(9. storočie – 1. pol. 16. storočia)

Feudalizmus spolu s cirkvou sa snažili o vybudovanie novej, kresťanskej civilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko, čo pretrvávalo z minulosti a nevyhovovalo jej učeniu a potrebám. Zničila aj antické divadlo pre jeho pohanský pôvod. Zakázala návštevy predstavení a hercov a ich rodiny vyobcovala z cirkvi.

Divadlo však v skutočnosti nezaniklo, ale dokázalo sa prispôsobiť zmeneným podmienkam. Už po sebe nezanechávalo veľké budovy, nové hry, mená hercov a autorov. Vychádzalo z potrieb ľudu a vládnucich vrstiev. Takým typom divadla sa stalo plebejské divadlo. Hrali ho kočovní herci na námestiach a pred kostolmi.

V 9. storočí sa začína rodiť divadlo z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumeli latinčine a priblížiť im biblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac na ľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy).
Správy o kresťanskom divadle máme už z 10. storočia ( sv. Ethelwold, biskup Winchesterský, ktorý popísal veľkonočný obrad- ,,pre posilu viery nevzdelaného ľudu a novovercov“ ) a z 12. storočia ( Suger zo Saint- Denis- „ťažkopádna myseľ sa vznáša k pravde prostredníctvom vecí hmotných“). Aj v tomto výstupe sa odzrkadľuje prostá skutočnosť so skrytou božskou pravdou.
Hru zahaľuje predčítavanie Genesisu, potom nasledujú výjavy prvotného hriechu, v ktorých vystupuje aj boh a biblické výjavy pokračujú až k vražde Ábela. Boh je v tejto časti nazývaný figúrou. Buď preto, že tá postava figuruje, alebo sa ho autor bál pomenovať, alebo ho naozaj myslel ako figúru. Podľa výroku Adama hneď po tom, čo zje jablko, si môžeme myslieť, že Adam ovláda budúcu kresťanskú históriu alebo aspoň vie o Kristovom príchode a vykúpení dedičného hriechu.

Realistické prvky každodennosti v náboženskom divadle sa stali príkrym protikladom dvorského románu so sklonom k mýtu a dobrodružstvu. Napokon sa však v liturgickej dráme začalo objavovať spojenie pašií ( umelecké spracovanie histórie o Kresťanskom mučení) a frašky, čo je podivné až nemiestne. Súvisí to pravdepodobne s ľudovým realizmom- tradícia antickej pantomímy, ktorá prežila v spodných prameňoch- ktorý mal oveľa kritickejší pohľad na svet. Začal sa rozmáhať, až sa pravdepodobne dostal do náboženskej drámy a tak ,,čerti pobiehali po ulici a strúhali grimasy, žoldnieri šaškovali pri nasadzovaní tŕňovej koruny a dvaja učenci bežali o preteky ku Kristovmu hrobu“ až keď v 15. storočí vyhlásila cirkev vtedajšie mystériá za vrchol nevkusu. A tak sa začali vážne predvádzať len ľudské skutky nezasadené do svetového diania.