Na prelome 18. a 19. storočia sa ujal vedenia v európskej kultúre nový činiteľ, ako vtedy vraveli „tretí stav" - meštianstvo. Po svojom víťazstve vo Veľkej francúzskej revolúcii bolo silou mladou a pokrokovou. Prináša nové myšlienky do filozofie, literatúry a umenia. Ten sa prejavuje veľkým zmyslom pre prírodu, láskou k histórii, obzvlášť k jej tajomným príbehom, legendám a fantázii. Na rozdiel od klasického a osvietenského racionalizmu zdôrazňuje cit. Umenie vyjadruje radosť, smútok, nádej, žiaľ a iné nálady ľudského vnútra.  

Prenikanie demokratických zásad nesie záujem o ľud na vidieku. Sú zbierané jeho povesti a piesne, obdivované kroje. Nová spoločnosť je veselá, rada sa baví. Tým sa vysvetľuje vznik veľa spoločenských piesní, pestovanie zborového spevu, vznik speváckych krúžkov a spolkov. Šľachtic necítil potrebu spievať v zbore, mal kapelu, aby mu hrala. Preto až do konca 18. storočia prevláda inštrumentálna hudba. Mladá meštianska spoločnosť naopak rada spieva a tancuje. Doba romantizmu sa teda vyznačovala prevahou vokálnej hudby a tancov.

Dôsledkom toho je blízka súvislosť hudby s poéziou a obľúbenosť opery, kde sa všetko spája do jedného celku. V hudbe sa zdôrazňuje spevnosť, vláčnosť melódie, harmónia využíva chromatiku, aby znela, čo najfarebnejšie, skladatelia využívali prekvapujúce modulácie, enharmonické premeny, rytmiku osviežujú rytmy ľudových tancov. V obľube je hlavne lesný roh, klarinet, violoncello, anglický roh, basklarinet, kontrafagot. Zdokonalený kladivkový klavír sa stáva hlavným nástrojom popredných romantických virtuózov (Chopin, Schumann, Liszt). Hudba v romantizme je pestovaná verejne, na koncertoch, nielen v šľachtických salónoch a na zámkoch. Veľkí hudobníci sú uctievaní celým národom, ba často ich sláva už počas života je svetová. V romantizme vystupujú nápadné skladateľské individuality, každý vnáša do hudby aj svoj osobný tón. A doba romantická mala šťastie na veľké a výrazné osobnosti.

Prví hudobní romantici vyrastajú ešte z pôdy klasickej. Príkladom je Franz Schubert (Pstruh, Nedokončená, Zimná cesta, Kráľ duchov). Vynikajúcim skladateľom piesní, obzvlášť balád bol aj Carl Loewe.

Tvorcom typickej romantickej opery sa stal Carl Maria Weber (Čarostrelec, Oberon). Významným romantikom bol aj Robert Schumann (Karneval, Detské scény, Snívanie).

Meštianske obecenstvo malo v obľube opery preto, že sa nimi vyrovnávalo s aristokraciou. Chodiť na opery sa stalo spoločenskou tradíciou. Operné divadlá sa predstihovali prepychovými výpravami, snažili sa dosiahnuť nádheru niekdajších barokových predstavení. Z toho vznikol ideál tzv. veľkej opery s veľa osobami, nekonečnými áriami a luxusnou výpravou. Z opery a ešte viac z baletu, ktorý tvoril súčasť každej takej hry sa stalo nádherné predstavenie. Toto pojatie opery sa šírilo z Francúzska do Nemecka, Talianska, Ruska aj k nám.

Zo snahy vymaniť sa z ovzdušia „veľkej opery" vzniká vo Francúzsku nový útvar: opéra lyrique , lyrická predohra, upadajúca v sentimentalitu.

S nárastom kapitalizmu v 19. storočí upadá aj vkus meštianskeho obecenstva. Cieľom umenia je iba pobaviť, nie prinášať nové podnety k zamysleniu. Dôkazom toho je degenerovanosť komickej opery v ľahký útvar: operety. Typickým autorom sa stal Jacques Offenbach.

V dejinách hudby máločo tak charakterizuje dobu ako niektoré tance. Tancom romantizmu sa stal valčík. Najviac sa preslávil rýchly viedenský valčík.

19. storočie je tiež dobou vzrastu virtuozity v hre na nástroje. Oslňujúcim husľovým virtuózom bol Niccolo Paganini, ktorý mal povesť čarodejníka. 

Iná situácia bola v Poľsku. Poliaci ako národ v tejto dobe veľa vytrpeli ale prejavili sa mnohými nadanými hudobníkmi napr. Fryderyk Chopin (etuda c-moll, balada g-moll, Preludia..), Stanislav Moniuszko. Medzi poľskou a ruskou hudbou tejto doby bolo mnoho spojitostí. Možno tu pozorovať dva smery: západný, v Poľsku predstavuje Chopinovú tradíciu a východný, skôr ľudovejší a konzervatívnejší. V Rusku sú tieto prúdy viditeľné v celom 19. storočí: západný smer predstavuje Čajkovskij (Labutie jazero, Eugen Onegin, Luskáčik..) a Rubinštejn, smer východný skladateľská skupina nazývaná mocná hŕstka.

V polovici 19.storočia prichádza nová generácia- novoromantici. Vyrastajú priamo z odkazu romantikov, sú bohatší  o ich skúsenosti. Richard Wagner (Bludný Holanďan, Rienzi) v Nemecku, V Česku Bedřich Smetana, vo Francúzsku Hector Berlioz (Requiem, Fantastická symfónia, Lélio..), v Rusku Modest Petrovič Musorgiskij ( Piesne a tance smrti, Kartinky, Noc na Lysej Hore..) ai. Ich spoločným znakom je silné národné uvedomenie, nesú v sebe revolučné myšlienky- nazývame ich revolučnými demokratmi. Novoromantizmus sa prejavuje túžbou po veľkorysosti, záľubou v rozľahlých formách obrovských rozmerov. Z hudobných foriem sa darí pathetickým operám, rozmerným kantátam, koncertom a hudobno- básnickým symfonickým skladbám tzv. symfonickým básňam. 

Veľkým zjavom novoromantizmu bol aj Franz Liszt ( varíacie na themata Bachova, rhapsodia).

V tej istej dobe, keď v Nemecku rástla Wagnerova sláva, žil a tvoril v Taliansku jeho umelecký protiklad a súper Giuseppe Verdi (Nabucco, Rigoletto, Trubadúr, La Traviata, Aida..)

V polovici 19.storočia sa prejavuje v hudobnej tvorbe Ruska silné národné a pokrokové hnutie. Hudobníci uctievali ruskú ľudový pieseň, vyznávali realizmus hudby. Táto skupina sa nazývala „Mogučaja kučka" t.j. silná hŕstka.

Neskôr ju nazývali novoruskou školou. Členom tejto skupiny bol aj Alexander Porfirjevič Borodin ( Knieža Igor, Polovecké tance..), Nikolaj Andriejevič Rimskij-Korsakov (Šeherezáda, Májová noc..).

Romantizmus charakterizujú tieto výrazné štýlové znaky: v melodike prevažuje durový a ešte väčšmi mólový charakter s dôrazom na výraznejšie uplatnenie chromatiky. Je ornamentálna, stupnicovitá a rozsahovo veľmi široká. Vyznačuje sa pestrosťou intervalov a intervalových skokov, lomením melodického pohybu. Základným stavebným útvarom je sonátová forma a sonátový cyklus.