V druhej polovici 19. storočia sa Martin - dovtedy málo významné zemepanské metečko - prihlásil k moderným európskym duchovným prúdom, ktorých slovenským ohlasom bolo emancipačné hnutie vedené poprednými vzdelancami. V dňoch 6.-7. júna 1861 sa zišlo v Martine zhromaždenie aktivistov a delegátov z rôznych kútov Slovenska a prijalo odvážny programový dokument Memorandum slovenského národa. Jednou z požiadaviek Memoranda bolo aj založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne v štýle "matíc", aké si medzičasom založili niektoré iné slovanské národy v uhorskej monarchii. Roku 1863 sa naozaj podarilo založiť Maticu slovenskú a jej sídelným mestom sa stal Martin.

V 19. storočí účinkovala Matica slovenská len 12 rokov, ale toto krátke obdobie čulej aktivity stačilo na to, aby sa Martin premenil na intelektuálne centrum. Matica slovenská združila v meste kruh popredných proslovensky zmýšľajúcich vzdelancov, položila základy celonárodných zbierkotvorných a vedeckých pracovísk, bádateľskej a vydavateľskej činnosti, kníhtlače. Založila prvú národnú knižnicu, roku 1870 otvorila v Martine prvé slovenské múzeum. Vydávala desiatky odborných monografií a prvý po slovensky písaný vedecký časopis - Letopis Matice slovenskej. Zaslúžila sa o jazykové zjednotenie Slovákov a vytvorila komunikačnú platformu pre slovenských vlastencov z rôznych častí krajiny a rôznych odborov činnosti. V porovnaní s podobnými ustanovizňami ďalších slovanských národov dosiahla najväčší rozmach.

Po krátkom období relatívnej slobody sa však maďarizačný tlak opäť vystupňoval a roku 1875 uhorská vláda Maticu slovenskú na základe vykonštruovaných obvinení násilne zatvorila. Mnohé z jej funkcií však vzápätí prevzali ďalšie martinské inštitúcie - Turčianske kasíno, ženský spolok Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Národný dom, Muzeálna slovenská spoločnosť a i.

Po páde habsburskej monarchie sa roku 1919 obnovila aktivita Matice slovenskej. Za dve desaťročia prvej Československej republiky Matica naširoko rozvinula edičné, bádateľské a dokumentačné činnosti a čulý spolkový život na celom území Slovenska. Najväčší rozmach takmer v poldruhastoročnej histórii zaznamenala v 30. - 40. rokoch 20. storočia, keďa sa okolo nej sformoval jedinečný kruh vzdelancov, literátov i manažérov, na čele s Jozefom Cígerom Hronským. Nástup komunistického režimu po roku 1948 znamenal poštátnenie Matice a oklieštenie jej funkcií na rolu národnej knižnice a literárneho archívu.Revolučné zmeny v roku 1989 umožnili Matici vrátiť sa k spolkovému usporiadaniu a obnoviť pôvodný rozsah činností. Matica slovenská na začiatku 3. tisícročia predstavuje neštátnu verejnoprávnu ustanovizeň, ktorá svoju činnosť vyvíja na odborných pracoviskách v Martine i v Bratislave a vo vyše dvoch desiatkach domov a oblastných pracovísk na celom Slovensku. Jej spolkovú základňu tvorí takmer 60 tisíc členov združených vo vyše 600 miestnych a záujmových odboroch. Významnú rolu zohráva Matica slovenská jednak pri udržiavaní regionálnej kultúry, jednak pri organizovaní a podpore krajanského života Slovákov v zahraničí. Udržiava živý kontakt s komunitami krajanov z rôznych historických vrstiev slovenského exilu - od potomkov slovenských vysťahovalcov na Dolnú zem v polovici 18. storočia až po slovenský politický exil z druhej polovice 20. storočia.

I keď Martin v priebehu 20. storočia stratil mnohé zo svojich kultúrnych funkcií a inštitúcií v prospech Bratislavy, jeho historická osobnosť sa do veľkej miery uchovala a našla svoje vyjadrenie v zákone NR SR o meste Martin ako centre národnej kultúry Slovákov.