Stredoveké divadlo

(9. storočie – 1. pol. 16. storočia)

Feudalizmus spolu s cirkvou sa snažili o vybudovanie novej, kresťanskej civilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko, čo pretrvávalo z minulosti a nevyhovovalo jej učeniu a potrebám. Zničila aj antické divadlo pre jeho pohanský pôvod. Zakázala návštevy predstavení a hercov a ich rodiny vyobcovala z cirkvi.

Divadlo však v skutočnosti nezaniklo, ale dokázalo sa prispôsobiť zmeneným podmienkam. Už po sebe nezanechávalo veľké budovy, nové hry, mená hercov a autorov. Vychádzalo z potrieb ľudu a vládnucich vrstiev. Takým typom divadla sa stalo plebejské divadlo. Hrali ho kočovní herci na námestiach a pred kostolmi.

V 9. storočí sa začína rodiť divadlo z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumeli latinčine a priblížiť im biblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac na ľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy).
Správy o kresťanskom divadle máme už z 10. storočia ( sv. Ethelwold, biskup Winchesterský, ktorý popísal veľkonočný obrad- ,,pre posilu viery nevzdelaného ľudu a novovercov“ ) a z 12. storočia ( Suger zo Saint- Denis- „ťažkopádna myseľ sa vznáša k pravde prostredníctvom vecí hmotných“). Aj v tomto výstupe sa odzrkadľuje prostá skutočnosť so skrytou božskou pravdou.
Hru zahaľuje predčítavanie Genesisu, potom nasledujú výjavy prvotného hriechu, v ktorých vystupuje aj boh a biblické výjavy pokračujú až k vražde Ábela. Boh je v tejto časti nazývaný figúrou. Buď preto, že tá postava figuruje, alebo sa ho autor bál pomenovať, alebo ho naozaj myslel ako figúru. Podľa výroku Adama hneď po tom, čo zje jablko, si môžeme myslieť, že Adam ovláda budúcu kresťanskú históriu alebo aspoň vie o Kristovom príchode a vykúpení dedičného hriechu.

Realistické prvky každodennosti v náboženskom divadle sa stali príkrym protikladom dvorského románu so sklonom k mýtu a dobrodružstvu. Napokon sa však v liturgickej dráme začalo objavovať spojenie pašií ( umelecké spracovanie histórie o Kresťanskom mučení) a frašky, čo je podivné až nemiestne. Súvisí to pravdepodobne s ľudovým realizmom- tradícia antickej pantomímy, ktorá prežila v spodných prameňoch- ktorý mal oveľa kritickejší pohľad na svet. Začal sa rozmáhať, až sa pravdepodobne dostal do náboženskej drámy a tak ,,čerti pobiehali po ulici a strúhali grimasy, žoldnieri šaškovali pri nasadzovaní tŕňovej koruny a dvaja učenci bežali o preteky ku Kristovmu hrobu“ až keď v 15. storočí vyhlásila cirkev vtedajšie mystériá za vrchol nevkusu. A tak sa začali vážne predvádzať len ľudské skutky nezasadené do svetového diania.

Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bol kostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajších oltároch. Neskôr sa prešlo na verejné priestranstvá- na tzv. simultánne javisko, simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv. mansiony- na nich bola namaľovaná dekorácia a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej. Prenesením náboženského divadla na verejné priestranstvá, pokročil vývoj divadelného priestoru, zvýšil sa počet účinkujúcich, rekvizít, kulís, masiek, do hier postupne preniká ľudová reč, text sa stáva zrozumiteľnejším, objavuje sa tanec, spev i komické prvky. S týmito prvkami prenikajú do náboženského divadla svetské motívy.

V náboženskom divadle vznikli žánre ako mystérium. Námetom mystéria boli príbehy zo starého a nového zákona, boli to veľkolepými a nákladnými divadelnými útvarmi stredoveku. K najznámejším mystériám patria mystériá bratov Grebánovcov z Francúzska. Ďalším významným žánrom bolo mirákulum. Predvádzali sa tam príbehy a zázraky zo života svätcov, alebo príbehy zo života a utrpenia Krista. Najzaujímavejším žánrom bola moralita. Morality vznikali v neskoršom stredoveku najprv v Anglicku a Francúzsku, no neskôr v celej Európe. V Anglicku vznikla moralita Ktokoľvek. Obsahovala alegorické postavy ako Neresť a Cnosť s didaktickým charakterom. Približne v tejto dobe vznikli podobné hry v Holandsku a Rakúsku. Hry sú o umieraní bohatého muža, ktorému sa Smrť zjavuje ako posol, ktorá hľadá na poslednú cestu sprievodcu, zatiaľ čo jeho kumpáni ako Majetok, Kamarátstvo, či Príbuzenstvo ho opúšťajú, len Dobré skutky mu ostávajú verné. Hry spájajú alegorickú personifikáciu náboženských pojmov s realistickým prežívaním pozemského života. Ukazujú bezvýznamnosť pozemského vlastníctva proti smrti a nevyhnutnosť pokánia.

Svetské divadlo nadväzovalo na historickú kontinuitu divadelných prejavov a má svoj pôvod v starých pohanských zvykoch, zachovaných na mnohých miestach až podnes (vítanie jari). Svetské divadlo sa hralo na jarmokoch, karnevaloch, námestiach. Dialógy boli veselé a vtipné. Divadelný smiech preklenul i stredovekú strnulosť. Typickou postavou stredovekého svetského divadla sa stal blázon, šašo zo zvláštnym kostýmom. Hra sa neodohrávala v rozdelenom priestore, diváci a herci tvorili jednotu a často zasahovali do hry. Predstavenia boli živé, obľúbené, vyjadrovali potreby ľudu.

Svetskými plebejskými žánrami boli fraška a pastorála. Frašky boli výsmešné veselohry so živým dialógom, originálnym štýlom, šikovným spájaním komických situácií, načrtávaním charakterov hlavných postáv ( napr. Fraška o advokátovi Pathelinovi).
Pastorály boli ľúbostné príbehy vidiečanov uprostred idylickej prírody ( napr. Hra o Robinovi a Marion).

Obe formy divadla sa navzájom ovplyvňovali a prelínali.

Koncom stredoveku sa ťažisko vývoja divadla presúva do Talianska, kde sa formuje nová spoločnosť a nové umenie.