Persefona a Hádes

Persefona je dcéra najvyššieho boha Dia a bohyne Artemidy (Demeter) a manželka vládcu podsvetia Háda. V tmavej ríši podsvetia mala rovnaké postavenie ako Diova manželka Héra na jasnom Olympe: bola Hádovou spoluvládkyňou, nad duchmi mŕtvych a podsvetnými bohmi. Žiarlivo dbala na to, aby žiadny zomrelý z ich kráľovstva neunikol, a aby sa každý smrteľník do neho včas dostal. Bola neúprosná a neľútostná ako sám Hádes. Nemala rada ľudí ani ostatných bohov, a pretože sympatie či antipatie bývajú spravidla vzájomné, ani bohovia a ľudia nemali radi ju.

Hádovou manželkou sa stala Persefona proti svojej vôli; predtým bola však oveľa príjemnejšia. Žila v spoločnosti nýmf na nýsajských nivách. Keď raz pri prechádzke odtrhla kvetinu smrti, narcis, z ničoho nič sa pred ňou z hlbín vynoril boh Hádes. V okamihu sa jej zmocnil a doslova sa s ňou prepadol pod zem. Stačila ešte zúfalo skríknuť, ale Artemis, ktorá sa za ňou ihneď rozbehla, nenašla po nej ani stopy. Deväť dní potom blúdila nešťastná matka bez jedla a pitia a márne ju hľadala. Nakoniec jej prezradil vševidiaci boh slnka Hélios, čo sa stalo. Nahnevaná sa vypravila na Olymp a zasypala Dia výčitkami. Bez jeho vedomia nemohol predsa Hádes spáchať takú nehanebnosť, nech sa teda postará, aby jej dcéru okamžite vrátil. Zeus poslal ihneď do podsvetia svojho posla Herma, aby vybavil Artemidinu žiadosť. Bolo však už neskoro. Hádes sa medzi tým s Persefonou oženila, dal jej zjesť jadrá z granátového jablka, ktoré bolo symbolom manželstva. Keď niekto niečo v podsvetí zjedol, nemohol sa už vrátiť na svet medzi živých. Po dlhom vyjednávaní dosiahol Zeus kompromis: Artemis súhlasila, že jej dcéra zostane Hádovou manželkou a bude s ním bývať tretinu roka v podsvetí a Hádes sa zaviazal, že ju vždy na dve tretiny roka pustí na svet, aby tam žila so svojou matkou. Tak sa napokon stalo. Na jar prichádza teda Persefona na svet a Artemis dáva z radosti nad jej návratom plodivú silu rastlinám, aby ju celá príroda vítala kvetmi a zeleňou. Keď sa potom na konci jesene Persefona vracia do ríše mŕtvych, Artemis za ňou smúti a s ňou sa oblieka do smútočného šatu aj celá príroda.

Persefona, v najstarších mýtoch prísna a neúprosná, dostala časom miernejšiu podobu. Nazývala sa často Kora (t.j. dievča, dcéra) a mala láskyplný vzťah k matke. Podľa mladších mýtov bola tiež pri tom, keď jej matka Artemis darovala prvé zrno synovi eleuzínskeho kráľa Triptolema a naučila ho pestovať obilie. Pokúsil sa ju vraj uniesť z podsvetia lapithský kráľ Perithoos. Hádes ho za to odsúdil na večnú nehybnosť (spolu s ním odsúdil aj jeho pomocníka Thésea, potom však dovolil, aby ho Heráklés oslobodil). Na rozdiel od tradičnej verzie považovala sa v neskorších časoch aj za matku Zagrea, resp. za manželku boha Iakcha.

Pôvodne uctievali Gréci Persefonu spoločne s jej matkou Artemidou. Jej každoročný zostup do podsvetia a opätovný návrat na svet symbolizoval zimné umieranie a jarné oživenie prírody. Najväčšie slávnosti na počesť Artemidy a Persefony boli tzv. eleuzínske mystérie, ktoré sa vyvinuli z prostých roľníckych obradov na zložité a tajuplné obrady, prístupné len osobitne zasveteným účastníkom. Ich cieľom bolo preniknúť do tajomstva ľudského života a posmrtného osudu človeka. V neskorších časoch splýval kult Persefony s klubom Hekaty, Kybely, Gaie a nakoniec i egyptskej Isidy. V Athénach ju uctievali aj pod menom Basileia t.j. Kráľovná (podsvetia). Rimania ju nazývali Proserpinou a jej manžela Plutom alebo Disom. Postavili im spoločný oltár na Martovom poli, ale ich kult nemal nikdy taký význam a rozsah ako v Grécku.

Antickí umelci zobrazovali Persefonu v dvoch podobách: buď ako prísnu vládkyňu podsvetia, alebo ako krásnu mladú dievčinu. V prvej podobe ju poznáme najmä z vázových malieb, z ktorých najznámejšie, Hádovo podsvätné kráľovstvo z polovice 4. storočia pred n. l. je v Národnom múzeu v Neapoli. Z plastík sem môžeme zaradiť terakotový reliéf Hádes a Persefona z Lokri ( z čias okolo roku 460 pred n. l., dnes v Národnom múzeu v Regiu di Calabria). V druhej podobe sa s ňou stretávame takisto na početných vázach, napríklad Obetujúca Kora pred Demétrou (z druhej polovice 5. storočia pred n. l., dnes v Národnom archeologickom múzeu v Athénach) a najmä na slávnom reliéfe z Feidiovej dielne Triptolemos medzi Demétrou a Korou z rokov 440 až 430 pred n. l., nájdenom pri vykopávkach v Eleuzíne (dnes takisto v Národnom archeologickom múzeu v Athénach). Z novovekých obrazov uveďme aj Únos Persefony od Niccola dell´ Abate z čias okolo roku 1560 (dnes v parížskom Louvri), rovnomenné obrazy Josepha Heinza z konca 16. storočia (dnes v Drážďanskej galérii), a Petra Paula Rubensa z rokov 1632- 1640 (v madridskom Prade). Zo sôch aspoň Únos Proserpiny od Francoisa girardona z roku 1699 (vo Versailles), rovnomennú sochu od Louisa Simona Boizota z roku 1786 (vo Wallaceovej zbierke v Londýne) a najmä súsošie Lorenza Berniniho Pluto unáša Proserpinu z rokov 1621-1622 (v rímskej Ville Borghese). V tejto súvislosti stojí za zmienku, že Únos Proserpiny, mytologický epos z druhej polovice 4. storočia n. l., jedno z posledbých diel rímskej antickej poézie, zložil ho Grék Claudius Claudianus. Ďalej spomeňme aspoň dramatickú báseň Ch. C. Saint-Saensa Proserpina (1887).