, predstavujúcich sv. Petra platiaceho daň a sv. Jána so sv. Petrom ako rozdávajú almužnu. prejavuje sa tu trojrozmerné zobrazenie priestoru podľa geometrických princípov Brunelleschiho, monumentálnosť postáv, striedmosť štýlu a majestátnosť rytmu.

Ďalšie významné diela pochádzali od Masolina da Panicale a Gentila da Fabriano, umbrejského majstra žijúceho vo Florencii, kde roku 1423 dokončil svoj slávny tabuľový obraz Klaňanie sa troch kráľov. Tento obraz bol určený pre kostol Santa Trinità a dnes je uložený v galérii v Uffizi.

HUDBA:

V období renesancie bola pri moci cirkev. Tá využívala hudbu ako jeden z prostriedkov, kt. podporovali náboženské cítenie ľudu. Stredobodom pozornosti sa stal človek, jeho potreby a záujmy, ako aj jeho vzťah k životu a prírode. To všetko sa opisovalo v rôznych renesančných hudobných skladbách. V 12. a 13. st. sa začal vyvíjať dvojhlas, v ktorom prevažovala rytmická zložka. Najčastejšou hudobnou formou sa stalo moteto. Toto obdobie sa nazýva Ars antiqua. 14.st. patrilo obdobiu Ars nove. Jej predstaviteľmi boli: Quillame De Machaut (FR) Girardelus De Florentina (IT). V 15. a 16st. sa veľmi obľúbenou stala zborová vokálna tvorba – spievaný mnohohlas (polyfónia), ktorá mohla byť so sprievodom hudobného nástroja, alebo aj bez neho. V tomto období rozlišujeme 3 školy: holandskú, benátsku a rímsku. V holandskej škole išlo predovšetkým o vokálnu polyfóniu bez hudobného sprievodu a chrámovú hudbu. Najčastejšími formami využívanými v tejto škole boli: moteto, canon a omša. Predstaviteľmi boli: Quillaume Defay, Josquin Des Prés, Gilles Binchois a Orlando di Lasso. Išlo predovšetkým o komplikované vedenie hlasov. Charakteristickou črtou benátskej školy bola inštrumentálna polyfónia a nové orchestrálne a orgánové formy: sonata canzona, symfónia, toccata, fantázia a ricercar. Predstavitelia: Andrea a Giovanni Gabrielli. Rímska škola sa postarala o rozvoj svetských foriem, napr. madrigálu. Najvýznamnejší predstaviteľ: Giovanni Pierluigi da Palestrina. V období renesancie veľa ľudí hralo na nejakom hudobnom nástroji a spievalo so svojimi priateľmi.

renesančná hudba sa rozvíjala v Burgundsku, Flámsku, Holandsku, Taliansku a Nemecku. Patrila k všeobecnému vzdelaniu šľachticov. Zaznievala na slávnostiach a rôznych svetských či cirkevných ceremóniách, ale aj na vidieku. Ako hudobné nástroje slúžili bubienky, píšťaly, violy, lutny, čembalá, trúbky a gajdy.

Obľúbeným hudobným druhom bol madrigal. Je to polyfonická skladba pre štyri spievané hlasy. Bola komponovaná básnickým textom na svetský námet (príroda, láska).

Rovnako obľúbeným bol aj chanson. Je to viachlasná renesančná pieseň, kde jeden spievaný hlas sprevádzajú dva hudobné nástroje. Chanson nadväzuje na trubadúrsku rytiersku tradíciu.

ANATÓMOVIA:

Najväčším výdobytkom bola nová anatómia, ktorá striasla okovy stredoveku. Už v prvých desaťročiach sa po celej Európe pitvalo čoraz častejšie. Takto sa novými poznatkami rozširovali staroveké údaje. napríklad Alessandro Achillini (pôsobil v Bologni a v Padove) popísal srdcové chlopne, mozgové komory, štvrtý mozgový nerv, vývod žlčovodu, prechod medzi tenkým a hrubým črevom a veľa iného.

V Bologni pôsobil aj Berengario da Carpi, chirurg s veľkou praxou, ktorý pri poraneniach hlavy robil aj trepanáciu a proti rapídne sa rozširujúcemu syfilisu odporúčal používať na ošetrenie ortuť. Ako prvý popísal červovitý výbežok slepého čreva, dojčenské žľazy, epifýzu a odvážil sa povedať, že na srdcovej medzistene nejestvujú póry, ktoré podľa Galena videl každý. V Paríži najváženejší anatóm Jacobus Sylvius objasnil vzťah svalov a žíl dôvtipnou metódou – do žíl vstrekol farebnú látku a sledoval rozvetvenie malých žíl. Aj on popísal červovitý výbežok slepého čreva; v mozgu jedna ryha ešte aj dnes nesie jeho meno – fossa Sylvii. Bol vzdelaným vedcom, učil farmáciu a botaniku, ale keďže bol stúpencom Galena, rázne sa postavil proti novým teóriám Andreasa Vesalia. Jeho žiaci mu nevedeli prepáčiť nesmiernu skúposť a keď zomrel na máru mu pripli posmešné verše (Tu spočíva Sylvius, čo nikdy nerobil nič zadarmo; Zomrel a bolí ho, že toto čítaš bezplatne.)

Rozhodný obrat znamenala Vesaliova kniha De bumani corporis fabrica (O stavbe ľudského tela). Mala sedem zväzkov a vyšla v roku 1543 ako aj Koperníkova kniha De revolutionibus. Preto sa tento letopočet označuje aj ako začiatok prírodovedného myslenia.