Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bol kostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajších oltároch. Neskôr sa prešlo na verejné priestranstvá- na tzv. simultánne javisko, simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv. mansiony- na nich bola namaľovaná dekorácia a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej. Prenesením náboženského divadla na verejné priestranstvá, pokročil vývoj divadelného priestoru, zvýšil sa počet účinkujúcich, rekvizít, kulís, masiek, do hier postupne preniká ľudová reč, text sa stáva zrozumiteľnejším, objavuje sa tanec, spev i komické prvky. S týmito prvkami prenikajú do náboženského divadla svetské motívy.

V náboženskom divadle vznikli žánre ako mystérium. Námetom mystéria boli príbehy zo starého a nového zákona, boli to veľkolepými a nákladnými divadelnými útvarmi stredoveku. K najznámejším mystériám patria mystériá bratov Grebánovcov z Francúzska. Ďalším významným žánrom bolo mirákulum. Predvádzali sa tam príbehy a zázraky zo života svätcov, alebo príbehy zo života a utrpenia Krista. Najzaujímavejším žánrom bola moralita. Morality vznikali v neskoršom stredoveku najprv v Anglicku a Francúzsku, no neskôr v celej Európe. V Anglicku vznikla moralita Ktokoľvek. Obsahovala alegorické postavy ako Neresť a Cnosť s didaktickým charakterom. Približne v tejto dobe vznikli podobné hry v Holandsku a Rakúsku. Hry sú o umieraní bohatého muža, ktorému sa Smrť zjavuje ako posol, ktorá hľadá na poslednú cestu sprievodcu, zatiaľ čo jeho kumpáni ako Majetok, Kamarátstvo, či Príbuzenstvo ho opúšťajú, len Dobré skutky mu ostávajú verné. Hry spájajú alegorickú personifikáciu náboženských pojmov s realistickým prežívaním pozemského života. Ukazujú bezvýznamnosť pozemského vlastníctva proti smrti a nevyhnutnosť pokánia.

Svetské divadlo nadväzovalo na historickú kontinuitu divadelných prejavov a má svoj pôvod v starých pohanských zvykoch, zachovaných na mnohých miestach až podnes (vítanie jari). Svetské divadlo sa hralo na jarmokoch, karnevaloch, námestiach. Dialógy boli veselé a vtipné. Divadelný smiech preklenul i stredovekú strnulosť. Typickou postavou stredovekého svetského divadla sa stal blázon, šašo zo zvláštnym kostýmom. Hra sa neodohrávala v rozdelenom priestore, diváci a herci tvorili jednotu a často zasahovali do hry. Predstavenia boli živé, obľúbené, vyjadrovali potreby ľudu.

Svetskými plebejskými žánrami boli fraška a pastorála. Frašky boli výsmešné veselohry so živým dialógom, originálnym štýlom, šikovným spájaním komických situácií, načrtávaním charakterov hlavných postáv ( napr. Fraška o advokátovi Pathelinovi).
Pastorály boli ľúbostné príbehy vidiečanov uprostred idylickej prírody ( napr. Hra o Robinovi a Marion).

Obe formy divadla sa navzájom ovplyvňovali a prelínali.

Koncom stredoveku sa ťažisko vývoja divadla presúva do Talianska, kde sa formuje nová spoločnosť a nové umenie.